Metódy systematickej tvorivej práce

Pri riešení úloh a práci v oblasti technického rozvoja možno v myšlienkovom procese postupovať dvoma spôsobmi: konvenčným a tvorivým postupom. Obidva postupy smerujú k riešeniu problémov.
Problém, ktorý si vyžaduje tvorivý prístup myslenia, nemá jednoznačnú odpoveď, ale má viac požiadaviek a riešení, ktoré nemajú rovnakú kvalitu. Najlepšie riešenie sa môže objaviť až v budúcnosti.
Pre tvorivý myšlienkový postup existuje schéma, ktorá napomáha hľadaniu nových myšlienok. Z množstva existujúcich postupov má nasledujúci tieto etapy:

1. zainteresovanie sa a sústredenie sa na problém,
2. definovanie problému a príprava na anylýzu,
3. zhromaždenie vhodných informácií,
4. vyznačenie problému k tvorivému riešeniu,
5. vyznačenie počtu možných riešení -(tvorba myšlienok, uvoľnenie predstavivosti, použitie samoopytovania sa, upustenie od kritického posudzovania)
6. vyznačenie všetkých myšlienok okrem nádejných riešení (uchovanie nepoužitých myšlienok pre prípadne použitie v budúcnosti),
7. premýšľanie (inkubácia),
8. vyhodnotenie a uskutočnenie výberu,
9. praktické skúšky.

Pri použití postupu nie je potrebné dodržať chronologickú nadväznosť. Podľa potreby možno určité stupňe vynechať, resp. vrátiť sa k iným.

Podstatou skupiny metód systematickej tvorivej práce je takzvané systematické myslenie. Vychádza zo súčasného stavu vedeckého poznania problémov (javov) a z logiky zákonitostí vývoja analyzovaných problémov (javov). Ináč povedané, je to vedecké myslenie a skúmanie javov, postupujúce od dnešnej úrovne znalostí do budúcností, pričom sa využívajú exaktné nástroje.V závislosti od charakteru riešeného problému volí vedúci tímu vhodnú sústavu otázok. Správny výber a poradie otázok, ako aj ich presná formulácia sú najdôležitejšou zárukou úspešného použitia tejto metódy. Otázky by mali mať približne toto základné členenie:










Obr.1.Schéma systematického spôsobu tvorivej práce /myslenia/


1. otázky skúmajúce nutnosť všetkých požadovaných funkcií
2. otázky zisťujúce možnosti zmien stupňa plnenia funkcií
3. otázky skúmajúce možnosť zabezpečenia funkcie principiálne iným spôsobom
4. otázky na dosiahnutie teoretického (ideálneho) stavu
5.

otázky na spôsob trvalého dosiahnutia technicky reálneho stavu

Elementárne vedecké metódy tvorivého myslenia

Táto skupina metód je vhodne pužiteľná v etape tvorby námetov, ale najmä v etape tvorivého prepracovania a dopracovania námetov. Túto skupinu metód nazývame elementárnymi vedeckými metódami tvorivého myslenia. Táto skupina patrí medzi najzákladnejšie metódy systematického tvorivého myslenia. Vo svojej podstate predstavujú riacionálny spôsob systematického tvorivého myslenia každého inovátora. Je možné, v prípade riešenia jednoduchého problému použiť ich samostatne. Na riešenia zložitejších problémov je však potrebné spolupoužitie minimálne dvoch alebo kombináciou niekoľkých metód. Metóda analógie

Dá sa povedať, že metóda vychádza zo zásady, kde skúmanie charakteru jedného systému dáva základ pre formuláciu určitých - podobných záverov pri systéme druhom.

Metóda porovnávania funkcií

Princíp tejto metódy spočíva v snahe nájsť predmet, objekt, ktorý by tú istú alebo podbnú funkciu plnil efektívnejšie ako analyzovaný predmet. Táto metóda má rôzne varianty riešenia.
Spoločným metodickým základom tejto skupiny metód sú vedecké metódy poznania ako: analýza, syntéza, abstrakcia a zvšeobecnenie, konkretizácia, indukcia a dedukcia. Pri týchto metódach ide vždy o logický, vedecky orientovaný a často zložitý myšlienkový proces postupného vytvárania hypotéz s predvídaním účinkov, na ktorom je založený ďalší postup riešenia.

Metóda alternatívnych otázok

Patrí medzi metódy, ktoré sa nachádzajú na rozhraní metód intuitívneho a systematického spôsobu tvorivého myslenia.
Podstata metódy spočíva v tom že členovia pracovnej skupiny odpovedajú na otázky vedúceho tímu. Formulácia otázok musí spĺňať tieto kritéria:
- musia byť presné a orientované iba na jeden konkrétny problém
- musia vyjadrovať dôveru v znalosti a skúsenosťi respondenta
- musia nútiť respondenta k najvyššiemu duševnému vypätiu
- musia priviesť respondenta k presnému a odôvodnenému stanovisku
- musia podnecovať iniciatívu a sociatívne myslenie respondenta
- musia naznačovať nejakú novú cestu, inú možnosť riešenia


Metóda porovnávania podobností

Jej podstatou je vyhľadávanie výrobkov (činností), ktoré sú tvarom, zložením, rozmermi, hmotnosťou, úkonmi, pohybmi atď. podobné výrobku (činnosti), ktorý sa vyvíja. Ide však o porovnanie iba vonkajšícch podobností predmetova, ktoré môžu byť funkčne úplne rôzne.
Ak nemožno výrobok alebo činnosť porovnávať ako celok, odporúča sa rozložiť predmet na jednotlivé organické časti, ktoré sa porovnávajú zvlášť. Platí zásada, že treba porovnávať aspoň päť podobných variant riešenia. Pri porovnávaných riešeniach môže byť efektívnosť dosiahnutá napr.

iným technologickým postupom, jednoduchšími tvarmi, menšou hmotnosťou, resp. rozmermi, lacnejším materiálom alebo inou skladbou oparácií, pohybov, úkonov, činností atď.


Metóda agregácie (spojenia)

Metóda sa zakladá na spájaní aspoň dvoch známych individuálne používaných prvkov, ktoré v agregovanom spojení vykonávajú každý svoju funkciu.


Metóda dimenzovania

Podstatou metódy je buď zväčšenie (sčítaním alebo násobením), alebo zmenšenie (odčítaním alebo delením) prvkov v novom riešení. Cieľom metódy je dosiahnuť vyšší efekt ako v pôvodnom riešení. Otázky, ktoré sa pri tejto metóde obvykle používajú: "Čo doplniť, zosiliť, zvýšiť, predĺžiť, pridať, zdvojiť, zmnohonásobiť, resp. čo ubrať, zmenšiť, miniaturizovať, znížiť, skrátiť, zmierniť a pod.?"


Metóda kinematického obrátenia

Metóda sa zakladá na vzájomnej zámene funkcií prvkov riešenia. V vo výrobkoch a zariadeniach sa tým chápe zmena vzájomnej funkcie jednotlivých súčiastok v procesoch zmena poradia operácií, čím sa má dosiahnuť analogický účinok s výšším ekonomickým efektom. Metóda agregácie a dezagregácie funkcií

Metóda vychádza z princípu pridania alebo vylúčenia prvku v základnom riešení. V prvom prípade ide o situáciu, keď sa v novom riešení podarí nájsť zastupujúci prvok, ktorý je schopný plniť okrem svojej pôvodnej funkcie ešte ďalšiu funkciu - pridanú (agregovanú), ktorá má obvykle veľmi príbuzný charakter pôvodnej. Tak možno z riešenia vylúčiť prvok, ktorý bol nositeľom fuhkcie agregovanej. Techniku dezagregácie možno charakterizovať ako rozdelenie pôvodnej funkcie na niekoľko funkcií samostatných, ktoré sú v novom riešení zabezpečovať adekvátnym počtom prvkov. Metóda kombinácie s interakciou

Patrí k najobťiažnejším a najzložitejším vedeckým metódam tvorivého myslenia. Jej podstatou je také zlúčenie prvkov alebo operácií, pri ktorom sa vzájomným pôsobením novokombinovaných prvkov dosiahne nový, podstatne vyšší účinok. Aplikácia tejto metódy
si vyžaduje vysokú úroveň vedeckého predvídania účinku, čo znamená schopnosť dokonale pochopiť vzťahy medzi prvkami, ktorých individuálne účinky sú známe, ale doteraz sa neskúmali v novej kombinácii.