Ak totiž z dievčatiek vyrástli pekné a medzi zákazníkmi obľúbené gejše, znamenalo to pre okami stály príjem peňazí.
Po príchode do okije majiteľka domu uhradí za dievčatá všetky výdavky spojené s výchovou budúcej gejše; nakúpi im niekoľko kimon, ktoré tvorili a tvoria najnákladnejšiu položku vo výbave gejše, spony, kozmetické prípravky a mnoho iných potrebných vecí. Po celý čas pobytu v okiji im samozrejme poskytuje stravu a nocľah. Výsledná suma sa častokrát vyšplhá až do výšky niekoľko desiatok miliónov jenov, čo je v korunách aj sedemmiestna suma. Potom sa začína náročný výcvik, roky odriekania a to odrádza mnohé dnešné japonské ženy, aby sa venovali tomuto povolaniu. Dievčatá sa začínajú zaúčať približne vo veku 9 až 10 rokov. Počas nasledujúceho obdobia navštevujú inoue, školu určenú špeciálne pre výchovu gejší. Tu sa učia tradičným japonským umeniam ako tanec, spev, hra na hudobný nástroj, umeniu konverzácie, pravidlám čajového obradu a neskôr svoje znalosti rozširovali o znalosti v oblasti kaligrafie a ikebany, čo je umelecké aranžovanie kvetov. Po dosiahnutí istej úrovne vedomostí a zručností sú dievčatá pri slávnosti misedashi vyhlásené za maiko, čo je akýsi predstupeň ku gejši. V okolí Tokya sa maiko označuje slovom hangyoku, čo v preklade znamená ,,polovičný drahokam“. Je to síce trochu dehonestujúce pomenovanie, ale presne vystihuje postavenie maiko v hierarchii gejší; neovláda síce ešte všetky drobné odtienky svojho povolania, ale je už natoľko skúsená, aby vedela, čo so sebou toto remeslo prináša. Úlohou maiko je sprevádzať staršie gejše na ich stretnutiach, sledovať ich pri práci a priúčať sa od nich. Maiko sa taktiež označuje slovom tachitaka, čo znamená ,,tancujúca“ a vskutku, maiko zabávala hostí skôr odľahčeným typom zábavy ako je tanec.
Keď maiko dovŕšia dvadsať rokov, nastáva zlomový bod v ich živote. Musia sa rozhodnúť, či sa ďalej budú venovať povolaniu gejše, alebo opustia okiju. Vo väčšine prípadov sa rozhodli ďalej zotrvať, a to hneď pre niekoľko dôvodov. Po prvé, boli morálne zaviazané svojej okami, ktorá sa o ne dlho starala, a jednak mnohé z nich po tom, ako privoňali ku svetu luxusu, nemali chuť vrátiť sa do chudobnej dediny, odkiaľ pochádzali. Častokrát už ani nemali možnosť sa niekam vracať, a pokiaľ nemali reálnu vyhliadku na sobáš, boli by stratené.
Ak sa teda maiko rozhodla stať sa gejšou, uskutočnil sa ceremoniál erigae, ktorý vlastne znamená výmenu golierikov a sýtočervený límček maiko sa menil na perleťovobiely límec gejše. Tým sa maiko stala ,,úplným drahokamom“ , teda plnohodnotnou gejšou.
Gejše môžu svoje povolanie vykonávať prakticky neobmedzene, pokiaľ je o ne medzi zákazníkmi stále záujem. Kurióznym prípadom bola Cutakijokomacu Asadži, ktorá sa stala profesionálnou gejšou v roku 1910, keď mala 16 rokov.