Rôzne definície záujmu vychádzajú z rôznych hľadísk: Experimentálne je záujem reakciou záľuby, behavioristicky môže byť záujem definovaný ako generalizovaná tendencia chovania individua, priťahovania určitými triedami aktivít alebo jednoducho ako naučený motív. Veľmi nejednotné sú zvlášť fenomenologické hľadiská, ktoré postihujú intrapsychickú štruktúru záujmu; napr. "záujem je snaha po pociťovaní hodnoty účasti na predmetoch a priebehu skutočnosti, v špecifickej forme vedenia a jej bytia" (Ph. Lersch, 1962). L. Klages (1928) chápe záujem ako smer chcenia,
R. Melii (1961) ako tendenciu k zameranému jednaniu, G. Murphy (1947) ako city, resp. pozornosť sprevádzajúca jednanie alebo ako dispozícia definovaná v termínoch objektov, M. Beslay (1963) ako elementy dynamizujúce psychickú aktivitu. Rôzne záujmy vznikajú často na spoločnom podklade, ktorý sa premieta v jej obsahu, ale súčasne tiež záujem, napr. záujem o šport, môže mať u rôznych osôb rôzny pôvod. Základ vzniku záujmu je rôznorodý, ale súvisí obecne s generalizovanými tendenciami a so vznikom tzv. sekundárnych hodnôt a sekundárnych motívov. Správne je, chápať záujmy ako dispozície osobnosti, ktoré sa vzťahujú na všetky tri stránky duševného života; obsahovú, citovú a snahovú. Záujmy súvisia s celkovým založením osobnosti a toto založenie do určitej miery i odhalujú, preto sa ich výskumom tiež zaujíma psychodiagnostika, ktorá ich zistenie a analýzu berie často za základ charakterologického popisu. Pojem záujmu je nutné odlíšiť od pojmu pozornosti, sklonu, postoja, zvedavosti a i. Vedomé zameranie osobnosti na určité objekty môže mať rôzne stupne intenzity, čo sa dá s ohľadom na jej vzostupnosť vyjadriť v pojmoch zaujatie, záujem, záľuba.
Veľmi nejednotná je ďalej klasifikácia záujmov, lebo sa vychádza z rôznych hľadísk. Najčastejším hľadiskom je predmet záujmu, a tak sa rozlišuje záujem o osoby, zvieratá, veci, spoločnosť, prírodu, vedu atď. J. P. Guilford (1958) podáva prehľad hlavných záujmov: umelecké, lingvistické, vedecké, mechanické, obchodne politické, sociálna aktivita, osobné prispenie, úradovanie. Východiskom tohoto prehľadu je faktorová analýza. E. Spranger (1914) vyšiel z tzv. "chápavej psychológie" a dospel k tejto klasifikácii základných hodnôt (záujmov) človeka: teória, ekonomika, estetika, sociálnosť, moc a viera. Predmetom záujmu môže byť ktorákoľvek bytosť, vec, jav, udalosť atď. Dôležitejšie je rozdelenie základných a odvodených záujmov, napr. záujem o spoločnosť a záujem o čítanie literatúry so spoločenskou tematikou.
V tvorení záujmov sa uplatňujú rôzne faktory:
osobná skúsenosť,
pohlavie,
sociálny status,
kultúrna príslušnosť,
výchova,
vek a i. Niektoré záujmy korelujú pozitívne s inteligenciou.