Keramika

Z histórie keramiky

Prvé stopy spracúvania hliny v dejinách ľudstva sú veľmi staré a nemožno ich celkom presne časovo vymedziť. Tvarovateľnosť hliny si človek začal všímať asi pred 25 000 rokmi. Keďže žil v tom čase loveckým spôsobom života, nepociťoval potrebu zhotovovať si nádoby. Vytváral z hliny plastiky – idoly. V 9. až 7. tisícročí pred n. l. začali ľudia v klimaticky vhodných oblastiach na Blízkom východe aj inde uvedomele pestovať plodiny predtým divo rastúce a chovať domáce zvieratá. Zmena pri obstarávaní obživy viedla k vzniku ďalších nadväzných činností. Jednou z podstatných a veľmi potrebných činností bolo hrnčiarstvo. Prvé nádoby mali funkciu zásobníc na potraviny a vodu: slúžili ako hrnce, pekáče a misy. Neskôr sa stali potrebnými ďalšie tvary: šálky, džbány, naberačky, lyžice, cedníky a mnohé iné nádoby. Nemožno nespomenúť pohrebnú keramiku, určenú pre zosnulých do hrobu a kultové nádoby.
Neviem s istotou povedať, čo pravekého človeka inšpirovalo pri výrobe nádob. Možno to boli misky zo šúp ovocia alebo škrupiny, stopy v ílovitej pôde plné vody, či dlane spojené do tvaru misky. Keramika sa zhotovovala v ruke rôznymi pracovnými postupmi.

Keramika

Je súhrny názov úžitkových a ozdobných predmetov vyrobených z vhodných hlinitých surovín formovaním, sušením a vypálením. Niektoré výrobky sa ešte zdobia. Pre svoje výborné vlastnosti sa používa v mnohých priemyselných odvetviach, v stavebníctve, v elektrotechnike, v chemickom priemysle, ako výmurovka v hutníckom priemysle, v cementárskych peciach. Na Slovensku máme vlastné ložiská kvalitných keramických suroví, preto sa tu rozvinul keramický priemysel. Denne sa s keramikou stretávame v podobe tanierov, mís, šálok, váz, kvetináčov atď.

Druhy keramiky a jej vlastnosti

Keramika sa triedi do skupín podľa rozličných hľadísk – podľa chemického zloženia, spôsobu formovania, vypaľovania, podľa povrchovej úpravy aj praktického použitia.
Často sa keramika triedi na jemnú – predstavuje úžitkové predmety pre domácnosť, zdravotnícku keramiku, obkladačky a laboratórne náradie, na hrubú – používa sa pre stavebné a priemyselné účely. Veľký význam má triedenie keramiky podľa vlastností vypáleného črepu:

1. Pórovitý črep – matný, priepustný pre plyny a kvapaliny. Ak majú byť pórovité výrobky nepriepustné pre vodu, treba ich na povrchu glazovať. Dajú sa rýpať oceľou. Patrí sem:

Tehliarsky tovar – má črep najčastejšie tehločervený alebo žltý.

Nasiakavosť má okolo 20%.

• Terakota – črep má tehlovej, žltej až belavej farby, zvyčajne neglazovaný. Používa sa na okrasné účely v záhradnej architektúre, stavebníctve...
• Hrnčiarsky tovar – farebný črep a hnedú alebo zelenú glazúru.
• Majolika a fajansa – majú nepriehľadnú olovnato - ciničitú glazúru. Majolika – farebný črep i glazúru, fajansa má biely črep i glazúru. Patria sem výrobky ľudovej keramickej tvorby.
• Žiaruvzdorný pórovinový tovar

2. Nepórovitý črep – neprepúšťa plyny ani kvapalinu. Výrobku majú kovový zvuk a nedajú sa rýpať oceľou. Vypaľujú sa pri extrémne vysokých teplotách, že sa základný materiál čiastočne alebo úplne zlieva a vypĺňa póry.

Medzi nepórovitý tovar patrí:

Kamenina – má farebný črep – obyčajná keramika, alebo biely črep – porcelánová keramika. Porcelán – spečená biela keramika, ktorá je v tenkej vrstve• priesvitná. Je tvrdší než sklo a bežná oceľ a je odolnejší proti náhlym zmenám teploty aj proti chemickým vplyvom.

Výroba keramiky

Pripravené keramické suroviny zmiešané s vodou sa formujú na hrnčiarskom kruhu alebo na stroji. Potom sa keramika vypaľuje raz, dvakrát aj trikrát. Závisí, o aký druh keramiky ide. Keramická hmota

Hmota, s ktorou sa dnes pracuje v keramickej výrobe, je zostavená s viacerých komponentov. Keramické suroviny sa podľa štruktúry delia na plastické a neplastické.

Plastické suroviny - sú hliny, íly a kaolín. Ich najvýraznejšou vlastnosťou je dobrá tvarovateľnosť v prírodnom stave a pevnosť po vypálení. Vypálením strácajú plasticitu navždy.

Hlina - je zložená z troch základných zložiek a to: ílovité častice, prachové a pieskové zrnká.
Základ hliny tvorí vodnatý kremičitan hlinitý. Celkové zloženie je rozmanité a závisí od miesta výskytu a pomeru jednotlivých látok. Farbu hliny po vypálení určuje obsah železitých zlúčenín v mase. Môže byť: žltá, červená, hnedočervená, hnedá až sivá.

Íly - sa vytvárajú zvetrávaním živcových hornín. Ich základ tvoria jemnozrnné častice – ílovina. Ílová substancia sa skladá z oxidu hlinitého, kremičitého a vody. Okrem toho sú v ílovej zemine primiešané zvyšky materskej horniny, sľudové šupinky, zrnká kremeňa, vápenec. V malom množstve sú prítomné železité a organické látky. Niekedy obsahuje aj nežiaduce prímesi napr.

pyrit.
Podľa druhu ílovitého nerastu sa rozoznávajú íly: kaolinitické, montmoillonitické, ilitické a iné.

Hliny a íly sa rozdeľujú podľa toho, na aký druh výrobkov sú vhodné.
Podľa toho sa rozoznávajú kameninové, pórovité, kochliorske, hrnčiarske, tehliarske a žiaruvzdorné hliny a íly.

Kaolín - je mäkká biela zemina na ohmat suchá. Po rozmočení s vodou sa stáva mierne plastickou. Je konečným produktom zvetraných prahornín – žuly, ruly a porfýru. Tieto sopečné horniny sa skladajú zo živca, kremeňa a sľudy. Kaolín býva znečistený zvyškami nerozloženej materskej horniny a preto sa musí čistiť - plavením.
Kaolín sa používa najmä na výrobu porcelánu, ale pridáva sa aj do iných keramických hmôt. Kvalitný porcelánový kaolín má byť plastický, po vysušení pevný a po vypálení biely.

Základnou substanciou kaolínu je nerast kaolinit. Kaolinit - je to čistý vodnatý kremičitan hlinitý. Je to najvýznamnejší ílový minerál. Má pomerne stále chemické zloženie a dobre fyzikálne vlastnosti. Je plastický, počas schnutia sa málo zmršťuje, je veľmi žiaruvzdorný, taví sa pri teplote 1750 oC. Po vypálení má bielu farbu. V prírode sa vyskytujúce hliny a íly obsahujú rôzne prímesi, alebo vo veľmi rozdielnych a pre našu potrebu často nevyhovujúcich pomeroch. Preto sa hliny a íly získané z nálezísk upravujú pridaním ostrív, zlepšujú sa ich vlastnosti zmiešaním dvoch aj viacerých druhov hlín a ílov, alebo sa keramická hmota zostavuje z presne určených množstiev surovín. Množstvo jednotlivých zložiek závisí od toho, na aký účel sa hmota použije.

Neplastické suroviny - okrem hlín a ílov keramická hmota musí obsahovať aj neplastické suroviny (kremeň, živec, vápenec, dolomit, fonolit) – ostrivá, ktoré znižujú ich tvárlivosť. Priaznivo ovplyvňujú priveľké zmršťovanie sa výrobku pri sušení a vypaľovaní. Zabraňujú praskaniu črepov. Ostrivá sú látky vo vode nerozpustné, ktoré zvyšujú bod tavenia črepu.

Vlastnosti keramický hmôt

Plastickosť je najdôležitejšia vlastnosť keramickej hmoty. Je to schopnosť hliny alebo ílu vytvárať s vodou plastickú hmotu, ktorú možno ľahko sformovať do ľubovoľného tvaru.

Väznosť - je schopnosť hliny alebo ílu prijímať neplastické suroviny bez straty tvárlivosti.

Zmršťovanie keramickej hmoty - je proces, ktorý prebieha počas schnutia a vypaľovania. Vzniká následkom straty vody fyzikálne a chemický viazanej. Objem premetu sa zmenšuje a hustota črepu sa zväčšuje.

Vypaľovacia teplota - je teplotný bod, pri ktorom sa keramická hmota vypáli na črep dobrých vlastností.

Hustota črepu sa prejavuje jeho väčšou alebo menšou nasiakavosťou. Veľmi nasiakavý črep je priepustný. Nasiakavosť sa skúša s kúskom vypáleného črepu.

Najprv ho presne odvážime, tri hodiny varíme vo vode a opäť odvážme.

Hustotu črepu vypočítame podľa vzorca:

Hmotnosť nasiaknutého črepu – hmotnosť suchého črepu * 100 = nasiakavosť podľa Hmotnosť suchého črepu hmotnosti

Čistota surovín je tiež dôležitou požiadavkou na keramickú hmotu.
Nežiadúce prímesi ovplyvňujú kvalitu črepu, napr.: spôsobujú fľaky po vypálení.

Spracovanie keramickej hmoty

V minulosti si každý hrnčiar nakopal hlinu v hlinisku sám. Našiel si vhodné miesto, odstránil vrstvu ornice a urobil výkop. Ložiská hliny sú niekedy len pol metra pod povrchom zeme, inokedy je hlavné nálezisko až 12 metrov hlboko v zemi. Hrnčiar si zvyčajne nakopal hliny na dlhšie obdobie, spravidla na celý rok. Hlina sa navážala na haldy a nechávala sa prezimovať. Pôsobením mrazu, vetra, dažďa i slnka sa dokončili chemické procesy prebiehajúce v surovine a zvýšila sa jej plastickosť. Hlina sa pred upotrebením prekopávala, lopatami prevracala, vyberali sa z nej kamene a roztĺkali sa hrudy. Aby zmäkla a stala sa tvárlivou, polievala sa vodou a ubíjala. Veľmi namáhavé bolo ručné drvenie hrudiek, ktoré neskôr nahradilo mletie na mlynčeku. Hlina, určená na jemnú keramiku, sa rozplyvovala v drevených kadiach na najjemnejší kal. Pri vypúšťaní do usadzovacích nádob sa cedila. Po obschnutí sa hmota premiesila bosými nohami, aby sa zbavila vzduchových bublín. Po menších kusoch sa v rukách krútila, vytĺkala a miesila, až napokon bola pripravená na tvarovanie. V súčasnosti sa na prípravu keramickej hmoty v továrňach používajú stroje, ktoré celý proces urýchľujú a pravdaže aj uľahčujú. Hliny a íly sa čistia, plavia a opäť sušia. Neplastické zložky sa predpaľujú a drvia. Z vyčistených surovín sa podľa vyskúšaných receptov odvážia potrebné množstvá, ktoré sa niekoľko hodín trú v bubnových mlynoch. Tým sa dôkladne rozomelú a premiešajú. Rozomletá zmes sa vypúšťa cez elektromagnety, ktoré ju zbavujú nežiaducich železitých prímesí. Potom s hmota prečerpáva do nádrží, kde sa mieša, aby sa nevytvorila usadenina. Z nádrží sa tlačí membránovými alebo tlakovými čerpadlami do kalolisu, v ktorom sa tlakom zbavuje prebytočnej vody. Vzniknuté koláče keramickej hmoty sa nechávajú odležať v tmavej miestnosti. Pred vytáčaním sa odvzdušňujú vo vákuových lisoch.

Formovanie keramickej hmoty

Hrnčiarsky kruh bol známy v Prednej Ázii, v Babylone a v Egypte už od 3. tisícročia pred n. l. Na našom území prvú na kruhu vytáčanú keramiku vytvárali Kelti zhruba v 4. storočí pred n. l. Hrnčiarsky kruh sa vyvinul z kruhovej dosky bez pevnej osi, ktorá sa otáčala pomaly rukou. Predchodcom dnes známeho kruhu bol celodrevený kruh – sprušliak. Známy nožný kruh sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč – tanier, hlava. Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Hrnčiar ho roztáča nohami. Dnes sa už používa kruh zväčša na elektrický pohon. Elektrické hrnčiarske kruhy vyrábajú Přerovské strojírny, n.

p., Přerov, Česká republika. Hrnčiarsky kruh je spojený so stolom, za ktorým hrnčiar sedí. Pri práci potrebuje pomocné náradie, ktoré musí mat vždy poruke. Najmodernejšia technológia spracúvania keramickej hmoty do rôznych tvarov je vylievaním stekutenej keramickej hmoty do foriem. Keramická hmota sa stekuťuje pridaním sódy alebo vodného skla.

Triedenie keramického tovaru

1. ÚŽITKOVÁ KERAMIKA – patria sem výrobky určené prevažne na bežné stolovanie a vyrobené najčastejšie z porcelánu, menej z póroviny a hrnčiny. Býva zošľachtená rozličnými dekoračnými technikami. Úžitkový porcelán je tenkostenný – určený na používanie v domácnostiach, hrubostenný – určený na prevádzku v závodoch spoločného stravovania. Väčšia hrúbka stien zvyšuje mechanickú pevnosť a odolnosť voči vyštrbeniu a rozbitiu.

2. DEKORATÍVNA KERAMIKA – tu sa zdôrazňuje predovšetkým výtvarná stránka, lebo ide o dekoráciu. figurálna keramika predstavuje rozličné ľudské i zvieracie motívy,
ozdobná keramika predstavuje poloúžitkové predmety – vázy, svietniky, popolníky.. ľudová keramika – džbány, čutory, taniere na navesenie..., dnes táto ľudová keramika vychádza z ľudovej tradície.

3. TECHNICKÁ KERAMIKA – veľa keramických výrobkov sa používa na technické účely. Patrí sem:

stavebná keramika – tehliarske výrobky, pórovinové obkladačky, kameninové obkladačky, kameninové dlaždice.. chemická kamenina, ktorá sa využíva na zásobné čerpadlá, rúrky, výlevky,
„kanalizačná keramika“, na odvádzanie odpadových vôd a...

Vypaľovacie pece:

Vypaľovanie završuje celý proces výroby keramického predmetu. Dáva výrobku z keramickej hmoty definitívny tvar, vzhľad a vlastnosti. Vypálenie je previerkou kvality celého pracovného postupu. Vypaľovanie pece sa v priebehu tisícročí vyvíjali a zdokonaľovali, ale základná princíp starovekých a dnešných hrnčiarskych pecí vykurovaných drevom je podobný. Veľké zmeny vo vývoji vypaľovacích pecí priniesli najmä nové palivá: olej, nafta, plyn a elektrina.

Druhy pecí:

Hrnčiarske poľné pece
Ležaté pece
Mufľové pece
Elektrické pece
Tunelové pece
Kruhové pece
Kaselské pece

Keramické pece vyrába u nás viacero podnikov. Jedným z nich je Realistik, Stará Role pri Karlových Varoch, kde sa vyrábajú pece s objemom vypaľovacieho priestoru 1,5 m3 a vozokomorové pece s objemom 2,5 m3. Ďalším výrobcom sú Závody elektrotepelných zařízení Praha Hloubětín, ktoré dodávajú pece s objemom 0,8 m3, 0,65 m3 a 1 m3.

Pece s objemom 1 a 1,5 m3 vyrába Teplotechna Domažlice. Keramické pece vyrába aj Termostav Bratislava.

Vypaľovací proces:

Keramické výrobky sa pred vypaľovaním musia pozvoľna a dostatočne dlho sušiť. Odparovaním vody sa črep zmršťuje. Pri nerovnomernom alebo prudkom vysušovaní by sa výrobky veľmi zmršťovali, deformovali a popraskali. Predmety sa sušia na mrežovitých podložkách a počas schnutia sa obracajú a prekladajú na suchú podložku. Keramické výrobky sa najlepšie sušia vo vzdušnej voľnej miestnosti. Vyschnutý črep je svetlý a ľahký. Keď že je krehký, vyžaduje si opatrne zachádzanie. Pri prvom pálení sa pred pália vyschnuté výrobky na teplotu 900 až 1 000 oC, podľa toho, z akej hmoty je črep. Pred pálením s výrobky spevnia a sú pripravené na zdobenie glazúrami a keramickými farbami. Druhé pálenie sa nazýva aj ostrý alebo hladký výpal. Podrobujú sa mu glazúrované výrobky a výrobky zdobené maľbou pod glazúru a maľbou do surovej glazúry.

Spôsoby vypaľovania:

Oxidačný spôsob – rozumieme vypaľovanie pri dostatočnom prístupe vzduchu, a teda aj kyslíka do pece.
Redukčný spôsob – prebieha pri nedostatku kyslíka, je to nedokonalé spaľovanie.

Zdobenie:

Engoby - vytvára sa na povrchu črepu tenký biely alebo farebný poťah. Je to riedka keramická hmota príbuzného zloženia ako vlastný črep. Základ náčrepia tvorí dobrá plastická hlina alebo íl, upravený pridaním plavenej kriedy, piesku, živca a iných látok. Nanáša sa na vlhký alebo vyschnutý črep. Na vypálený črep sa ťažko prichytáva. Musí mať menšie zmršťovanie ako črep, aby pri sušení nenastalo medzi nimi napätie a aby nepopraskali. Zmršťovanie sa zmenšuje pridaním práškového kremeňa alebo šamotu. Prášková engoba sa rozmieša s vodou na smotanovú konzistenciu a nechá sa odstáť. Potom sa pomocou štetinového štetca precedí cez kovové sito. Podľa spôsobu použitia môže byť hustejšia alebo redšia. Redšou engobou sa poťahuje povrch predmetov, hustejšou sa maľuje dekor. Engoba nemá byť príliš tekutá, pretože potom nepokryje povrch črepu rovnomerne. Aj priveľmi husté náčrepie je nevhodné, vytvára priveľmi hrubý povlak, ktorý hrozí popraskaním. Aj keď engobami možno zakryť nečistoty alebo hrubosti povrchu keramických výrobkov, ich hlavná funkcia je dekoratívna.

Hrnčiarsky engobované výrobky sa najprv pred pálili pri teplote 900 oC, potom sa polievali priehľadnou glazúrou a vypaľovali pri teplote 1 000 až 1 060 oC.

Glazúry:

Glazúra - (poleva) je tenká vrstva sklovitej hmoty, v ktorej sa pri vypaľovaní jednotlivé zložky zliali a vytvorili priesvitný alebo krycí povrch. Glazúrou zlepšujeme aj dekoratívny účinok výzdoby. Glazúrujú sa výrobky s priepustným črepom (nádoby určené na uchovávanie kvapalín a potravín). Polevami zvyšujeme pevnosť a odolnosť proti poškodeniu. Stavebnej keramike dodávajú glazúry odolnosť proti poveternostným vplyvom. Porcelány sa glazúrujú, aby mali aj estetickú funkciu. V súčasnosti sú glazúry hlavným dekoračným prostriedkom v keramickej tvorbe. Bez glazúr sa ponechávajú žiaruvzdorné výrobky, ďalej tehly, kvetináče, zadné plochy kachličiek a obkladačiek. Podľa chemického zloženia rozoznávame glazúry olovnaté, bezolovnaté, boríte, alkalické, živcové, vápenaté a pod. Podľa spôsobu použitia pre určitý druh keramiky poznáme polevy hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové.

Podľa vypaľovacej teploty sa polevy zoskupujú na:

- nízko taviteľné, mäkké – tavia sa pri teplote do 1 000 oC,
- stredne taviteľné – od 1 000 do 1 200 oC, používajú sa na polievanie zdravotnej keramiky a obkladačiek,
- vysoko taviteľné, tvrdé – tavia sa pri teplotách od 1 250 oC vyššie, sú to polevy na tvrdú kameninu a porcelán.

Podľa farebnosti označujeme polevy ako: bezfarebné a farebné. Podľa vzhľadu sa rozlišujú polevy: lesklé, matné, priehľadné, priesvitné, nepriesvitné, zakalené, krycie, stekavé, lestrované, krakelované. Podľa spôsobu prípravy sa delia glazúry na: surové, fritované a soľné.

Druhy glazúr:

Priehľadné glazúry: Bezfarebné priehľadné glazúry sú základné polevy. Priehľadné glazúry sa nanášajú na predpálený engobovaný črep, na biely i farebné črepy a na podglazúrnu maľbu.
Krycie glazúry: Biele krycie glazúry vznikajú zakalením bezfarebnej glazúry oxidom ciničitým, zirkoničitým alebo zinočnatým. Farebné krycie glazúry sú zakalené a zafarbené oxidom kovov, soľami alebo farbivami. Sú vhodné na pollievanie úžitkových predmetov aj pre umeleckú tvorbu. Zemité glazúry: Sú to glazúry pripravované z nerastných surovín.

Patria medzi ne:

- živicové glazúry, ktoré obsahujú živec, kaolín, vápenec, kreme& a magnezit,
- hlinité glazúry, ktorých jedinou alebo hlavnou zložkou sú nízko taviteľné železité hliny.
- soľná glazúra: poťahujú sa ňou všetky druhy kameniny buď samostatne, alebo v kombinácii so zemitými glazúrami. Soľná glazúra je odolná proti kyselinám a atmosferickým vplyvom, preto sa využíva na chemickú, stavebnú a kanalizačnú kameninu.

Špeciálne (umelecké) glazúry:

Matné glazúry
Stekavé glazúry
Aventurínové glazúry
Redukčné glazúry
Listrové glazúry
Trhlinkované (krakelé) glazúry
Kryštalické glazúry

Keramické farby - keramickými farbami sa kreslí a maľuje dekor na keramické výrobky. Ich podstatu tvoria farbiace oxidy kovov. Medzi keramické farby patria:

Farbivá

Ťažko taviteľné farby – pod glazúrne farby do surovej glazúry, soli
Ľahko taviteľne farby – farby na vypálenú glazúru, emaily, listre

Farbivá alebo farbiace telieska slúžia na zafarbovanie glazúr, keramických más a na výrobu farieb.

Podglazúrne farby sa používajú na maľovanie dekotu na pred pálený črep, ktorý ešte nebol glazúrovaný. Sú veľmi trváce. Používajú sa pri zdobení kameniny a porcelánu.

Farby do surovej glazúry - zložením sú podobné podglazúrnym farbám, ale musia byť mäkkšie, aby sa dobre spojili s glazúrou. Maľuje sa nimi na nevypálenú polevu, najviac na kryciu bielu ciničitú polevu. Je to typická majoliková technika. Niekedy sa hotová maľba poťahuje priehľadnou, ľahko taviteľnou glazúrou. Táto technika sa nazýva maľba medzi dvoma glazúrami. Dosahuje sa ňou vysoký lesk predmetu po vypálení.

Farby na vypálenú glazúru sa nazývajú naglazúrne alebo mufľové farby.

Mufľové farby preto, lebo predmety nimi zdobené sa vypaľujú v osobitných žiaruvzdorných nádobách, mufliach. Sú menej trváce ako podglazúrne farby, ktoré chráni vrstva glazúry.

Emaily - sú tvrdšie ako farby, takže po vypáleni je farebný dekor aj plastický a lesklý.

Listrové farby – vytvára sa nimi trblietavý perleťový dekor. Naglazúrne farby – môže sa nimi maľovať aj potlačať. Glazúry a keamické farby vyrába v Čechách Spolek pro chemickou a hutní výrobu, Roudnice nad Labem.

Výrobcovia:

MIX-MARKET s.r.o. - sklo a keramika
KERAMIKA - IKA Výroba a predaj keramiky
MLP Keramika - Ľuboslav Pohronský
A-Keramika Group
Keramika Katarína Zacharová
Modranská keramika
KERAMIKA SOUKUP SR - Žilina
Nová Lesná - Služby - Keramika MK
Fvk:Keramika
Fvk:Keramika lineárna
szm.sk - - FIRMY - PRIEMYSEL - PORCELÁN, KERAMIKA -
Čentík Peter
Výroba a predaj úžitkovej a umeleckej keramiky
KERAMIKA - BAGIN
Pozdišovská keramika - Kermex s.r.o. Michalovce
KERAMIKA BIELA HORA S.R.O.- výrobca keramických dekoračných dop...
Kvetinárstvo Gabi-M: kvety, keramika, doplnky
ATLAS.SK - Keramika, sklo, porcelán
JUCCA.

Zdroje:

Keramika ako záľuba, -