176).
Mémom, ktoré bojujú o našu myseľ, čelíme každodenne. Tak ako gény, ktoré si (v zmysle Dawkinsovej interpretácie) pestujú a využívajú svojho nositeľa – rastliny, zvieratá, ľudí na svoje šírenie, aj spoločenské idey – mémy sa snažia donútiť svojich nositeľov, aby ich prenášali na ďalších hostiteľov.
V tomto ohľade sa priam neuveriteľne podobajú na vírusy. Vírus je vlastne len kus nukleovej kyseliny – médium, nesúce genetickú informáciu, chránené ochranným obalom a vybavené prostriedkami na vniknutie do bunky, ktorú, keď využije na vytvorenie svojich kópii, ponechá zániku. Nie div, že na opis správania mémov sa úspešne používa lekárska terminológia prevažne z odboru infektológie.
V spoločnosti je človek zaplavený prívalom informácií, z ktorých mnohé, snáď aj väčšina, majú charakter veľmi nákazlivých mémov správajúcich sa ako typické vírusy. Ich hlavným cieľom je šírenie sa pri využití energie hostiteľa, v extrémnych prípadoch za cenu jeho úplného vyčerpania a smrti.
Dawkins prestáva robiť z darwinovskej biologickej zdatnosti („fitness“) zlaté teľa, ako mnohí iní biológovia pred ním a po ňom. Pomocou svojej koncepcie sebeckého replikátora stavia problém do primeranej perspektívy: „Na darwinovskej zdatnosti v genetickom zmysle slova nie je nič magické. Nejestvuje zákon, ktorý by ju uprednostňoval ako fundamentálnu kvantitu, ktorá sa maximalizuje. Zdatnosť je iba jedným zo spôsobov, ako hovoriť o prežití replikátorov, v tomto prípade replikátorov genetických. Ak vznikne iný druh entity, ktorý bude zodpovedať definícii aktívneho replikátora so zárodočnou líniou, varianty tohto nového replikátora, pracujúc na svojom vlastnom prežití, budú čoraz početnejšie“ (DAWKINS 1982: 110, pozri DENNETT 1995).
Richard Dawkins teda ukazuje, že jedinci sa rodia a hynú, ale to čo prežíva sú úspešné gény, ktoré kódujú to čo robí ich telá úspešnými v prostredí, v ktorom sa nachádzajú. Mohlo by sa teda zdať, že naším jediným poslaním na tomto svete je iba udržať naše gény/programy nažive a z tohoto pohľadu sú gény parazitmi, ale zároveň i tvorcami nášho tela.
Pán Dawkins vo svojich „výskumoch“ pokračoval aj vo svojich ďalších dielach, v ktorých skúmal mémy, ich funkcie, atď. Medzi tieto diela môžeme zaradiť: The Blind Watchmaker (Slepý hodinár 1986), River Out of Eden (1995), Výstup na horu nepravdepodobnosti, The Extended Phenotype (Rozšírený fenotyp), atď.