Sociálna interakcia

Úvod - Vzťahy v sociálnom prostredí
- môžu byť založené na: časovej a priestorovej blízkosti, spoločných záujmoch, sympatii či antipatii, zastávanej spoločenskej úlohe, príslušnosti k rovnakej spoločenskej skupine a pod.
- spoločenské a psychologické vzťahy
·Spoločenské vzťahy – vznikajú medzi ľuďmi v procese ich činnosti (politické, právne, ekonomické a mravné) = základ vzťahov v rámci spoločnosti
·Psychologické vzťahy – prebiehajú v rámci spoločenských; formálneho, neformálneho rázu, na báze medziľudských vzťahov
- charakter: dyády, jednotlivec – skupina, skupina – skupina, skupina – spoločnosť
- na rôznych úrovniach, rozdielna trvácnosť, miera závažnosti, formálnosti a prejavujú sa v rôznych životných situáciách, vznikajú medzi rôznymi typmi ľudí

1.

Sociálna interakcia
1.4 Kontexty sociálnej interakcie:
Sociálna interackia sa odohráva v kontexte, ktorý nás môže viacerými spôsobmi ovplyvniť
- fyzické, sociálne, kultúrne
- FYZICKÉ KONTEXTY(ovplyvňujú chovanie rôznym spôsobom: od stresu v tlačenici až po jemné náznaky mocenských pozícií, ktoré v sebe nesie architektonické riešenie kancelárie/triedy) – štúdiom ich pôsobenia na chovanie ľudí sa zaoberá psychológia životného prostredia
- SOCIÁLNE KONTEXTY scenár/skript (R.Schank a R.Abelson 1977 – príklad reštaurácie – každý vie ako sa má chovať = sociálne správanie má veľmi často podobu plánovitých postupností, ktoré regulujú chovanie a umožňujú nám očakávať priebeh udalostí); rola (úlohy dlhodobé deti rodičov, krátkodobé časovo obmedzené cestujúci, dlhodobejšie časovo obmedzené študent; recipročné – hráme vo vzťahu k inej osobe; Bandura – imitácia a modeling hrajú dôležitú rolu v sociálnom učení, ktoré nám umožňuje osvojiť si celé vzorce správania a naučiť sa príslušné role – experiment so študentami vo väznici); sociálne schémy (Baron a Byrne – 3 typy: schéma úloh, schéma osoby a sebaschéma – riadia aj naše poznávanie – videonahrávka o drobných priestupkoch); sociálna identita (zaradenie do skupiny vrstevníkov = peer group – ovplyvňujú naše chovanie hlavne počas adolescencie a na začiatkoch dospelosti, rodina nie je najdôležitejším zdrojom sociálnych informácií; referenčná skupina – skupina ľudí, ktorých správanie sa nám páči a preto ich berieme ako model; Tajfel – proces sociálnej kategorizácie, model minimálnych skupín – experiment s 2 skupinami mali málo info o na prevedenie sociálneho porovnania členov skupiny a napriek tomu ohodnotili členov svojej skupiny „in-group“ v neprospech členov vonkajšej/druhej skupiny „out-group“ – niektoré spoločenské skupiny majú väčší prestíž a preto sa snažíme zaradiť k nim = vnímanie druhých na základe ich členstva v skupinách)
- KULTÚRNE KONTEXTY – etnocentrizmus (=neschopnosť pochopiť/si predstaviť iný spôsob myslenia, spoločenské názory a pohľad na svet, ako je ten, ktorý ponúka vlastná kultúra/spoločenská skupina – príklad černošské dievčatá a sebadôvera čo sa týka školského prostredia = výsledky niektorých pokusov neplatia všeobecne); sociálne psychologické experimenty (prebiehajú v laboratóriu – ekologická validita – ľudia sa v laboratórnych podmienkach môžu chovať inak ako v normálnom živote – pôsobia 2 dôležité spoločenské mechanizmy: efekt experimentátora „experimenter effects“ a charakteristiky požiadaviek „demand characteristics“); efekty experimentát. (1963 Rosenthal a Fode – pokus ako môžu presvedčenia a predstavy experimentátora ovplyvniť chovanie respondentov, hoci aj zvierat – myši a študenti psychológie – prejsť bludiskom – niektoré myši „inteligentá“ populácia a druhé hlúpa – v skutočnosti vytvorili dve rovnaké skupiny – lepšia bola intel. – „povzbudzované“, viac príležitostí k nácviku, viac podnetov = sebasplňujúca predpoveď „self-fulfilling prophecy“; Rosenthal a Jacobsen – veľká americká škola – náhodne vybraný žiaci z priemerných – výskum viedol k množstvu teórii – labelling theory – t. nálepkovania); charakteristiky požiadaviek (Orne – ak ľudia vedia, že sú súčasťou experimentu, sú ochotní robiť nezmyselné veci až pokiaľ ich niekto nezastaví a v reálnom živote by sa s nimi zaoberali len veľmi krátko – respondenti mali na kúsok papiera písať čísla a potom papier roztrhnúť a zahodiť a tak pokračovať z ďalším papierom – keď o to ľudí požiadal v rutinnom, každodennom kontexte, už po prvom alebo druhom papieri odmietli, no keď vedeli, že sú súčasť výskumu boli schopní to robiť aj 6 hodín vkuse, kým ich Orne nezastavil); výskum podľa nového paradigmu (psychológovia sa snažia upustiť od experimentov v laboratóriách – Rom Harré – činy prežívame v epizódach, v celistvých postupnostiach činov a činností; viac pozornosti na výpovedi „accounts“ ľudí o okolitom dianí; akčný výskum „action research“ – experimentátory si uvedomujú, že situáciu ovplyvnia a preto skúmajú podstatu svojho vplyvu spoločne s podstatou ostatných sociálnych procesov, ktoré tam prebiehajú – umožňuje to zaoberať sa väčším množstvom reálnych situácií)

2. Proces interakcie – mnohodimenzionálne podmienený faktormi prostredia, situáciou i osobnosťou účastníkov
- pozostáva z troch zložiek: Sociálna percepcia a poznávanie ľudí; Komunikácia; Správanie a konanie jednotlivcov – vytvárajú vzájomne sa podmieňujúci „blok“ so spätnoväzbovými vplyvmi

2.1 Sociálna percepcia

2.1.1 Podstata sociálnej percepcie a vnímanie druhých ľudí
Sociálne vnímanie je zvláštnym druhom vnímania a viaže sa na vnímanie druhých ľudí a ich znakov, charakteristík. Je súčasťou sociálneho poznávania ako základný proces (akási „vstupná brána“), ktorým človek získava informácie o jednotlivcoch a skupinách, na základe ktorých sa potom navzájom hodnotia. História spôsobov poznávania druhých vyčleňuje 3 základné typy realizácie: 1. intuitívne poznanie – založené na „vcítení sa“ do situácie a stavu druhého človeka (napr.

spoločná radosť nad úspechom blízkeho priateľa); 2. vyvodzovanie psychických charakteristík na základe telesných znakov človeka ako sú výška, stavba tela, chirológia (znaky rúk), frenológia (znaky hlavy) a pod.; 3. hodnotenie ľudí na základe ich prejavov správania, či už v laboratórnych alebo prirodzených podmienkach – slúžia ako objekty pre označenie vlastností ich nositeľov.
Každý účastník vzťahu predkladá množstvo informácií, signálov pre ďalších účastníkov, čím dáva základy pre vlastné hodnotenie (vek, oblečenie, výzor tváre, chôdza, gestikulácia, držanie tela, oči) a svoje hodnotenie vlastnými prejavmi správania, ako sú vľúdnosť, slušnosť k druhým, ohľaduplnosť, alebo agresívnosť, panovačnosť, hlučnosť. Každý účastník vzťahu má aj svoje kritériá posudzovania, hodnotenia iných, tieto vytvárajú určitý ucelený systém, líšiaci sa od indivídua k indivíduu. Skúsenosť ľudí naučila, že určitým prejavom prisudzujú určité vlastnosti a charakteristiky, ktoré vzťahujú na ich nositeľov. Vnímanie a hodnotenie druhých ľudí nie je jednoduchá záležitosť, hoci ju každý z nás každodenne vykonáva.
Vnímanie druhých ľudí patrí medzi špecifické oblasti vnímania sveta vôbec a podľa Šmolku zahŕňa tri základné komponenty: 1.atribučný – vnímanej osobe priraďujeme určité charakteristiky, znaky a vlastnosti
2. očakávací – kde sa prejavujú očakávania vnímajúcej osoby
3. afektívny – na vlastnosti druhej osoby reagujeme aj emocionálne
Pri vnímaní druhých ľudí sa stávajú dôležitými najmä tie znaky, ktoré sú považované za významné pre spoločnú činnosť. Vnímanie druhých ľudí ja nevyhnutnou súčasťou pôsobenia človeka v sociálnom prostredí, pričom práve od začlenenia človeka v ňom závisia formy sociálnej percepcie. Podľa Andrejevovej (1977) môže ísť rámcovo o tieto prípady: 1. jeden člen skupiny vníma druhého člena skupiny, 2. člen vníma svoju vlastnú skupinu, 3. člen skupiny vníma druhú skupinu, 4. člen prvej skupiny vníma člena druhej skupiny, 4. skupina vníma jedného zo svojich členov, 5. skupina vníma jedného z členov druhej skupiny, 5. prvá skupiny vníma druhú skupinu.
Pri sociálnom vnímaní ide o jednu z najzložitejších poznávacích činností človeka, čo spočíva v mnohých premenných vnímajúcej osoby (subjektu vnímania), vnímanej osoby (objektu vnímania), vzniknutých situáciách a charakteru sociálneho kontaktu. V rámci štruktúry vnímania možno hovoriť o troch faktoroch: 1.

samotné zdroje vnímania (fyzický zjav, rôzne formy správania vnímaného človeka – na ich základe možno ľudí kategorizovať a podľa toho potom charakterizovať ľudí ako priateľských, ochotných ku spolupráci, pracovitých a pod.), 2. zložky týkajúce sa vnímajúceho človeka (schopnosť vnímať a posudzovať iných, skúsenosti, postoje a pod.), 3. „dopad“ vnímania (formovanie obrazu vnímaného, priradenie mu určitých vlastností, zaujatie vzťahu k nemu i voľba určitých foriem správania) – toto výrazne vystihuje pojem „sociálne poznávanie“. Charakteristickým znakom sociálneho kontaktu je jeho obojstrannosť. To znamená, že v procese sociálneho kontaktu dochádza k „stretávaniu“ sa prinajmenšom dvoch stránok, ktoré zároveň vystupujú ako objekty i subjekty vnímania. Čiže tá istá osoba pri stretnutí s inou je v pozícii vnímajúceho i vnímaného. Aktéri stretnutia navzájom posudzujú svoje znaky, najprv vonkajšie, neskôr v procese komunikácie dochádza k dešifrovaniu ďalších znakov osobnosti.
Závažným limitujúcim faktorom je správanie sa ľudí pod vplyvom sociálneho tlaku a teda nemusí byť adekvátnym vyjadrením osobnosti dotyčného. Iným prípadom môže byť výskyt situácií ustáleného charakteru, keď nenastávajú výraznejšie zmeny v podmienkach pôsobenia skupiny, a tak určitý ľudia môžu vystačiť s vytvorenými stereotypmi foriem správania. Problémom pri vnímaní druhých ľudí je prenášanie osobných kritérií do hodnotenia iných = každý hodnotí iného z vlastného aspektu „psychológia iného človeka je taká istá ako jeho“ (Bodalev, 1970, s. 13) = subjektivizmus v hodnotení.
Chyby a nepresnosti, ktorých sa pri vnímaní ľudí a ich hodnotení možno dopustiť: prvý dojem, tzv. haló-efekt, jednostrannosť a neúplnosť informácií o druhom – tieto chyby výrazne zmenšuje skúsenosť zo sociálneho kontaktu a styk vnímajúceho človeka a jeho schopnosť komplexne a bez subjektívnych alebo objektívnych vplyvov posudzovať druhých ľudí.
2.1.2 Objekt vnímania
- t.j. osoba, ktorá je vnímaná druhou osobou alebo skupinou. Základná otázka znie: Ktoré znaky človeka môžu byť objektom vnímania ? vonkajšie, objektívne znaky (oblečenie a celková upravenosť – o príslušnosti k skupine, spoločenskej vrstve, stav opilosti, .. – kategorizácia najmä v rámci spoločenského rebríčka; postava, chôdza a držanie tela – pohlavie, vek, fyzickú silu a zdatnosť; mimika – horná časť tváre – ukazovateľom nepríjemných stavov, dolná príjemných; oči; gestikulácia; vonkajšie prejavy správania)
2.1.3 Subjekt vnímania
- t.j. osoba, ktorá vníma inú osobu

2.1.4 Interpersonálna príťažlivosť
Telesná príťažlivosť
Výskumy ukazujú, že s ľuďmi, ktorých nepovažujeme za atraktívnych, jednáme menej priateľsky než s tými, ktorí sa nám takí zdajú.

Experiment: Dion poskytol niekoľkým respondentom záznamy popisujúce určité dieťa a priestupok, ktorého sa dopustilo. Následne mali vyplniť dotazník, ktorý sa pýtal ako závažný bol tento priestupok, ako prísne má byť dieťa potrestané a s akou pravdepodobnosťou sa dopustí ďalšieho priestupku v budúcnosti. Každý záznam sprevádzala malá fotografia. Ukázalo sa, že ak fotografia znázorňovala príťažlivé dieťa, respondenti pokladali priestupok za menej závažný než rovnaký priestupok menej atraktívneho dieťaťa. Podobný experiment sa odohrával u dospelej populácie s páchateľom lúpeže. Z hľadiska telesnej príťažlivosti tiž boli robené experimenty, ktoré dokázali, že pri výbere partnera sa orientujeme na ľudí, ktorí sú približne rovnako príťažliví ako my sami alebo o niečo príťažlivejší.
Podobnosť
Ďalším faktorom príťažlivosti je podobnosť. Častejšie nás priťahujú ľudia, o ktorých si myslíme, že sa nám niečím podobajú. Experiment: pomocou dotazníka, ľudia mali rovnaké názory, odlišné len v detailoch alebo úplne odlišné názory aj v dôležitých otázkach. Ukázalo sa, že ľudia s rovnakými názormi ako respondenti boli najsympatickejší, o niečo menej ľudia s podobnými názormi a tí, čo sa najviac líšili boli označení za najmenej sympatických.
Dôvernosť a blízkosť
Experiment: Skúmalo sa ako vznikajú priateľstvá medzi študentmi prvých ročníkov. Ukázalo sa, že celkom názorovo odlišné bytosti si vytvorili veľmi dôverný vzťah len preto, že spolu bývali na izbe na internáte. S ľuďmi s podobnými postojmi bývajúcimi o niekoľko izieb ďalej si takýto vzťah nevytvorili.
Vzájomná náklonnosť
Všeobecne platí, že máme radi ľudí, ktorí majú radi nás. A o tých, čo nám otvorene prejavujú svoje nesympatie si začneme myslieť, že sú nepríjemní a zlí. E. Aronson definuje 4 konštalácie na základe náklonnosti: - druhá osoba nám je jednoznačne naklonená, - druhá osoba nám jednoznačne nie je naklonená, - druhá osoba nám spočiatku nie je naklonená, ale postupne získame jej náklonnosť
- druhá osoba nám je naklonená, ale jej náklonnosť stratíme
Najpríťažlivejšie sa nám javia osoby z tretej skupiny, teda tie, ktorí náklonnosť sme si museli zaslúžiť.
Neverbálne indikátory
Mimika, očný kontakt, postoj, držanie tela (pozn. postural echo – rovnaký postoj), zasahovanie do osobného priestoru – pokus v knižnici, experimentátor si sadol vedľa respondenta veľmi blízko a čakal ako zareaguje – 55% to vydržalo len 10 minút, potom odišli.
Druhy lásky
J.A.

Lee: eros (erotická láska, ktorá sa vyznačuje silnou sexuálnou túhou a zdôrazňovaním ideálov fyzickej krásy), ludus (hravá láska, bez výrazného zväzku alebo žiarlivosti), storge (láska kamarátska alebo priateľská, s malým dôrazom na vášeň), pragma (pragmatická láska, riadiaca sa racionálnym výberom partnera z hľadiska osobného prospechu), mania (voľná láska, založená iba na uspokojovaní sexuálnej potreby bez trvalého záväzku), agape (altruistická, nesobecká láska, zameraná na starostlivosť o druhého)
- najčastejšie delenie lásky: Vášnivá a priateľská (kamarátska);Vášnivá láska – stav typický pre začiatočný stav zamilovania sa a väčšinou trvá niekoľko týždňov až mesiacov, vyznačuje sa intenzívnym, zamilovaného úplne ovládajúcim citovým stavom, neustálymi a neodbytnými myšlienkami na milovanú osobu a snahou stráviť s ňou/ním čo najviac času, ak vzťah pretrvá, transformuje sa do podoby kamarátskej (priateľskej) lásky – prvotné okúzlenie sa mení na hlboký, zrelý a stály vzťah priateľstva, založený na vzájomnom emocionálnom odmeňovaní, rešpektovaní druhého, dôvere apod. Kamarátska láska je akoby návratom k predchádzajúcemu charakteru vzťahu, ale obohatenému o neobyčajne silné citové prežívanie. Vyznačuje sa potlačením úzkosti a prevahou dôvery – ochota otvoriť sa = sebaodaľovanie (S.M. Jourard). Vzájomné poznávanie preniká do hĺbky nedostupnej iným medziľudským vzťahom. (Prečo sa ľudia odhaľujú? – Človek je ochotní odhaliť sa tomu, kto bol otvorený k nemu)

2.2 Komunikácia
Kollárik: proces vzájomného dorozumievania sa ľudí, pričom poznáme komunikáciu formálnu a neformálnu a ďalej verbálnu (slovo = základný element) a neverbálnu (proxemika, gestika, haptika, mimika, paralingvistické prejavy, pohľady očí, ale aj pohybová reč hluchonemých, signály v doprave atď.) Okrem dorozumievacej funkcie plní i významnú úlohu uspokojovania potreby sociálneho styku a kontaktu, sociálnej začlenenosti a akceptácie.
Model komunikácie
Základný priebeh medziľudskej komunikácie býva najčastejšie zobrazovaný ako vzťach medzi komunikátorom a komunikantom. Komunikátor je človek čo správu vysiela smerom k prijímajúcemu, komunikantovi. K dorozumeniu dochádza, keď sú vyslaná a prijatá správa totožné. To sa objasní prostredníctvom spätnej väzby (feedback).
Obsah správy
V správe rozlišujeme obsahový a vzťahový aspekt. Jednoduchý príklad:
Otec: „ Braňo, zajtra máš školu!!!“
Syn: „Oco, dostávaš známky ty alebo ja?“
Z hľadiska obsahu nám otcova veta hovorí len to, že Braňo má zajtra školu. (vecná informácia) Otec sa mu však touto vetou snaží naznačiť, aby sa viac venoval učeniu. To je vzťahový aspekt vety, ktorý vyjadruje čo si vysielajúci myslí a čo chce prijímateľovi naznačiť.
Správa sa však okrem verbálnych zložiek skladá aj zo zložiek neverbálnych ako tón, hlasitosť, mimika a gestika, postoj tela atď. Tieto zložky sa navzájom doplňujú a podporujú napr. Keď poviem: „Ahoj, rád ťa vidím.“ A zároveň sa usmejem a vystriem ruky smerom k nemu. No verbálne a neverbálne prejavy si môžu aj odporovať: napr. Spýtam sa niekoho „Cítiš sa dobre?“ a odpovie: „Áno, je mi fajn.“ No telesným postojom môže prezrádať nepohodu, bolesť atď.
Nedorozumenia
Prijímateľ volí, na ktorý aspekt správy bude reagovať, teda či na obsahový alebo vzťahový. Syn v príklade reagoval na vzťahový, no rovnako mohol povedať : „Áno, viem, zajtra idem na skúšku.“ Tým by reagoval na obsahový aspekt správy.
Prijímateľ sa však môže zamerať na iný aspekt než na ten, na ktorý kládol dôraz vysielajúci. To pôsobí nedorozumenia, ktorým je však možné sa vyhnúť napr.

Položením doplňujúcej otázky. Je to jeden so spôsobov správania, ktoré rozhovoru napomáhajú. Ďalším je porozumenie, snaha o vcítenie sa do vnútorného sveta jedinca, teda snaha pozrieť sa na svet jeho očami. Podstatný je rešpekt, teda fakt, že toho druhého berieme vážne a taktiež aby sme vyjadrovali navonok to, čo skutočne prežívame. No najdôležitelšie je pozorne počúvať, čo hovorí ten druhý. 2.3 Sociálne správanie
- vyjadrujeme ním objektivizovanú stránku, tú, ktorá sa prejavuje navonok vo vzťahu ľudí, pri vzájomnom kontakte, styku. Na základe ich priebehu, charakteru a foriem najčastejšie usudzujeme na vzťahy medzi účastníkmi sociálnej situácie. Život človeka zahŕňa v sebe spleť vzájomných vzťahov, ktoré sa objektivizujú vo vzájomnom správaní. Toto môže byť rámcovo orientované dvoma smermi: 1. formy a prejavy správania, ktoré sa viažu na plnenie úloh a cieľov skupiny (napr. pri riešení úlohy v skupine); 2. správanie v sfére medziľudských vzťahov – nemožno ich od seba rozdeliť (nemožno činnosť skupiny vidieť mimo medziľudských vzťahov)
2.3.1 Sociálne normy
Každý sociálny systém má vybudovaný vlastný systém noriem a kritérií na sociálne správanie svojich členov (požadované alebo očakávané správanie), ktoré väčšina členov skupiny aj akceptuje a pridržiava sa ich (požadovaným správaním si získava priazeň vodcu/ presvedčený o správnosti kritérií skupiny ako determinanta jej úspešnosti). Záleží aj na skupine, do akej miery sú kritériá a normy striktné, pevné/tolerantné, voľné
Pevné normy – sebamenšia odchýlka od nich sa môže považovať za výrazný odklon (sankciované)
Druhy sociálnych noriem
Pri zvykoch a obyčajoch sa určité veci robia jednoducho, tak povediac automaticky. Sme naučení jedávať okolo poludnia, cukor si dávame do kávy lyžičkou a nie vidličkou, priateľov pri stretnutí zdravíme a pod. Sú to samozrejmosti, o ktorých ďalej nepremýšľame a nepýtame sa na ich zmysel, a zároveň prispôsobenie sa im nie je nevyhnutné pre blaho skupiny a prostriedky vynútenia nie sú jasne vymedzené.
Za mravy pokladáme také predpisy, ktoré prikazujú správanie, s ktorým sa spája istý zmysel. Ide o závažnejšie kultúrne vzorce, ktoré obsahujú silný náboj prežívania dobra a zla (morálneho a nemorálneho) a týkajú sa správania, ktoré má veľký spoločenský význam. Porušenie sa v skupine trestá. Zdravíme predstavených, pretože si zaslúžia úctu.

Jedná sa tu o samozrejmosť, ale jednanie sa dá zdôvodniť.
Ako právo a zákon platia také predpisy, ktoré boli vypracované s jasným a presným cieľom a väčšinou sú aj písomne formulované a každý si je vedomý za akým účelom vznikli. Sú to formálne štandardy správania, ktoré sú presadzované a sankcionované autoritou vlády a špeciálnych orgánov.
Tolerantné normy – škála odklonenia sa od noriem je pomerne široká a odklon miernejšie trestaný (= deviácia = tolerovaná miera odklonu v správaní od požadovanej normy; ! patológia – odchýlka, ktorá už nie je tolerovaná) V správaní môže ísť o pozitívnu a negatívnu deviáciu
Deviácie
Gaussova krivka normálneho rozloženia – viď obrázok (osa x – inteligencia, osa y – počet ľudí – frekvencia výskytu; x: 90-100 = deviácia, 100-110 = norma, 110-120 = odchýlka od normy - deviácia); patológia hodnoty pod 90 a nad 120


Kollárik
pretrvávajúce prejavy agresivity, útočnosť, panovačnosť
pretrvávajúca podriadenosť, submisívnosť, poddajnosť

priemer

F.H. Allportova „J“ krivka (obrátené „J“) – vyjadruje, že s veľkosťou vzďaľovania sa od priemeru požadovanej normy, klesá počet prípadov (nakresli na papier z poznámok – príchod na prednášku)


Rešpektovanie noriem správania môže byť spontánne (jednotlivec/skupina si osvojujú jednotlivé normy, stávajú sa ich nositeľmi i manipulátormi) alebo vynútené (ide o konformitu – podrobenie sa nátlaku skupiny správať sa požadovaným spôsobom) – pomocou nátlaku, hlavným argumentom sú skupinové ciele a potreba ich dosahovať.
Konformita
pokus nakresli na tabuľu (Hayesová str.53) Príťažlivé a referenčné skupiny majú väčšie predpoklady pre spontánnu konformitu svojich členov a rešpektovanie skupinových noriem. Môže nastať, že človek, ktorému sa zdá byť nejaká skupina príťažlivá, sa cieľoch nemusí so skupinou zhodovať. Prvé výskumy s konformitou začal M. Sherif 1935, ktorý používal autokinetický efekt (vnemová ilúzia = neexistuje žiadna správna odpoveď, pri ktorej sa zdá, že stabilný sveteľný bod sa v tme pohybuje – respondenti mali odhadnúť vzdialenosť v akej sa bod pohyboval, odpovede sa veľmi líšili, no pri kolektívnom testovaní sa odpovede priblížili a vznikla „skupinová norma“). Vo výskumoch pokračoval A.

Asch 1951, ktorý zistil, že i v prípade, že správna odpoveď existuje, respondenti vedome odpovedajú nesprávne, pokiaľ by sa správna odpoveď mala líšiť od názoru druhých (3 čiary, ktorá z nich má rovnakú dĺžku ako vzorová čiara; respondenti boli daní do skupiny ľudí, ktorý zámerne odpovedali nesprávne a len 24% respondentov asi neprispôsobili, no skoro všetci vedeli správnu odpoveď, čo sa dokázalo pri písomnom teste) = dôvodom nesprávnych odpovedí bola snaha vyhnúť sa konfliktom. Neskôr tento pokus zopakoval Perrin a Spencer, no respondenti sa väčšinou neprispôsobili = menší sklon ku konformite (vybrali študentov medicíny a inžinierstva, čo malo podľa Domsa a Avermaeta veľký vplyv na výsledok, keďže títo študenti považovali za veľmi dôležité udať správne výsledky; v ich pokusoch bol stupeň konformity okolo 35% - študenti menej exaktných odborov). No môže ísť aj o opačný prípad, keď menšina uplatňuje silnejší sociálny vplyv na väčšinu a to v konfliktnej situácii medzi skupinami, kde menšina sa stáva konzistentnov (trvá na svojom) a väčšina ju začne vnímať ako kompetentnú (výskum Moscoviciho)
H.C. Kelman identifikoval 3 procesy, ktoré môžu prispievať k sociálnej konformite: 1. Vyhovenie (compliance) – ideme s davom, ale nemeníme svoje vlastné názory; 2. Internalizácia – súhlasíme s tím, že názor väčšiny je správnejší; 3. Identifikácia – zmeníme svoje názory, či postoje, aby sme sa podobali nejakej inej osobe, ktorú rešpektujeme alebo obdivujeme.
2.3.2 Kooperácia
- centrálnym pojmom interakcie a možno ju charakterizovať ako správanie orientované na dosiahnutie spoločného cieľa. Je základnou podmienkou pozitívneho pôsobenia dyády, malej i veľkej skupiny, a to v oblasti plnenia cieľov i formovania medziľudských vzťahov. Bez kooperácie nemôže skupina plniť svoje poslanie.
Kvalita a priebeh kooperácie sú determinované faktormi: 1. situačnými, 2. úlohovými a 3. osobnostnými.
Situačné faktory – možno sem zaradiť zloženie a skladbu skupiny, vzájomné medziosobné vzťahy medzi jednotlivými členmi, súdržnosť skupiny ako celku, ujasnenosť cieľov a poslania skupiny, začlenenie skupiny v rámci širšieho sociálneho prostredia. Formy brániace kooperácii: nevhodná štruktúra skupiny, jej skladba, zlé medziľudské vzťahy, ...
Úlohové faktory – súvisia s charakterom úlohy, jej zložitosťou, zameraním i významom pre jednotlivých členov. Dosiahnutie cieľa skupiny záleží od vzájomnej kooperácie jednotlivých členov. Spoločný cieľ a jeho akceptovanie jednotlivými členmi je potom rozhodujúcim faktorom a „zdrojom nátlaku“ na vzájomnú kooperáciu. Samotný charakter úlohy, jej zložitosť vyžaduje i odlišnú mieru kooperácie a jej konkrétne formy.
Osobnostné faktory – sú sýtené najmä potrebou kooperácie, schopnosťou kooperácie a vlastnosťou – kooperatívnosťou. Potreba kooperácie vyplýva zo sociálnej podstaty človeka a z toho sa odvíjajúcich ďalších sociálnych potrieb – potreby začlenenia, spolupatričnosti, uznania a pod.

Kooperatívnosť ako osobnostná vlastnosť sa formuje v priebehu života človeka a vyjadruje relatívne stabilnú osobnostnú dimenziu. 2.3.3 Súperenie
- snaha jednotlivcov alebo skupín byť lepším ako tí druhí, dosiahnuť skôr cieľ, výsledok.
Súperenie môže prebiehať i v rámci jednej skupiny, kde sú v stave súperenia jej členovia, čo môže viesť k ohrozeniu skupiny ako takej. Opačný účinok môže mať súperenie medzi skupinami, čo spôsobuje zvýšenie ich vnútornej súdržnosti a aktivizovanie sa v smere stanovených cieľov, ako aj zlepšeniu kooperácie.
S úmyslom poznať a aj zlepšiť schopnosti kooperácie i súperenia psychológovia vyvinuli a úspešne využívajú rôzne experimentálne hry. Tieto hry majú hlavne výcvikový význam.
2.3.4 Hostilné správanie (z lat. „hostis“ = protivník. nepriateľ)
- nepriateľské, agresívne, útočné správanie, zamerané na ublíženie až zničenie toho druhého. Prejavy hostility vykazujú širokú škálu, počnúc verbálnymi prejavmi (posmech, zhadzovanie), psychické zraňovanie, prejavy nenávisti a končiac snahou o fyzickú likvidáciu. Má antisociálny charakter smerom k jednotlivcom, skupinám, alebo k celej spoločnosti. Jeho zdroje sú v zložkách osobnosti, psychofyzických vplyvoch alebo danostiach vo vonkajšom prostredí, ako aj v samotných vzniknutých situáciách. - podmienky vzniku: záťažovosť, zložitosť, obtiažnosť situácie a určité osobnostné predispozície ľudí, v základe ktorých stojí najmä agresivita ako osobnostná vlastnosť
AGRESIA – správanie, ktoré sa vyznačuje znakmi: poškodzuje inú osobu, je zámerné, porušuje situačne relevantné normy (normy, ktoré sa vzťahujú na danú situáciu, záleží aj od našej kultúry), nie je motivované snahou pomôcť danej osobe ani inými prosociálnymi úmyslami (lekár); typy agresie: afektívna (hostilná, zlostná, impulzívna, emocionálna, expresívna, má reaktívny charakter, neplánovaná, motivovaná vyprovokovaným vnútorným tlakom zraniť, „horúca“); inštrumentálna (medzikrokom na ceste za niečím iným – šport, nie pod vplyvom zlosti, „chladná“); tyranizovanie/šikanovanie (opakované ubližovanie počas istého časového obdobia, pričom typickým znakom je nerovnosť v sile)
AGRESIVITA – prejavovanie agresie
HOSTILITA – všeobecným nepriateľským (negatívnym) postojom voči ľuďom, ktorý sa nemusí prejavovať ubližovaním inej osobe; môže byť pozadím agresivity, ale nemusí nadobudnúť jej charakter
Frustračná teória agresívneho správania (N.E. Miller, J. Dollard 1939) – agresívne správanie vždy predpokladá existenciu frustrácie a naopak, frustrácia vždy vedie k niektorej forme agresie. Agresivita je teda prirodzený prvok frustrácie.

Ich 4 pojmy: frustrácia – prekážka pri dosahovaní cieľa (fyzikálne činitele - hluk, faktory sociálneho prostredia – časté konflikty, zložitosť úlohy a nedosiahnuteľnosť cieľa, neprítomnosť objektov potrebných na uspokojenie potrieb; dlhodobá = deprivácia), agresia – správanie zamerané na zničenie, odstránenie prekážky, potlačenie – potlačenie takého správania, ktoré môže viesť k negatívnym dôsledkom, posunutá agresia – zameranie správania na iný, nie na pôvodný frustrujúci faktor
A. Bandura tento model doplnil o „sociálne učenie“ – podľa neho bude osoba voliť také formy správania, ktoré sa naučila.
Hormická koncepcia (Teória agresívneho inštinktu) (W. McDougall) – otázka do pléna: 3 časti soc. Inštinktov (aferentná – vnímanie, centrálna – prežívanie, eferentná – reakcia na podnety); dvojice inštinktov a emócií: boj – hnev a strach, útek – sebazáchova, reprodukcia rodu – žiarlivosť, nadobúdania – vlastníctvo, budovania – tvorenie, stádový – spolunáležitosti
2.3.5 Prosociálne správanie
- ide o správanie aktívnej pomoci jedného človeka druhému na základe precítenia jeho situácie a „vžitia sa“ do jeho stavu.
Motivácia pomôcť môže mať rôzne aspekty, čím aj ten istý prejav správania môže mať odlišné zdroje. Niekto poskytne pomoc nezištne, kým iný za svoju pomoc očakáva odmenu. Jeho podstata sa stala predmetom záujmu niekoľkých psychologických smerov, hlavne tzv. humanistickej psychológie (človek má ľudské kvality, vnútorný svet). - má rôzne formy: darovanie, sympatie a porozumenie, pomoc, ponuka ku spolupráci, podpora
- altruistické chovanie (nemá presné definovanie) – tzv. čisté prosociálne chovanie = vedome neráta ani s maličkým ziskom, ale prináša iba vnútorné uspokojenie (existuje takéto chovanie vôbec?)
Vysvetľujúce princípy
- sociálna výmena – ak sa náklady zdajú byť vyššie ako odmena, tak zostane situácia bez odpovedi (nepomôžem);
- sociálna norma – predstavuje sociálne očakávanie, predpisuje chovanie vyžadované spoločnosťou, pri chovaní v súlade s normou pociťuje človek uspokojenie, zvýšené sebaocenenie a pozitívne emócie (interiorizované normy = normy sa pre nás stávajú morálnymi zásadami); dve normy, ktoré výrazne motivujú prosociálne správanie: reciprocita (pomôcť tím, čo pomohli nám), norma sociálnej zodpovednosti (pomôcť tím, ktorí pomoc potrebujú)
- empatia – jej výsledkom je veľmi blízke až totožné prežívanie situácie s iným; zahrňuje všetky tri zložky, ktoré tvoria základnú štruktúru riadenia ľudského správania – poznávaciu, emocionálnu a motivačnú
S rastúcim číslom prítomných osôb sa znižuje pravdepodobnosť zaznamenania udalosti, jej vyhodnotenie ako tiesňovej či nebezpečnej a znižuje sa miera prijímanej zodpovednosti k zásahu do situácie (efekt pozorovateľa = „bystander effect“; fenomén tzv.

rozptýlenej zodpovednosti – spoliehame, že niekto iný zo skupiny poskytne pomoc)
Muž pomôže skôr žene, kým žena pomôže obom pohlaviam v rovnakej miere (sexuálny podtext, posilní sebavedomie, ...); skôr pomôžeme známemu ako neznámemu, pozeráme na to, ako sa dotyčný do problému dostal, či náhodou aj nám niečo, pri pomoci inému, nehrozí, ...
2.3.6 Záťažové situácie
Konflikt = súčasné pôsobenie najmenej dvoch síl približne rovnakej intenzity a opačného smeru (výsledok rozdielnych názorov, záujmov), prejavuje sa formou hádky, sporov, nedorozumení. Konflikty:
vonkajší konflikt – konflikt prejavujúci sa v správaní jednotlivcov (napádaný hráč vo futbale – nedokáže situáciu ináč riešiť – verbálny konflikt)
psychologický konflikt – ako výsledok neuspokojenia potreby, nedosiahnutie cieľa
Stres – nadmerná záťaž pôsobiaca na človeka (fyzikálny, biologický, sociálny, časový charakter, je to bremeno, záťaž na organizmus); silný pocit zodpovednosti za prácu, môže mať individuálny charakter (dotýka sa jednotlivcov, alebo skupinový)
Formy správania (A. Rober, F. Tilman)
Negatívne reakcie na záťaž: agresívne správanie (snaha odstrániť podnet frustrácie – extrapunitívne = správanie smeruje k predpokladaným zdrojom frustrácie – hnev, rozčúlenie, intrapunitívne = uvedomenie si, že ja som zdrojom frustrácie - hanba); neagresívne správanie (Únik, Fixácia – zotrvávanie na plánoch aj ak sú nesplniteľné, Regresia – ide o návrat k predošlým spôsobom správania, Potlačenie – vytlačíme z vedomia niektoré priania a túžby)
Pozitívne reakcie na záťaž: Progres (hľadanie nových riešení), Prijatie riešenia (prijme sa správanie, ktoré sa považuje za správne), Racionálnosť človeka (tzv. rozumné riešenie situácie).