Všetko to začalo pred niekoľko miliardami rokov. V týchto časoch, už dávno minulých, s najväčšou pravdepodobnosťou pokrývala takmer celú Zem voda. Vo vzduchu sa nachádzali aj niektoré základne stavebné prvky biohmoty ako kysličník uhličitý, metán, čpavok. Tieto skupiny molekúl za prítomnosti určitej energie vytvorili určitú stabilnú konfiguráciu. Táto situácia sa samozrejme stále opakovala a opakovala, a tak sa vytvárali stále zložitejšie štruktúry.
Tieto štruktúry pravdepodobne existovali v prvotnom oceáne, ktorého kvapôčky boli vyvrhované na breh, kde sa spájali pôsobením energie (napr. ultrafialového svetla). Mohli sa nerušene pohybovať v hustnúcom roztoku kvapalín, keďže ešte neexistovali baktérie alebo iné organizmy, ktoré by ich pohltili.
Raz sa náhodne vytvorila nejaká iná molekula, a tak vznikol prapredok organizmu, replikátor/reduplikátor, neskôr označovaný aj ako gén. Tento reduplikátor bol schopný vytvárať kópie samého seba prostredníctvom vehiklov, teda svojich nositeľov. Sami o sebe sú reduplikátory iba bezduché reťazce, programy, ktoré kódujú to ako ich nástroj prežitia, telá, majú vyzerať. Jediná vlastnosť, ktorá ich drží pri živote je sebeckosť v podobe prežitia. Takto samozrejme prežujú iba tie gény, ktoré ovplyvňujú vlastnosti svojho nástroja prežitia tak, aby ich udržal pri živote čo najdlhšie. Lenže oni chcú prežiť čo najdlhšie nie ako jedinec - gén, ale čo najdlhšie ako gén samotný, či už prítomný v tom či onom tele. Tento princíp dal základy vzniku evolúcie tak ako ju poznáme dnes.

Pokus: Ako to všetko mohlo začať
Chemici sa raz rozhodli, že sa pokúsia zistiť, ako začal život na tejto planéte a ako v podstate môže začínať život. Pokúsili sa napodobniť chemické podmienky na mladej Zemi. Do sklenej nádoby dali základne substancie (vodu, kysličník uhličitý, metán, čpavok) a ako zdroj energie použili ultrafialové svetlo alebo elektrické výboje, čím simulovali blesky dávnych búrok. Po niekoľkých týždňoch sa v nádobe objavilo niečo zaujímavé. Bol to jemný hnedý roztok obsahujúci veľa molekúl, no zložitejších než tie, ktoré boli do nádoby vložené. Našli tam aminokyseliny, stavebné kamene proteínov, ktoré tvoria jednu z dvoch tried biologických molekúl. No pri ďalšom podobnom pokuse sa podarilo získať organické látky puríny a pyrimidíny, ktoré sú stavebnými kameňmi samotnej DNA.

Darwinova teória
Viac ako pred dvesto rokmi sa na zemi objavil pán Darwin, ktorý do poznania týchto problémov vniesol evolučnú teóriu, podľa ktorej vlastnosti organizmu určujú gény. Gény sú dedené informácie, zapísané vo vláknitých molekulách DNA v jadre bunky. Jadro každej bunky nesie kompletnú informáciu o organizme a zložité regulačné mechanizmy vývoja určujú, ktorá časť tejto informácie sa použije pre každú jednu z obrovského množstva buniek, tvoriacich organizmus. Teda určujú ako bude organizmus vyzerať a fungovať v dospelosti, akého tkaniva a orgánu budú súčasťou. Nositelia niektorých génov majú väčšie schopnosti prežiť a zanechať potomstvo, majú tendenciu množiť sa na úkor iných. Tu je niekoľko veľmi zjednodušených príkladov: gény kódujúce bohaté ochlpenie, prevládajú v populácii cicavcov žijúcich v polárnych oblastiach. Jedinci s nedostatočným ochlpením pravdepodobne zamrznú a nezanechajú potomstvo. Podobnú výhodu poskytujú gény pre bielu farbu srsti polárnym líškam, pre ryšavú farbu európskym líškam, alebo, povedzme, gény pre rýchle nohy zajacom. V prírode prebieha prirodzený výber najschopnejších jedincov v populácii každého živočíšneho druhu, ktoré prenášajú svoje gény na potomstvo. Ak sa zmenia prírodné podmienky, prežijú a rozmnožia sa tie druhy, ktorých génová výbava najlepšie umožňuje prežitie v novom prostredí. Veľmi nepríjemným a každodenným príkladom tohto prispôsobovania sa prostrediu je vznik odolnosti (rezistencie) baktérií na antibiotiká. Stáva sa, bohužiaľ, celkom bežne, že z miliónov baktérií v organizme vážne chorého pacienta niektoré náhodou (vďaka svojej génovej výbave) vytvárajú enzým, ktorý dokáže rozkladať antibiotikum. Hoci obvykle táto schopnosť neposkytuje nijaké výhody, za daných podmienok len tieto dokážu odolať antibiotickej liečbe, prežiť a rozmnožiť sa – čo, pochopiteľne, stav chorého zhoršuje. Prirodzený výber – selekcia – kmeňov baktérií rezistentných proti antibiotikám je jeden z veľkých problémov dnešnej medicíny. Ide vlastne aj o zákon „ prežitia stabilného/stabilnej veci “. Stabilná vec je súbor atómov, ktorý je dostatočne stály alebo dostatočne rozšírený, aby si zaslúžil pomenovanie. Môže to byť unikátny súbor atómov, ako napríklad Kriváň, ktorý nosí Zem dosť dlho na to, aby bol hodný pomenovania. Pri chemických reakciách sa atómy pospájajú a vytvoria molekuly, ktoré sú viac či menej stabilné.

Príkladom je diamant, o stabilite jeho molekuly nemožno pochybovať hoci jej vnútorná atómová štruktúra je veľmi jednoduchá.
Darwinova evolučná teória síce jednoznačne nevysvetľuje ako a prečo vznikol život na Zemi, ale dáva dosť logické a zrozumiteľné vysvetlenie, ako sa organizmy vyvíjajú a menia. Niektoré jej detaily však neboli celkom v súlade s tým, čo pozorujeme v prírode.

A potom sa objavil niekto iný
Tím niekým sa stal profesor Oxfordskej univerzity Richard Dawkins. Podľa neho prirodzený výber neprebieha medzi organizmami, ale medzi ich génmi. „Najlepšie“ gény umožnia svojim nositeľom, aby zanechali najviac potomstva, a tým vlastne prevládnu na úkor iných, „horších“ génov. Táto úprava evolučnej teórie napríklad lepšie vysvetľuje správanie včelích robotníc, ktoré nesmeruje ani tak k vlastnému prospechu, ako k prežitiu spoločenstva, ktorého všetci príslušníci sú nositeľmi génov spoločnej matky – včelej kráľovnej. Altruizmus, sebaobetovanie v prospech druhých prosto do Darwinovej teórie akosi nepatrí. Jedinec nemá rozumný dôvod, aby sa obetoval v záujme niekoho iného, ako svojich potomkov (ako to aj robia samice starajúce sa o svoje mláďatá). Ale génu neprekáža, že niektorí jeho nositelia zahynú, ak tým umožnia ostatným nositeľom prežitie a rozmnoženie (replikáciu) informácie tohto génu – a v mnohých prípadoch správanie svojich nositeľov riadi podľa tohto pravidla. Známe je správanie potkanov. Niektoré jedince (možno tie najviac hladné, ale na tom nezáleží) ochutnajú neznámu potravu prvé a obetujú sa v záujme testovania, či nejde o jed. Až keď prežijú, konzumuje ju celé spoločenstvo – v značnej miere príbuzenstvo, nositele mnohých spoločných génov.

Mémy
Práve Richard Dawkins v roku 1976 prvý použil slovo mém vo svojej knihe Sebecký gén. V tejto knihe opísal gén ako sebca, ktorý riadi správanie svojho nositeľa tak, aby sa sám čo najviac rozšíril. A keďže profesor Dawkins nemá ďaleko ani k informatike, nazval niečo podobne sa správajúce vo svete informácií dobre zapamätateľným slovom mém. Tím dal podnet pre vznik nového vedného odboru – memetika. Jedenásta kapitola jeho knihy sa venuje mémom. Dawkins tu jasne rozlišuje medzi evolúciou génov a evolúciou mémov. Jedno z jeho presvedčení: „Vysvetľovať biologické fenomény pomocou výhod génov je možné preto, že gény sú replikátory.. Viac ako tri miliardy rokov bola DNA jediným replikátorom, ktorý stál za reč. Tento monopol však nebude mať navždy. Kedykoľvek vzniknú podmienky, v ktorých by sa mohol množiť nový replikátor, nový replikátor vezme všetko do svojich rúk a odštartuje svoj vlastný nový druh evolúcie, a tá nemusí byť žiadnym spôsobom podriadená tej starej.. Hneď ako vznikli kopírujúce sa mémy, odštartovala sa ich vlastná, o veľa rýchlejšia evolúcia“ (DAWKINS 1998 [1976]: s.

176).
Mémom, ktoré bojujú o našu myseľ, čelíme každodenne. Tak ako gény, ktoré si (v zmysle Dawkinsovej interpretácie) pestujú a využívajú svojho nositeľa – rastliny, zvieratá, ľudí na svoje šírenie, aj spoločenské idey – mémy sa snažia donútiť svojich nositeľov, aby ich prenášali na ďalších hostiteľov.
V tomto ohľade sa priam neuveriteľne podobajú na vírusy. Vírus je vlastne len kus nukleovej kyseliny – médium, nesúce genetickú informáciu, chránené ochranným obalom a vybavené prostriedkami na vniknutie do bunky, ktorú, keď využije na vytvorenie svojich kópii, ponechá zániku. Nie div, že na opis správania mémov sa úspešne používa lekárska terminológia prevažne z odboru infektológie.
V spoločnosti je človek zaplavený prívalom informácií, z ktorých mnohé, snáď aj väčšina, majú charakter veľmi nákazlivých mémov správajúcich sa ako typické vírusy. Ich hlavným cieľom je šírenie sa pri využití energie hostiteľa, v extrémnych prípadoch za cenu jeho úplného vyčerpania a smrti.
Dawkins prestáva robiť z darwinovskej biologickej zdatnosti („fitness“) zlaté teľa, ako mnohí iní biológovia pred ním a po ňom. Pomocou svojej koncepcie sebeckého replikátora stavia problém do primeranej perspektívy: „Na darwinovskej zdatnosti v genetickom zmysle slova nie je nič magické. Nejestvuje zákon, ktorý by ju uprednostňoval ako fundamentálnu kvantitu, ktorá sa maximalizuje. Zdatnosť je iba jedným zo spôsobov, ako hovoriť o prežití replikátorov, v tomto prípade replikátorov genetických. Ak vznikne iný druh entity, ktorý bude zodpovedať definícii aktívneho replikátora so zárodočnou líniou, varianty tohto nového replikátora, pracujúc na svojom vlastnom prežití, budú čoraz početnejšie“ (DAWKINS 1982: 110, pozri DENNETT 1995).
Richard Dawkins teda ukazuje, že jedinci sa rodia a hynú, ale to čo prežíva sú úspešné gény, ktoré kódujú to čo robí ich telá úspešnými v prostredí, v ktorom sa nachádzajú. Mohlo by sa teda zdať, že naším jediným poslaním na tomto svete je iba udržať naše gény/programy nažive a z tohoto pohľadu sú gény parazitmi, ale zároveň i tvorcami nášho tela.
Pán Dawkins vo svojich „výskumoch“ pokračoval aj vo svojich ďalších dielach, v ktorých skúmal mémy, ich funkcie, atď. Medzi tieto diela môžeme zaradiť: The Blind Watchmaker (Slepý hodinár 1986), River Out of Eden (1995), Výstup na horu nepravdepodobnosti, The Extended Phenotype (Rozšírený fenotyp), atď.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Richard Dawkins - Sebecký gén