Asch 1951, ktorý zistil, že i v prípade, že správna odpoveď existuje, respondenti vedome odpovedajú nesprávne, pokiaľ by sa správna odpoveď mala líšiť od názoru druhých (3 čiary, ktorá z nich má rovnakú dĺžku ako vzorová čiara; respondenti boli daní do skupiny ľudí, ktorý zámerne odpovedali nesprávne a len 24% respondentov asi neprispôsobili, no skoro všetci vedeli správnu odpoveď, čo sa dokázalo pri písomnom teste) = dôvodom nesprávnych odpovedí bola snaha vyhnúť sa konfliktom. Neskôr tento pokus zopakoval Perrin a Spencer, no respondenti sa väčšinou neprispôsobili = menší sklon ku konformite (vybrali študentov medicíny a inžinierstva, čo malo podľa Domsa a Avermaeta veľký vplyv na výsledok, keďže títo študenti považovali za veľmi dôležité udať správne výsledky; v ich pokusoch bol stupeň konformity okolo 35% - študenti menej exaktných odborov). No môže ísť aj o opačný prípad, keď menšina uplatňuje silnejší sociálny vplyv na väčšinu a to v konfliktnej situácii medzi skupinami, kde menšina sa stáva konzistentnov (trvá na svojom) a väčšina ju začne vnímať ako kompetentnú (výskum Moscoviciho)
H.C. Kelman identifikoval 3 procesy, ktoré môžu prispievať k sociálnej konformite: 1. Vyhovenie (compliance) – ideme s davom, ale nemeníme svoje vlastné názory; 2. Internalizácia – súhlasíme s tím, že názor väčšiny je správnejší; 3. Identifikácia – zmeníme svoje názory, či postoje, aby sme sa podobali nejakej inej osobe, ktorú rešpektujeme alebo obdivujeme.
2.3.2 Kooperácia
- centrálnym pojmom interakcie a možno ju charakterizovať ako správanie orientované na dosiahnutie spoločného cieľa. Je základnou podmienkou pozitívneho pôsobenia dyády, malej i veľkej skupiny, a to v oblasti plnenia cieľov i formovania medziľudských vzťahov. Bez kooperácie nemôže skupina plniť svoje poslanie.
Kvalita a priebeh kooperácie sú determinované faktormi: 1. situačnými, 2. úlohovými a 3. osobnostnými.
Situačné faktory – možno sem zaradiť zloženie a skladbu skupiny, vzájomné medziosobné vzťahy medzi jednotlivými členmi, súdržnosť skupiny ako celku, ujasnenosť cieľov a poslania skupiny, začlenenie skupiny v rámci širšieho sociálneho prostredia. Formy brániace kooperácii: nevhodná štruktúra skupiny, jej skladba, zlé medziľudské vzťahy, ...
Úlohové faktory – súvisia s charakterom úlohy, jej zložitosťou, zameraním i významom pre jednotlivých členov. Dosiahnutie cieľa skupiny záleží od vzájomnej kooperácie jednotlivých členov. Spoločný cieľ a jeho akceptovanie jednotlivými členmi je potom rozhodujúcim faktorom a „zdrojom nátlaku“ na vzájomnú kooperáciu. Samotný charakter úlohy, jej zložitosť vyžaduje i odlišnú mieru kooperácie a jej konkrétne formy.
Osobnostné faktory – sú sýtené najmä potrebou kooperácie, schopnosťou kooperácie a vlastnosťou – kooperatívnosťou. Potreba kooperácie vyplýva zo sociálnej podstaty človeka a z toho sa odvíjajúcich ďalších sociálnych potrieb – potreby začlenenia, spolupatričnosti, uznania a pod.