Každý z nás sa už určite aspoň raz stretol so slovíčkom gejša, ale kto by vedel presne povedať, čo sa za ním skrýva?
Slovo gejša sa skladá z dvoch japonských slovíčok: ,,gej“ značí umenie a ,,ša“ je výraz pre osobu alebo človeka. Voľný preklad teda znie ,,osoba, žijúca umením“. A skutočne je to výstižný preklad. Gejše sú ženy, ktoré ovládajú najrôznejšie druhy umenia od tanca, spevu cez čajový obrad až po umenie konverzácie. Ich úlohou je zabávať mužov, a vytvárať pre nich ilúziu romantiky a luxusu. Gejša je v japonskej kultúre symbolom zvrchovanej dokonalosti a umenia, ktoré Japonci chápu ako perfektné zvládnutie materiálu. Nejedná sa o žiadnu snahu o originalitu. Také sú i gejše. Počas svojho života sa neustále snažia priblížiť k tomu, aby perfektne ovládali svoje remeslo, od základov až po tie najjemnejšie odtienky. Sú krásne, ale nemajú meno. Ich kriedovobiela tvár je akoby plátnom, na ktoré si každý zo zákazníkov premieta svoje fantázie a túžby.
Mať svoju gejšu je pre japonského muža známkou istej exkluzivity a niektorí sa radi v spoločnosti ukazujú so vzdelanou a jemnou dámou, akou je gejša. Muži milujú návštevy čajovní, či už každý deň, alebo len raz za mesiac. Len tu sa totiž môžu uvoľniť, zabudnúť na svoje problémy a nechať sa rozmaznávať. Gejša je večer ich spojenkyňou, môžu jej povedať, čo si skutočne myslia, pretože vedia, že sa ich myšlienky nikto iný nedozvie. Tieto večery im dávajú príjemnejšie vyhliadky na nasledujúce dni a na úlohy ktoré ich čakajú. Gejša má prečítané vnútro každého muža, a preto vie, ako má k nemu pristupovať, kedy polichotiť, kedy porozprávať nejakú šteklivú historku. Pestuje si jeho ego ako okrasnú záhradku. A práve schopnosť konverzovať na rôzne témy si Japonci cenia na gejšách najviac. Gejše by mali poznať všetky novinky dňa, od sveta zápasníkov sumo, divadlo, čosi z histórie, jednoducho musia vedieť duchaplne rozprávať na rôzne témy.
Ponorme sa teda hlbšie do sveta gejší, ktorý dokáže okúzliť svojou schopnosťou vytvárať dokonalú ilúziu...

K d e s a v l a s t n e v z a l i g e j š e...

Existuje niekoľko verzií, ako vlastne vzniklo povolanie gejše. Každé z nich je založené viac či menej na pravde a záleží od čitateľa, ktorému z nich sa prikloní.
Niektorí veria, že skorými predchodkyňami gejší boli dve ženy žijúce v jedenástom storočí, ktoré vymysleli nový druh tanca, aby pobavili bojovníkov, vyčerpaných bojmi.

Aby napodobnili bojovníkov, boli oblečené celé v bielom, mali vysoký klobúk a v ruke držali meč. Táto verzia je skôr mýtom a nie je nijako podložená faktami.
Iný veria, že gejše boli vlastne pôvodne muži, ktorý zabávali svojimi vystúpeniami nižšie vrstvy spoločnosti, kam patrili potulní rytieri, prostitútky a ich patróni. Prvá gejša – žena sa objavila v roku 1751 a vyvolala tým veľkú senzáciu. Avšak boli to práve ženy, ktoré spopularizovali toto remeslo a behom nasledujúcich 50 rokov prešlo ,,gejšovstvo“ úplne do ich rúk.
Faktom je, že slovo gejša sa bežne začalo používať v 17. storočí. V tom období vznikali v Japonsku prvé zábavné štvrte, takzvaný ,,vodný svet“ alebo micu shobai. Tento svet mal uspokojovať všetky zmysly mužov, ktorí v týchto štvrtiach nehľadali len sex, ale aj akési odpútanie od bežného života, trošku romantiky a (aj keď to znie neuveriteľne) duchaplnú konverzáciu. A presne to im poskytovali gejše, ktoré boli a sú aristokratickou špičkou vo ,,vodnom svete“. Avšak vláda bola nespokojná s vedením gejší a najmä s tým, že gejše neplatili žiadne dane zo svojich príjmov. Preto japonská vláda vydala v roku 1779 prísny kódex, ktorý určoval povinnosti gejší voči štátu. Tieto normy platia v Japonsku dodnes. Možno aj to, že gejše pochádzajú z rovnakých štvrtí ako ,,ľahké ženy“ , viedlo západný svet k domnienke, že sú to len akési luxusnejšie prostitútky, čo však nie je pravda. Gejše sú ženy večera a nie noci a svojich zákazníkov mali len nezáväzne pobaviť. Jasným dôkazom toho, že na práci gejše nie je nič protizákonné, je aj to, že prostitúcia bola v Japonsku v roku 1957 oficiálne zakázaná, zatiaľ čo remeslo gejše je povolené. Netreba si však myslieť, že gejše sú sväté, pretože praktiky, ktoré uplatňovali v práci, sa nemuseli zhodovať s morálkou slušnej ženy.

K ý m s a s t a n e t e g e j š o u...

Hoci povolanie gejše na prvý pohľad vyzerá veľmi nenáročne, opak je mnoho krát pravdou. Kým sa z dievčaťa stane gejša, musí sa podrobiť náročnému tréningu, počas ktorého sa vzdelávajú v tradičných japonských umeniach. Centrami výchovy gejší sú okije, kde gejše prežijú celý svoj život.
V minulosti sa gejšami stávali najmä pekné dievčatká z chudobných oblastí, kde sa o ne ich rodičia nedokázali postarať, opustené siroty alebo dcéry gejší. Ak sa teda dievčatko zapáčilo majiteľke okije - okami, prijala ju pod svoje ochranné krídla. Okami to však v žiadnom prípade nerobili z ľútosti alebo z milosrdnosti. Bol to pre ne obchod ako každý iný.

Ak totiž z dievčatiek vyrástli pekné a medzi zákazníkmi obľúbené gejše, znamenalo to pre okami stály príjem peňazí.
Po príchode do okije majiteľka domu uhradí za dievčatá všetky výdavky spojené s výchovou budúcej gejše; nakúpi im niekoľko kimon, ktoré tvorili a tvoria najnákladnejšiu položku vo výbave gejše, spony, kozmetické prípravky a mnoho iných potrebných vecí. Po celý čas pobytu v okiji im samozrejme poskytuje stravu a nocľah. Výsledná suma sa častokrát vyšplhá až do výšky niekoľko desiatok miliónov jenov, čo je v korunách aj sedemmiestna suma. Potom sa začína náročný výcvik, roky odriekania a to odrádza mnohé dnešné japonské ženy, aby sa venovali tomuto povolaniu. Dievčatá sa začínajú zaúčať približne vo veku 9 až 10 rokov. Počas nasledujúceho obdobia navštevujú inoue, školu určenú špeciálne pre výchovu gejší. Tu sa učia tradičným japonským umeniam ako tanec, spev, hra na hudobný nástroj, umeniu konverzácie, pravidlám čajového obradu a neskôr svoje znalosti rozširovali o znalosti v oblasti kaligrafie a ikebany, čo je umelecké aranžovanie kvetov. Po dosiahnutí istej úrovne vedomostí a zručností sú dievčatá pri slávnosti misedashi vyhlásené za maiko, čo je akýsi predstupeň ku gejši. V okolí Tokya sa maiko označuje slovom hangyoku, čo v preklade znamená ,,polovičný drahokam“. Je to síce trochu dehonestujúce pomenovanie, ale presne vystihuje postavenie maiko v hierarchii gejší; neovláda síce ešte všetky drobné odtienky svojho povolania, ale je už natoľko skúsená, aby vedela, čo so sebou toto remeslo prináša. Úlohou maiko je sprevádzať staršie gejše na ich stretnutiach, sledovať ich pri práci a priúčať sa od nich. Maiko sa taktiež označuje slovom tachitaka, čo znamená ,,tancujúca“ a vskutku, maiko zabávala hostí skôr odľahčeným typom zábavy ako je tanec.
Keď maiko dovŕšia dvadsať rokov, nastáva zlomový bod v ich živote. Musia sa rozhodnúť, či sa ďalej budú venovať povolaniu gejše, alebo opustia okiju. Vo väčšine prípadov sa rozhodli ďalej zotrvať, a to hneď pre niekoľko dôvodov. Po prvé, boli morálne zaviazané svojej okami, ktorá sa o ne dlho starala, a jednak mnohé z nich po tom, ako privoňali ku svetu luxusu, nemali chuť vrátiť sa do chudobnej dediny, odkiaľ pochádzali. Častokrát už ani nemali možnosť sa niekam vracať, a pokiaľ nemali reálnu vyhliadku na sobáš, boli by stratené.
Ak sa teda maiko rozhodla stať sa gejšou, uskutočnil sa ceremoniál erigae, ktorý vlastne znamená výmenu golierikov a sýtočervený límček maiko sa menil na perleťovobiely límec gejše. Tým sa maiko stala ,,úplným drahokamom“ , teda plnohodnotnou gejšou.
Gejše môžu svoje povolanie vykonávať prakticky neobmedzene, pokiaľ je o ne medzi zákazníkmi stále záujem. Kurióznym prípadom bola Cutakijokomacu Asadži, ktorá sa stala profesionálnou gejšou v roku 1910, keď mala 16 rokov.

Zabávala hostí takmer celý svoj život a kariéru ukončila krátko pred svojou smrťou v roku 1996.

Z á s a d n é r o z d i e l y m e d z i g e j š o u a m a i k o

Gejša sa od maiko neodlišuje vyššou úrovňou vzdelanosti a zručnosti, ale i výzorom. Nemusíte byť ani skúseným pozorovateľom, aby ste zbadali jednoduché rozdiely vo výzore týchto dvoch ,,žien umenia“. Vlasy: Maiko nosia vlasy upravené podľa toho, ako vysoko sú v spoločnosti maiko postavené. Mladšie z nich nosia len jeden štýl účesu. Vo všeobecnosti platí, že čím sú maiko staršie, tým viac účesov môžu nosiť. Gejše už nosia aj parochne – katsura. Účesy boli také zložité, že sa vlasy nerozpúšťali aj niekoľko týždňov a pre zachovanie tvaru spávali gejše na tvrdej podhlavnici. Spony: Maiko sú vybavené širokou paletou kanzashi - ozdôb do vlasov. Väčšinou sú potiahnuté hodvábom a pestro zdobené. Gejše nosia zväčša len niekoľko ihlíc a spôn, ktoré sú ale veľmi jednoduché na výzor a vyrábané sú z dreva.

Make-up: Maiko si maľujú celú tvár a dekolt na bielo, ale okolo vlasov nechávajú úzky pás nahej kože. Na líca nanášajú značné množstvo ružovej farby a okolo očí používajú sýte červené farby. Pery si farbia len čiastočne a aj to len spodnú peru. Gejša už nenechávajú okolo vlasov pásik odhalenej kože jednak preto, že nosia parochne. Na oči používajú minimálne množstvo červene a množstvo ružovej farby na lícach je nepatrná. Pery si už namaľujú celé.

Kimono: Kimoná, ktoré nosia maiko, sú väčšinou farebne veľmi výrazné a posiate pestrými vzorkami. Rukávy sú dlhé a siahajú až po členky. Gejše nosia kimoná, ktoré sú omnoho zložitejšie, zato majú kratšie rukávy. Ich kimoná sú jednofarebné, prípadne s jednoduchou vzorkou na spodnej časti kimona.

Obi: Obi - čiže opasok - , ktoré nosia mladšie maiko, sú dlhé a široké. Uviazané zakrývajú podstatnú časť trupu, od bedrovej kosti až po prsia. Zadná časť obi visí až ku členkom. Gejše nosia užšie a jednoduchšie obi, ktoré je ale naopak uviazané omnoho zložitejším spôsobom.

Náhrdelník: Náhrdelník sa mení postupne, ako maiko získava väčšie skúsenosti a vedomosti. Spočiatku je červený a postupne sa mení na biely. Na zadnej časti náhrdelníka vždy zostáva niekoľko červených koráliek, ktoré zmiznú až po ceremoniáli erigae. Potom sa gejša pýši čisto bielym náhrdelníkom.

Geta: A v neposlednom rade topánky. Geta sa vyrábajú z dreva, nie sú zdobené a vnútri majú pás, ktorým sa pripevňujú o nohu. Typ, ktorý nosia maiko, má oveľa vyššiu podrážku ako gejšina obuv.

S ú g e j š e ,,ž e n y b e z h a n y“ ?

Určite nie. Povolanie gejše je založené na predvádzaní tradičných japonských umení a zabávaní mužov bez poskytovania sexuálnych služieb.

Ak sa aj gejša rozhodla mať pomer s niektorým so svojich zákazníkov, bolo to jej vlastná voľba a v žiadnom prípade za to nebrali peniaze. Samozrejme, morálka gejše sa nezhodovala do bodky a do písmena s morálkou vydatej, slušnej ženy, ale od prostitútok mali poriadne ďaleko.
K názoru, že gejše sú ,,ľahké ženy“ výraznou mierou prispeli americkí vojaci, ktorý sa po 2. svetovej vojne vracali domov z Japonska a prinášali zo sebou divoké a roztopašné historky o dievčatách, ktoré sa nazývali slovíčkom ,,gejša“. Samozrejme, že vo väčšine prípadov to neboli pravé gejše, ale japonské prostitútky - tayuu, ktoré sa za ne vydávali. Americkí vojaci, ktorý sa s japonskou kultúrou nikdy nestretli, nemohli vedieť o tom, že gejše nie sú ženami na jednu noc a sa im dali nahovoriť rôzne báchorky.
Je však neuveriteľne ľahké rozlíšiť gejšu od tayuu. Rozdiel je očividný na prvý pohľad. Tu je päť vonkajších znakov, ktorými sa gejše odlišujú od tayuu:

Vlasy: Účesy, ktoré nosia tayuu, sú omnoho bohatšie a komplikovanejšie než účesy gejší. Nosili v nich množstvo sponiek, hrebienkov a ihlíc a často boli ich hlavy také ťažké, že bol zázrak, ak vydržali držať celý deň hlavu vzpriamenú.

Kimono: Je to asi najvýraznejší prvok odlišujúci tayuu od gejše. Kimoná tayuu hýrili farbami, boli až prehnane zdobené a vzorkované. Nebolo ničím zriedkavé, ak mali na sebe 3 až 5 (!) vrstiev kimona a to všetko korunoval uchikake, plášť, ktorý nosili prehodený cez ostatné oblečenie.

Obi: Gejše a maiko si na rozdiel od tayuu nikdy, ale nikdy neuväzovali svoje obi na prednej časti tela! Jestvujú dve vysvetlenia, prečo si tayuu uväzovali opasky práve týmto spôsobom. Prvé je, že takto napodobňovali vydaté ženy, ktoré si obi uväzovali vpredu. Tým vlastne prejavovali to, že sú ,,vydaté“ - v noci za svojich zákazníkov. Druhé tvrdí, že bolo oveľa jednoduchšie vyzliecť sa a obliecť, ak sa opasok nosil uviazaný vpredu. Na tom bude niečo pravdy, pretože uväzovanie obi si vyžaduje istú zručnosť a aj samotné gejše pri ňom potrebovali asistenciu. Tak či tak, obe tvrdenia znejú pravdivo a zrejme sa vzájomne dopĺňajú.

Nohy: Tayuu nikdy nenosili tabi – ponožky, dokonca ani v zime, keď udreli najväčšie mrazy a dul krutý severák. Považovali to za veľmi zvodné, veď čo už mohlo mužov rozrušiť viac ako kúsok obnaženej kože.. Samozrejme, boli tu aj gejše, ktoré tiež nenosili tabi, ale to bolo skôr výnimkou než pravidlom.

Geta: Vysoké topánky, ktoré nosili tayuu, boli zrejme predchodcami ihličkových topánok, rozšírených v sedemdesiatich rokoch. Bol to majstrovský výkon udržať rovnováhu na 25 - 30 centimetrových topánkach.

Predstavte si, že máte na hlave niekoľko kilový účes, päť vrstiev kimona a ešte musíte balansovať na takých chodúľoch. Preto jedna z tayuu vymyslela nový druh chôdze, ktorý pomáhal udržiavať rovnováhu. Čoskoro sa ujal medzi ostatnými tayuu. Gejše takéto problémy nemali, podrážky ich topánok nepresahovali 15 centimetrov, a aj tie nosili len mladšie maiko.

S t r e t n u t i e s g e j š a m i

Už sme si povedali čosi o tom, ako vzniklo povolanie gejše, ako sa ňou stať, či o náplni ich práce, ale zatiaľ nepadlo ani slovko o tom, kde a ako sa s gejšami stretnúť, keby ste v rámci poznávania sveta zablúdili do Japonska...
Oblasti, kde ešte stále existujú okije, či dokonca celé štvrte, kde žijú gejše, sa nachádzajú v Tokyu a v Kyoto. Práve Kyoto má najdlhšiu históriu a tradíciu vo výchovy gejší. Dodnes tu existuje päť veľkých hanamachi – to sú komunity, ktoré združujú okije do väčších celkov. Každé hanamachi má svoj špecifický znak.
Ak by ste chceli vidieť krásne gejše predtým, než idú na svoje večerné schôdzky, ideálnym miestom je štvrť Gion. Verí sa, že práve tu žije najviac z nich, niektorí odhadujú ich počet na stovky.
Ak by ste však chceli usporiadať večierok, kam by ste si pozvali gejše alebo maiko, nie je to také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo, o to viac, ak ste cudzinec. Tradičný spôsob, ako sa gejše najímajú na rôzne večierky, je nasledujúci: gejše sa objednávajú telefonicky a to cez yakatu. Yakata je sprostredkovateľská kancelária, ktorá udržiava kontakty medzi zákazníkmi a okijami. Yakata podá vašu žiadosť ďalej okami. Bolo by dobré, ak by ste mali niekoho, kto je stálym zákazníkom tej - ktorej okije, aby ste získali lepšie odporúčania. Dôveryhodnosť je pre okami veľmi dôležitá, pretože účet sa posiela až po niekoľkých dňoch a nikdy sa neplatí priamo na mieste po skončení večierku. Tým by sa pokazila celá atmosféra večera. Poplatok za gejše a maiko sa nazýva o-hanadai a pre piatich ľudí sa môže pokojne vyšplhať až do výšky niekoľko miliónov jenov, čo je v prepočte na našu menu niekoľko stotisíc.
Ak vás teda okami bude pokladať za dostatočne dôveryhodného, pošle svoje gejše na miesto, ktoré si sami určíte. Môže to byť hotel, reštaurácia či čajovňa. Ak by ste mali záujem stráviť s gejšami večer v okiji, zaratáva sa zvláštny príplatok. Večer sa začína zvyčajne vystúpením maiko, ktoré predvedú niektorý z japonských tancov. Dlhé rukávy a účes pripomínajúci rozkvitnutú lúku im dávajú síce trochu nemotorný, no o to roztomilejší výraz. Potom sa slova ujímajú skúsenejšie gejše.

Jedna z nich hrá na shamizen alebo cucumi, kým ostatné ponúkajú hosťom rôzne vyberané delikatesy. Postupom večera je nálada uvoľnenejšia, každý sa baví, ako chce. Môžete počúvať rôzne zábavné príbehy alebo historky s mierne šteklivým obsahom, načúvať starým japonským baladám či sa nezáväzne pozhovárať s niektorou gejšou. Ani si neuvedomíte a je tu koniec večera. Gejše sa vzdialia a zanechajú po sebe omamnú vôňu a príjemné spomienky na nezabudnuteľný večer.
Existuje ešte jedna možnosť, ako vidieť tieto ,,ženy umenia“ v plnej paráde. Niektoré okije usporadúvajú počas významnejších sviatkov vystúpenia, aby svetu ukázali, čo ešte stále dokážu. Č o s i o č a j o v e j c e r e m ó n i i a h u d b e

Neodmysliteľnou súčasťou zručností, ktoré gejše ovládajú, patrí aj príprava zeleného čaju a celý obrad, ktorý je s ním spojený. Táto časť sa síce gejší bezprostredne nedotýka, ale môže byť zaujímavé dozvedieť sa čosi viac o tomto japonskom fenoméne.
Čajový ceremoniál sa v Japonsku nazýva Sado. Japonci sú známi milovníci čaju a jestvuje nespočetné množstvo druhov, z nich najčastejší je macha. Japonci si radi uctia hostí práve šáločkou macha. Vraví sa, že musíte vypiť šálku až do dna, aby ste neurazili hostiteľov, čo nemusí byť každému príjemné, pretože tento čaj je dosť horký.
Keďže Japonci radi ritualizujú všedné veci, ( a nám západniarom sa to môže zdať smiešne ) aj pitie čaju sprevádza komplikovaný obrad.
Predtým, než vojdete do čajovej miestnosti, musíte sa ukloniť. Čajové miestnosti sú zväčša neveľké izby, obklopené krásnou záhradkou. Pri pití čaju je najbežnejším oblečením kimono, ale nie je nevyhnutnou podmienkou. Celému obradu dodáva len nádych sviatočnosti. Pri vstupe do čajovne zanechajte za sebou všetky problémy a nestresujte sa kvôli práci či rodine. Posaďte sa ku stolíku a chrbát majte vystretý, no nie napätý. Štýl, akým sedávajú gejše ( a vlastne všetky ženy ) sa nazýva seiza. Pri seiza je správne mať medzi kolenami približne toľko miesta, aby sa medzi ne zmestila päsť. Váha spočíva na pätách, pričom sa palce na nohách navzájom prekrývajú. Chrbát je vystretý a keď sa nalieva čaj, jemne sa ohne. Pri vstávaní zo zeme sa treba zdvihnúť zo špičiek a až potom preniesť váhu tela na celé chodidlo.
Pri čajovom obrade sa používa mnoho pomôcok a každá z nich má svoju špecifickú funkciu. Ponúkam vám podrobný zoznam predmetov, ktoré sú pri čajovej ceremónii nevyhnutné:
Chashaku: lyžička, ktorá sa používa na sypanie práškového čaju do šálky.

Vyrába sa z bambusu a slonoviny.
Šálka: Vyrába sa z hliny a niekedy môže byť aj vzorkovaná.
Chasen: metlička, ktorá sa používa na šľahanie čaju, aby bol mierne penový. Zhotovená je z bambusu.
Naberačka: na jej výrobu sa používa bambus, drevo či kov a slúži na nalievanie horúcej vody do šálky.
Natsuma: je to malá nádobka, v ktorej sa prechováva čaj.
Fukusa: hodvábna handrička s rozmermi 27 x 29 cm, používa sa na očistenie čajových nástrojov.
Čajník: zhotovený je z ocele alebo mosadze a na čo slúži je jasné snáď každému.
Chakin: táto hodvábna handrička je určená špeciálne na čistenie šálky každého hosťa. Jej rozmery sú 15 x 30 cm.
Kensui: miska z hliny, do ktorej sa vylieva použitá voda.
Ak si každý deň dáte svoju šálku čaju, nielenže sa výborne uvoľníte, ale urobíte aj niečo pre vaše zdravie. Je totiž dokázané, že zelený čaj má pozitívny účinok na kardiovaskulárnu sústavu, prečisťuje cievy a zachováva ich pružnosť. Nie nadarmo je Japonsko takmer na poslednom mieste, čo sa týka úmrtí spojených s infarktom.
K vytvoreniu dobrej nálady určite prispieva aj hudba. Tradičná japonská hudba sa nazýva Hogaku. Gejše ovládajú hru na niekoľkých hudobných nástrojoch a spev je súčasťou každého vystúpenia gejší. V Japonsku existuje mnoho druhov spevu a hry na rôzne nástroje, preto som vybrala len tie, ktoré gejše používajú najčastejšie.
Gagaku: najstarší typ hudby. Pochádza z cisárskych dvorov starej Číny a Kórey.
Biwagaku: používa sa biwa, čo je vlastne druh gitary so štyrmi strunami.
Nogaku: tento spev nesprevádza žiadny tanec ani iné vystúpenia. Spev chóru sprevádza flauta hayashi a bubienok cucumi.
Sokyoku: využíva sa hra na koto – citare s 13 strunami
Shakukachi: je to 55 centimetrov dlhá flauta a jej názov je odvodený od starých japonských mier (shakukachi = 55 cm)
Shamisenongaku: tento druh hudby je snáď úplne najrozšírenejší. Hrá sa na gitaru shamizen, ktorá má 3 struny a hudba je obohatená o rôzne vystúpenia.
Mynio: je to súbor starých japonských ľudových piesní a balád.

G e j š e d n e s – a k ý j e i ch o s u d ?

Gejša ako symbol japonskej kultúry sa zdá byť nesmrteľná. Tradície, ktoré so sebou prinášajú gejše, trvajú viac než tri storočia a za ten čas nezmenili nič na svojich zvykoch a i napriek zmenám, ktoré sa udiali v Japonsku, ba i na celom svete, boli schopné zachovať starého ducha svojho remesla.
Lenže Japonsko je, ako sa vraví ,,krajinou vychádzajúceho slnka“ a to akoby so sebou prinášalo nové zmeny. Pokrok v Japonsku je rýchly a nezastaviteľný a staré, pokojné štvrte sa menia na široké, hektické bulváre, kde sa i počas hlbokej noci cítite ako za bieleho dňa.

Japonci sa čoraz viac, tým radšej zabávajú v luxusných golfových kluboch, reštauráciách alebo kasínach a gejše už nezohrávajú v ich životoch takú dominantnú úlohu, ako sa môže domnievať západný svet.
Samozrejme, že na niektoré spoločenské akcie sa ešte stále pozývajú gejše, aby navodili tú správnu atmosféru luxusu a tým dodali celému večierku osobitý ráz. Zákazníkmi gejší sú tak ako v minulosti muži z najbohatších spoločenských vrstiev, takzvaných ,,horných desaťtisíc“. Sú to väčšinou politici, podnikatelia, či veľkí bossovia podsvetia, pre ktorých je gejša symbolom ich moci a vyberaného vkusu. To, že táto generácia gejší je zrejme generáciou poslednou, dokazuje i prudký pokles počtu žien v tomto remesle. Na začiatku storočia žilo v Japonsku okolo 80 000 gejší, dnes je ich len zhruba 20 000. Väčšina z nich je však zamestnaná v japonských termálnych kúpaliskách onsen, lenže náplň ich práce kolíše na hrane kultúrnej zábavy a prostitúcie. Ich vzdelanie je príliš krátke a povrchné a klasické gejše nad nimi ohŕňajú nos. Príčinou toho všetkého je zrejme to, že máloktorá dnešná Japonka je ochotná podstúpiť náročnú cestu, plnú odriekania a bolesti, aby sa mohla stať gejšou. V minulosti nemali ženy také možnosti na sebarealizáciu a pred 2. svetovou vojnou ženy nastupovali na dráhu gejše najmä s ekonomických dôvodov. Niektoré odvrhol ich vlastný manžel a preto nemali iné východisko, než sa venovať tomuto povolaniu. To im pomohlo povzniesť sa nad svoj krutý životný osud a ako gejše mohli vstúpiť do sveta luxusu a bohatstva.
Odchodom poslednej generácie gejší príde Japonsko o veľký kus svojho národného pokladu. A je dosť smutné, že si túto zmenu väčšina mladých Japoncov ani nevšimne.

Z á v e r

Čo už dodať na záver? Dúfam, že vás táto práca aspoň trošku zaujala a odniesli ste si z nej nejaké nové poznatky. A kto by sa chcel dozvedieť trošku viac zo súkromia gejší, tomu vrelo odporúčam prečítať si knižku od Arthura Goldena Pamäte gejše. Je to skutočne zaujímavé dielko, životopis jednej z mnohých gejší, ktoré pôsobili v období pred 2. svetovou vojnou.
Prekrásne dievčatko Chiyo bolo predané do Gionskej okije aj so svojou sestrou, pretože sa o ne nedokázali postarať. Tu dostane nové, poetickejšie meno Sayuri a musí sa naučiť bojovať o svoje miesto vo svete gejší. Pretože svet gejší nie je len svetom umenia, hodvábu a jemnej pleti, ale aj svetom, kde žena má len mizivú šancu spoznať lásku alebo ozajstné šťastie. Celý život uspokojujú predstavy a túžby mužov, no na ich pocity myslí len málokto. Tu neexistuje žiadna vzájomná dôvera, každá gejša sa usiluje o to, aby bola najžiadanejšia a priateľské vzťahy nemajú miesto v takomto súťaživom prostredí. No i napriek tomu si myslím, že gejše sú okúzľujúce stvorenia.

Sú ,,žijúcou históriou“ a svojím šarmom a eleganciou dotvárajú pestrú mozaiku japonskej kultúry.

M a l ý s l o v n í k j a p o n s k ý ch v ý r a z o v

arigatou - ďakujem
cucumi – bubienok
danna – patrón gejše
erigae – obrad, pri ktorom sa z maiko stáva plnohodnotná gejša, tzv. ,,výmena
golierov“
geta – druh obuvi
hai - áno
hanamachi – komunita gejší
hangyoku – ,,polovičný drahokam“ , výraz, ktorý sa používa v Tokyu na označenie maiko
ikebana – umelecké aranžovanie kvetín
inoue – škola, určená len budúcim gejšám; tu získavajú vedomosti potrebné pre svoje budúce povolanie
ja ne – maj sa, ahoj
jikata – spievajúca alebo hrajúca na hudobnom nástroji
kanzashi – spona
katsura – parochňa
kimono – tradičný japonský odev; vyrába sa z hodvábu a vyznačuje sa prekrásnymi vzorkami a komplikovaným strihom
konnichiwa – dobrý deň (veľmi slušne)
kushi – ihlica do vlasov
maiko – predstupeň ku gejši; sú to dievčatá vo veku od 15 do 20 rokov
o-hanadai – poplatok za večer strávený z gejšami
obi – opasok
ohayo – dobrý deň (slušnejšie – ohayo gozaimasu)
okami – vedúca okije; je zodpovedná za svoje gejše a stará sa o chod okije
okiya – čajovňa; tu sa gejše stretávajú so zákazníkmi
onegai - prosím
onsen – japonské termálne kúpaliská
sayonara - dovidenia
seiza – spôsob sedenia pri čajovej ceremónii
senshi – bojovník, žoldnier
sumimasen - prepáčte
shamizen – lutna
tabi - ponožky
tachitaka – tancujúca
tatami – ryžová podložka
tenkazari – vlasová spona
tomodachi – priateľ
uchikake – tzv. ,,nadkimono“ , nosievalo sa prehodené cez normálne kimono
yakata – sprostredkovateľské kancelárie; zabezpečujú kontakt medzi okijami a zákazníkmi
yukata – jednoduchý, bavlnený odev, nosí sa počas horúcich letných dní
zori – druh obuvi.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk