Formula 1 znamená rýchlosť, preteky, divadlo, technologickú výzvu, výskum, neopakovateľné výkony, legendárnych pilotov, nezabudnuteľné automobily, ktoré predbehli svoju dobu a naznačili nové technické riešenia, ktoré boli neskôr využité pri sériovej výrobe automobilov. Strhujúce preteky, ktoré uchvacujú milióny divákov na celom svete, ale najmä odvážnych pilotov, ktorí vošli so sŕdc ľudí a následne taktiež do histórie. Ale Formula 1 je tiež spleťou rýchlosti, výstrednosti a samozrejme biznisu. Divadlo v divadle. Formula 1 však ani zďaleka nestála na počiatku histórie motoristického športu. Tá sa začala písať už v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia. V jeho začiatkoch nebolo cieľom pretekov demonštrovať rýchlosť a silu jazdca a auta, ale dokázanie jeho spoľahlivosti.
Prvý skutočný pretek sa datuje dňa 22. Júla 1894 z Paríža do Rouene, kde, ale nebol za víťaza uznaný najrýchlejší gróf de Dijon na svojom parnom traktore, ale najspoľahlivejšie autá, ktoré bezpečne prekonali osemdesiat kilometrovú vzdialenosť a pritom preukázali ľahkú obsluhu a hospodárnosť. Víťazom sa vtedy stal gróf Lemaitre na automobile Peugeot
Prvý skutočný pretek sa datuje 11. Júna 1895. Trať viedla z Paríža do Bordeaux, a naspäť. Celých 1200 kilometrov. Otcom tento myšlienky nebol nikto iný ako gróf de Dijon, ktorý sa stal terčom výsmechu pre v tej dobe priam nepredstaviteľnú dĺžku. Noviny Le petit journal kládli základnú otázku. Ako si môže niekto myslieť, že tie isté autá, ktoré pred rokom absolvovali cestu dlhú 127 kilometrov vydržia nápor 1200? Vďaka štedrej podpore Jamesa Gordona Bennneta a Wiliama Vanderbilta sa nakoniec 11.6.1985 na štart pod Víťazným oblúkom postavilo 21 automobilov (14 aut s benzínovým motorom, 6 parných vozidiel a 1 elektromobil) Prvý deň sa okolo trate rozostavilo vyše troch miliónov divákov. V úvode sa dostal do čela de Dijon, avšak jeho obrovský parný traktor sa po niekoľkých desiatkach kilometroch pokazil. Vedúcu pozíciu v náročných pretekoch prevzal Emile Levassor, ktorý riadil vozidlo Panhard – Levassor, poháňané motorom Daimler. V Ruffecu necelých 200 kilometrov od Bordeaux zistil, že jazdec, ktorý ho mal vystriedať stále spí. Rozhodol sa pokračovať sám, šoféroval celú noc. Tri a pól hodiny pred svojimi súpermi dorazil do Bordeaux a hneď sa vydal na cestu späť. Okolo obeda bol po príjazde do Paríža vítaný ako hrdina. Jeho jazda trvala obdivuhodných 48 hodín a 48 minút pri priemernej rýchlosti 24 km/h.

Ako druhý prišiel do cieľa Rigoulot s Peugeotom so stratou takmer šesť hodín. Obaja jazdci však boli nakoniec diskvalifikovaní, pretože ich vozidlá dokázali prepraviť len dvoch cestujúcich. Víťazstvo bolo uznané A. Koechlinovi, ktorý šoféroval ďalší Peugeot. Aj po druhý krát tak o víťazovi rozhodli predpisy a nie výsledky na trati. Od tohto momentu sa začala datovať história automobilového športu. Začiatky kráľovskej automobilovej súťaže s názvom Formula 1 môžeme zaradiť už k začiatkom dvadsiateho storočia. Hoci oficiálne sa svetový šampionát Formule 1 jazdí až od roku 1950 prvá Grand Prix sa datuje od roku 1906. V tejto dobe začína prevládať trend mechanik mechanikom, pretekár, pretekárom. Do hry začínajú vstupovať automobily značiek ako Alfa Romeo, Fiat, Rolls – Royce, koncom tridsiatych rokov aj Auto Union (predchodca dnešného Audi). Rok 1950 sa oficiálne zapísal do histórie automobilizmu ako prvý oficiálny ročník majstrovstiev sveta Formule 1. 13 Júna 1950 sa na bývalom vojenskom letisku V Silverstone odštartovala história kráľovskej motoristickej disciplíny. Ako vôbec prvý víťaz sa do „tabuľky cti“ zapísal neskorší majster sveta Talian Giuseppe Farina na Alfe Romeo 158. Porazil aj vtedy začínajúceho, Argentínčana Juana Manuela Fangia, ktorý si z odstupom času vybojoval päť titulov svetového šampióna. Mimochodom Veľká Cena Veľkej Británie je jednou z troch Veľkých cien, ktorá nechýbala ani v jednom ročníku majstrovstiev sveta. Veľká cena Veľkej Británie sa jazdila celkovo na troch okruhoch. Silverstone, Aintree a Brands Hatch. Na okruhu v Aintree sa však najrýchlejšie monoposty stretli iba päť krát. Dnes si najrýchlejší piloti sveta merajú svoje sily na starom dobrom okruhu v Silverstone. Druhá Grand Prix, ktorá nikdy v kalendári F1 nechýbala je Veľká Cena Talianska. V 1950om ju vyhral domáci Giuseppe Farina. Rok 1980 bol rokom jediným, v ktorom sa najrýchlejšie monoposty sveta nedostali na pôdu Monzy. Vtedajšia Veľká cena sa konala na okruhu v Imole, ktorý teraz využíva autoklub San Marina na usporadúvanie svojej vlastnej Veľkej Ceny. A do tretice najslávnejšie Monte Carlo. V úzkych uliciach Monaka sa preháňajú monoposty Formule 1 už celých 53 rokov. GRAND PRIX DE MONACO pozná snáď každý. Zákruty Casino a swimming pool poznajú aj nezainteresovaní. Prvým víťazom na pôde Monaka sa stala legenda Juan Manuel Fangio na Alfe Romeo 158. Mestský okruh v Monaku je jediný v celej histórií, ktorý sa vždy jazdil na tom istom mieste.

Ako som už spomínal prvým majstrom sveta v histórií Formule 1 sa stal Talian Giuseppe Farina na monoposte Alfa Romeo 158 a 159
O rok neskôr získal svoj prvý titul Juan Manuel Fangio na Alfe Romeo 159. Fangio vystúpil na najvyšší stupienok ešte v rokoch 1954 na Mercedese Benz W196 a Maserati 250F, 1955 opäť na Mercedese W196 o rok neskôr na Lancii – Ferrari D50 a v 1957mom na Maserati 250F. Jeho rekord v počte piatich získaných titulov majstra sveta odolával až do konca sezóny 2003, keď sa Michael Schumacher ziskom šiesteho titulu svetového šampióna stal rovnako nesmrteľný ako Fangio. Vo vtedajších pomeroch nebol priestor pre bezpečnosť a preto bolo samozrejmé, že každý kto sadal za volant monopostu F1 musel mať povinne spísaný testament. Bol si toho vedomý aj Fangio, ten však zázrakom ušiel zubatej z pod lopaty viackrát a žije dodnes. Mnoho majstrov sveta tej doby ako boli Alberto Ascari, Mike Hawthorn, Phil Hill a mnoho ďalších skončilo svoju životnú púť pod troskami svojho monopostu. Pri smrteľnej havárii Mikea Hawthorna bolo usmrtených dokonca aj dvadsať divákov. V roku 1958 sa po prvý krát zaviedol pohár konštruktérov. Prvý tím, ktorý ho mal vo svojej vitríne bol tím Vanwall.
V sezóne 1964 sa dočkal svojho jediného jazdeckého titulu John Surtees na famóznom Ferrari 158. Hoci Surtees získal v kráľovskej disciplíne iba jeden jazdecký titul dosiaľ je jediným, ktorému sa podarilo získať titul v pohári jazdcov na dvoch kolesách (v kráľovskej motorkárskej disciplíne) a aj na štyroch (F1). Jednoznačným kráľom druhej polovice šesťdesiatich a prvej polovice sedemdesiatych rokov bol Jackie Stewart. Na svojom konte má tri tituly majstra sveta z rokov 1969, 1971 a 1973. Jackie sa však nevytratil z Formule 1 natrvalo. V rokoch 1996 až 1999 Stewart šéfoval svojmu vlastnému rovnomennému tímu. Keď na konci roku 1999 Jackie Stewart predal svoj tím automobilke Ford, ta od roku 2000 stavia na rošt monoposty pod značkou Jaguar. Práve zo Stewartu prestúpil Rubens Barrichello do tímu Ferrari. Zlaté obdobie tímu Ferrari prišlo v rokoch 1975-1979. V roku 1975 postavil Enzo Ferrari na štart monopost Ferrari 312T za volantom s Nikim Laudom a Clayom Regazzonim. Lauda sa stal v 75om po prvý krát šampiónom a Ferrari získalo pohár konštruktérov po jedenástich rokoch. Monopost 312T sa zapísal do histórie ako jedno z najúspešnejších, ale najškaredších Ferrari v histórií. V 1976om federácia FOCA zakázala používanie vysokých „lapačov“ vzduchu a tak Ferrari prišlo z monopostom 312 T2. Jedna z najhrozivejších nehôd v histórií F1 sa vtedy stala na Veľkej Cene Nemecka na Nurburgringu.

Za strašnej búrky Niki Lauda stratil kontrolu nad svojim Ferrari a v rýchlosti takmer 250 km/h nabúral do betónového múru. Ferrari sa okamžite vznietilo a Laudu sa podarilo vytiahnuť naozaj „v hodine dvanástej“. Lauda mal na tele popáleniny tretieho stupňa najmä na hlave. O štyri mesiace však Niki opäť sedel v pretekovom voze a nebyť lejaku vo finálnej Grand Prix v Japonsku tak Lauda bude majster sveta. Lauda však kvôli strašným podmienkam z vlastného rozhodnutia zamieril do boxov a vystúpil. James Hunt vyhral a stal sa o pol bodu majstrom sveta. V nasledujúcej sezóne sa Lauda stal po druhý krát svetovým šampiónom a spolu s Clayom Regazzonim vybojovali po tretí raz v rade titul v pohári konštruktérov. 1978mom vyfúkol oba tituly Mario Andretti s tímom Lotus, ale už o rok neskôr Ferrarimu parila celá sezóna. Jody Schetckter porazil v boji o najcennejšiu trofej svojho tímového kolegu Gillesa Villeneuvea. Keď Niki Lauda získava v roku 1984 svoj v poradí tretí titul majstra sveta z vozom tímu McLaren – TAG, Ken Tyrell, majiteľ rovnomenného tímu povolá do svojho závodného kokpitu neznámeho mladíka menom Ayrton Senna. Senna vynechal šampionát Formule 2 a do kráľovskej kategórie prestúpil už z F3. a nielen to dokazovalo jeho nesporné kvality. Keď po rokoch 1985 a 1986 v ktorých získava tituly majstra sveta Francúz Alain Prost na McLarene vyhráva šampionát stará škola Nelson Piquet, Ron Dennis majiteľ tímu McLaren sa rozhodne vytvoriť „Dream Team“. Do sezóny 1988 vstupuje z dvoma vtedy možno najlepšími jazdcami celého štartového poľa Alainom Prostom z dvoma titulmi na konte a Ayrtona Sennu, ktorý na dosiahnutie motoristického Olympu ešte stále čakal. Práve v tejto sezóne sa mu splnil jeho detský sen a získava titul pred druhým Prostom. V sezóne 1989 sa karta obrátila a titul získal po tretí raz Prost pred Sennom. V sezónach 1990 a 1991 sa Senna Prostovi pomstil, keď sa mu dva krát po sebe podarilo titul uchmatnúť. Sezóna 1991 však zrodila ďalšieho nepochybne jedného z najlepších pilotov histórie. Pilot nového tímu Jordan Bernard Gachot bol zatknutý za potýčku z taxikárom v centre Londýna a v čase konania Veľkej Ceny Belgicka v Spa sedel vo vyšetrovacej väzbe. Eddie Jordan nemal peniaze na testovacieho jazdca tak siahol po pilotovi z nemeckej Formule 3. Keďže neznámy mladík menom Michael Schumacher bol vtedy z celého poľa jednoznačne najlepší vybral si jeho.

Schumacher nastúpil na svoju prvú veľkú cenu zo siedmej štartovacej pozície a nebyť problémov z prevodovkou, pre ktoré musel dvadsať kôl pred koncom odstúpiť skončil by na treťom mieste! Schumacher zvládol svoju inauguráciu na jednotku a hneď po pretekoch ho oslovil šéf tímu Benetton Flavio Briatore a ponúkol mu kokpit vo svojom monoposte. Schumi ponuku hneď prijal a presne o rok neskôr na trati v Spa vyhral svoju prvú Veľkú Cenu. Rok 1994 bol v srdciach fanúšikov F1 asi najsmutnejší rok v celej jej novodobej histórií. Víkend 29-1 Mája 1994 bol najčiernejší deň z posledných desať rokov. V sobotnom kvalifikačnom tréningu na Grand Prix San Marina v Imole ťažko havaroval Rakúšan Ronald Ratzenberger na monoposte Simtek. Nehoda ku ktorej došlo si vyžiadala pretekárov život. Na druhý deň sa na čelo štartového poľa postavil Ayrton Senna. O štrnástej hodine a sedemnástej minúte krátko po štarte zlyhali na Sennovom Williamse brzdy a v zákrute Tamburello narazil do betónovej steny. Odtrhnutý kovový záves jedného z kolies prerazil Sennovi prilbu a zabodol sa mu priamo do lebky. Ayrton Senna bol na mieste mŕtvy. Po tejto strašnej nehode nastali radikálne zmeny v bezpečnosti monopostov, takže Senna je zatiaľ poslednou obeťou z rady jazdcov. V sezóne 1994 získal Michael Schumacher prvý zo svojich šiestich titulov. O rok neskôr si to opäť zopakoval. Po tejto sezóne Schumi prial ponuku tímu Ferrari a prestúpil do vtedy druhotriedneho tímu, aby mu navrátil starú slávu. V 1996om zvíťazil s prehľadom v šampionáte Daimon Hill. V roku 1997 sa v posledných pretekoch rozhodovalo medzi Jaquesom Villeneuveom na Williamse a Michaelom Schumacherom na Ferrari. Po vzájomnej kolízií, skončil Schumacher mimo trať a o titul prišiel. V sezóne 1998 sa schyľovalo k finálnej bitke opäť v posledných pretekoch v Japonsku. Defekt na pravej zadnej pneumatike Schumacherovho Ferrari posunula Hakkinenovi jeho premiérový titul rovno pod nos. V nadchádzajúcej sezóne sa karta konečne začala obracať v Schumacherov prospech. Viedol v celkovom hodnotení šampionátu a takmer všetci odborníci sa zhodovali v prognóze zisku tretieho Schumacherovho titulu. 11.7 na Veľkej Cene Anglicka v Silverstone v prvom kole pretekov však Schumimu zlyhali brzdy a v zákrute Stowe v rýchlosti okolo 250 km/h čelne narazil do pneumatikovej steny. Schumacher mal na dvakrát zlomenú holennú kosť na pravej nohe. Z boja o titul bol teda vyradený a v záverečnom boji o titul sa stretol opäť Mika Hakkinen na McLarene a Eddie Irvine na Ferrari. Hakkinen v Suzuke Irvina porazil a stal sa druhý krát majstrom sveta. S novým miléniom prišla nadvláda Michaela Schumachera a tímu Ferrari.

V roku 2000 získal Schumi titul v predposledných pretekoch v roku 2001 v trinástych pretekoch z celkového počtu sedemnásť, v roku 2002 vyrovnal rekord Juana Manuela Fangia v celkovom počte 5 titulov na Grand Prix Francúzska, ktorá bola v poradí iba jedenásta zo sedemnástich veľkých cien! To podnietilo FIA k zmene pravidiel za účelom zatraktívnenia celého cirkusu. Takú napínavú sezónu ako bola 2003 svet nezažil ešte nikdy. Až do predposledného podujatia v USA boli v hre o titul traja jazdci. Michael Schumacher o bodík za ním Juan Pablo Montoya a o ďalší bodík za ním Kimi Raikkonen. Z Ameriky odchádzal ako víťaz Michael Schumacher, Juan Pablo Montoya svojim šiestym miestom stratil aj teoretickú šancu na titul. Raikkonen mal šancu naozaj mizivú. Schumacher nesmel bodovať t.j. musel skončiť minimálne deviaty a Kimi musel vyhrať. To sa však nestalo, v pretekoch v japonskej Suzuke zvíťazil Rubens Barrichello Schumi skončil ôsmy. Michael Schumacher sa ziskom šiesteho titulu majstra sveta F1 navždy zapísal do historických tabuliek ako zatiaľ jediný ktorému sa niečo také podarilo. Keby ho chcel niektorý z terajších pretekárov prekonať trvalo by mu to minimálne sedem rokov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

História F1