Volejbal

Volejbal je šport hraný dvoma družstvami na ihrisku rozdelenom sieťou. Existujú rôzne verzie tohto športu pre rôzne podmienky, aby vďaka tejto prispôsobivosti bol dostupný každému. Účelom hry je poslať loptu cez sieť na zem do poľa súpera a zabrániť súperovej snahe o to isté. Družstvo má právo na tri odbitia aby vrátilo loptu k súperovi. Lopta je uvedená do hry podaním: podaný podávajúcim cez sieť k súperovi. Rozohra pokračuje tak dlho, pokiaľ sa nedotkne ihriska, nie je „aut“ alebo sa družstvu nepodarí vrátiť ju povoleným spôsobom. Vo volejbale znamená každá strata rozohry bol (Rally Point System). Ak vyhrá rozohru družstvo, ktoré prijímalo podanie, získava bod a výhodu podania. Hráči tohto družstva postúpia o jedno postavenie v smere hodinových ručičiek (clockwise).


Volejbal je sieťovou a kolektívnou hrou. Súčasný volejbal vyžaduje hráčsku všestrannosť a dobrú telesnú kondíciu a osvojenie potrebných technických a taktických zručností. Volejbal rozvíja rovnomerne všetky pohybové schopnosti, predovšetkým rýchlosť, obratnosť, vytrvalosť a rýchlu silu dolných a horných končatín a trupu. Významným charakteristickým rysom hry je udržanie pozornosti, a uplatnenie koordinačných schopností, psychických vlastností hráčov a správneho rozhodovania v stále sa meniacich podmienkach hry. Volejbal vyžaduje hráčsku disciplínu, a tým upevňuje zmysel a zodpovednosť ku kolektívu, učí sa dôslednosti, dôvere vo vlastné sily, zdravej ctižiadosti a neustále podnecuje k bojovnosti. Koncepcia hry vychádza zo striedania hráčov vo všetkých postaveniach na ihrisku a predstavuje dynamiku pohybu hráčov po ihrisku s neustálou premenlivosťou v striedaniach jednotlivých hracích činnostiach v útoku aj v obrane. Dnešný volejbal predstavuje hru úplne iného zmyslu, než akým bol „minonette“ v roku 1895. Tak ho nazval William G. Morgan, profesor na gymnáziu v Springfielde v USA v telocvični YMCA. Telocvičňu rozdelil tenisovou sieťou asi vo výške 180 cm a účastníkov nechal odrážať basketbalovú loptu z jednej polovice na druhú. V roku 1896 navrhol americký žurnalista A. T. Halstet podľa charakteristiky činnosti to volley the ball názov VOLEJBAL. V roku 1897 dostal tento šport tiež svoje prvé pravidlá. Vtedajšie chápanie hry ako doplnkového rekreačného športu sa zmenilo na chápanie vysoko náročnej, rýchlej, pre divákov zaujímavej a príťažlivej športovej hry, rozšírenej dnes skoro po celom svete.

Veď stačí uviesť, že FIVB – medzinárodná volejbalová federácia – združuje viac ako 130 členov, t. j. takmer toľko ako Organizácia spojených národov. A to len za 35 rokov svojej existencie od založenia v roku 1947 v Paríži. Táto hra je prístupná ako mužom, tak aj ženám a je v rekreačnom chápaní hrou nenáročnou na priestorové aj materiálové vybavenie. V súčasnej etape svojho viac než storočného vývoja je volejbal postavený do rovnakej úrovne so všetkými ostatnými najpopulárnejšími športovými odvetviami na svete, a to ako pravidelnou organizáciou svojich celosvetových i kontinentálnych súťaží, tak aj zaradením do skupiny olympijských športov. Rozmery ihriska

Ihrisko je obdĺžnik o rozmeroch 18 x 9 m obklopený voľnou zónou, ktorá je na všetkých stranách minimálne 3 m široká. Povrch musí byť plochý, vodorovný a jednoliaty. Nesmie pre hráčov predstavovať akékoľvek nebezpečie zranenia. Je zakázané hrať na klzkých alebo hrubých povrchoch. Všetky čiary na ihrisku sú 5 cm široké. Ich farba musí byť svetlá a rozdielna od povrchu hracej plochy i od všetkých ostatných čiar. Zóna podania je 9 m široká plocha za koncovou čiarou. Výška siete

Sieť je umiestnená zvisle nad strednou čiarou a jej horný okraj je vo výške 2,43 m pre mužov a 2,24 m pre ženy.

Parametre lopty

Lopta musí byť guľatá, s povrchovou vrstvou zhotovenou z mäkkej kože a vo vnútri s dušou z gumy alebo z iného podobného materiálu. Obvod lopty je 65 – 67 cm a jeho váha 260 – 280 gramov. Jej farba je jednotná a svetlá, alebo kombináciou farieb povolených FIVB. Vnútorný tlak je 0,300 – 0,325 kg/cm3 (294,3 – 318,82 mba).


NÁCVIK VOLEJBALU

Pri nácviku je základnou úlohou proces metodického učenia so svojimi charakteristickým znakmi jednotlivých vývojových fáz. Prvá fáza motorického učenia je pre hráčov zoznámením s s pohybovou činnosťou. Hráč sa s pohybovou schopnosťou zoznamuje zrakom – ukážka trénerom, videom a pod. – a sluchom pri slovnom popise. V prvej fáze motorického učenia sú pohybové činnosti nekoordinované. Vplyvom aktivácie nežiadúcich svalových skupín sa môžu vyskytovať i iné pohyby. V celom procese motorického učenia je najťažšia druhá fáza. Vzruchy sa v mozgovej kôre koncentrujú do oblastí, v ktorých ich podráždenie má vzťah k vykonávaniu pohybu. Nastáva spevňovanie tých reakcií, ktoré podmieňujú správne vykonanie pohybu. V tretej fáze pokračuje stabilizácia správnych reakcií z hľadiska kvantitatívnych a kvalitatívnych stránok pohybu. Tretia fáza je etapou zdokonaľovania schopností. V tomto štádiu sú už pohyby koordinované a javia sa ako určitý automatizmus.

Spätný tok signálov pôsobí presná kontrola vykonávaných pohybov. Štvrtá fáza motorického učenia je fázu tvoriacou spojenie pre určité pohybové schopnosti. Hráč používa naučené pohybové schopnosti v rôznych podmienkach, dokáže úspešne cez voľnú stránku zasahovať do naučených pohybov a tvorivo ich prispôsobovať novým podmienkam. Na základe skúseností predvída možný priebeh hracích činností. Záverečná fáza je neoddeliteľnou súčasťou vrcholnej úrovne technicko-taktickej spôsobilosti. V priebehu nácviku smeruje pohybová spôsobilosť k určitému ideálu, ktorý predstavuje najefektívnejší spôsob vykonania hracích činností jednotlivca (HČJ), hracích kombinácií (HK) a hracích systémov (HS). Pri nácviku sa rôznou mierou uplatňujú didaktické metódy a formy. Z didaktických metód používaných vo volejbale sa najviac vyskytujú metódy založené na vzťahu celku a časti. HRACIE ČINNOSTI JEDNOTLIVCA (HČJ)

Vo volejbale rozlišujeme tieto HČJ:
1. prevažne útočné – podanie, prihrávka, nahrávka, útočný úder
2. obranné i útočné – blokovanie
3. prevažne obranné – vyberanie



Lopta v hre: lopta je v hre od chvíle úderu do lopty pri podaní povolenom rozhodcom.

Lopta mimo hry: lopta je mimo hry od chvíle chyby odpískanej rozhodcom. Lopta je v ihrisku: lopta je v ihrisku „dobrá lopta“, pokiaľ sa dotkne povrchu ihriska, vrátane oddeľujúcich čiar.

Lopta mimo ihriska: lopta je mimo ihriska „aut“ keď:
a) časť lopty, ktorá sa dotkne povrchu, je mimo vymedzujúcej čiary,
b) sa dotkne predmetu mimo ihriska, stropu alebo osoby, ktorá je mimo hry.

Odbitie družstva: každé družstvo má právo najviac na tri odbitia lopty. Odbitie zahrňuje nielen úmyselné odbitie hráčom, ale aj neúmyselné dotyky lopty.

Hráč nesie odbiť loptu dva krát po sebe!!!


Charakteristika odbitia:
- lopta sa môže dotknúť ktorejkoľvek časti tela,
- lopta musí byť odbitá, nie chytená a hodená. Môže sa odraziť ktorýmkoľvek smerom,
- lopta sa môže dotknúť rôznych častí tela hráča za predpokladu, že dotyky nastanú súčasne.
Prelet lopty cez sieť: lopta zahraná do poľa súpera musí preletieť sieť. Lopta, ktorá preletela rovinu siete do súperovej voľnej zóny celkom alebo len čiastočne môže byť v rámci povoleného počtu odbitia družstvom zahraná späť za predpokladu, že sa hráč nedotkne súperovho poľa a že lopta je zahraná späť cez rovinu siete.
Víťazstvo v sete: set vyhráva družstvo, ktoré ak prvé získalo 25 bodov s rozdielom najmenej dvoch bodov. V prípade nerozhodného stavu 24 : 24 sa v hre pokračuje pokiaľ nieje dosiahnutý dvojbodový rozdiel.

V rozhodujúcom sete (piatom) sa hrá do 15 bodov s rozdielom taktiež dva body.
Zostava družstva: v hre musí byť vždy šesť hráčov každého družstva. Základná zostava družstva určuje poradie postupu hráčov na ihrisku. Toto poradie musí byť zachované počas celého setu. Striedanie hráčov: družstvo môže v jednom sete uskutočniť maximálne 6 striedaní. Naraz je možno vystriedať jedného alebo viac hráčov. Hráč základnej zostavy môže v sete z hry odstúpiť a vrátiť sa len raz, a to len do svojho pôvodného postavenia v základnej zostave.

Presiahnutie cez sieť: pri bloku je blokujúcemu hráčovi dovolené dotknúť sa lopty za sieťou za predpokladu, že neprekáža súperovi v hre pred alebo v priebehu jeho útočného úderu. Hráčovi je dovolené presiahnuť rukou za sieť po útočnom údere za predpokladu, že úder do lopty bol zahájený vo vlastnom priestore hry.
Preniknutie pod sieťou: prenikať pod sieť do priestoru súpera je dovolené za predpokladu, že sa tým neprekáža súperovi v hre. Je dovolené dotknúť sa súperovho poľa nohou(ami) alebo rukou(ami) za predpokladu, že časť prenikajúcej nohy alebo ruky zostane buď v styku zo strednou čiarou alebo priamo nad ňou.


Dotyk siete: dotyk siete je chybou. Po odbití lopty sa môže hráč dotknúť stĺpu, šnúry alebo akéhokoľvek predmetu a predpokladu, že to inak neovplyvní priebeh hry. Podanie: prvý rozhodca povolí podanie, akonáhle skontroluje, že obidve družstvá sú pripravené k hre a podávajúcu loptu držia. Lopta pri podaní musí byť nadhodená alebo pustená z ruky a potom udretá jednou rukou alebo ktoroukoľvek časťou paže skôr, ako sa dotkne ktorejkoľvek inej časti tela alebo hracej plochy. Podávajúci hráč musí udrieť do lopty v priebehu ôsmych sekúnd po zapískaní rozhodcu. Ruší sa tzv. „pokus o podanie“.

Clonenie: hráči podávajúceho družstva nesmú clonením brániť svojmu súperovi, aby videl na podávajúceho hráča alebo na dráhu letu lopty.
Individuálna clona: hráč podávajúceho družstva vytvára individuálnu clonu keď v dobe podania alebo preletu nad ním pohybuje pažami, skáče alebo sa pohybuje na strany.

Útočný úder: všetky akcie, po ktorých lopta smeruje do poľa súpera, okrem podania a bloku, sú považované za útočné údery.



Blok: blokovanie je činnosť hráčov v blízkosti siete, ktorej účelom je zabrániť preletu lopty do súperovej časti.
Blok je dokončený, kedykoľvek sa blokujúci dotkne lopty. Dokončiť blok je povolené len hráčom prednej rady.

BLOKOVAŤ SÚPEROVE PODANIE JE ZAKÁZANÉ!!!.