K antropológii herca

Pôvab bábkového divadla, kreslených filmov spočíva v tom, že figúrky sa obyčajne prezentujú ako reprezentanti človeka. Reprezentácia tu musí prekonať zvlášť veľký odstup. Menší odstup majú deti.^ledzi divákom a predstavovanou osobou sa nachádza skutočný herec, ktorý hrá skutočnú osobu. Týmto spôsobom sa opäť vytvára zdanlivo skrátený odstup, j Herec vzťahujúci sa k sebe je osobou roly tak pre seba, ako aj pre diváka V tomto vzťahu divák aj herec iba opakujú onen odstup k sebe a k iným, ktorý preniká každodenným životom.
Svet vidíme ako scénu. Takto svet vidí básnik, filozof, historik, sociológ, vlastne každý, kto sa zaoberá fenoménom človeka. V role , ktorú nám vnucuje náš ľudský život, tvorí existencia a predstavovanie existencie nerozdeliteľnú jednotu. každú rolu vymedzuje daný systém spoločenskej práce. Človek svojim partnerom čosi predstavuje, hrá nejakú rolu, čo aj tú najskromnejšiu. Je kýmsi, je Čímsi -sudca v zasadaní súd, diplomat pri oficiálnych záležitostiach. Dokonca aj v súkromnom postavení človek cíti svoju spolupatričnosť ku skupine. Vo Fenomenológii náboženstva G. vaň Leeuw pripomína^šaty robia človeka, dokonca odsúvajú z niekoho Človeka , tak, že ostáva iba minister, sluha. Až pohľad s odstupom zbavuje odev významu. Aj ľudia, ktorí žijú mimo spoločnosti, kreujú postavu-pustovník. Miera a nárok je podsúvaná tradíciou. Ak sa človek vzbúri proti tradícii vznikajú nové miery, projekty.
Z perspektívy herectva chápeme ľudský život ako stelesnenie istej roly podľa viac-menej ustáleného projektu. Napodobňovanie , schopnosť daná všetkým v rovnakej miere, poukazuje na obrazovú podmienenosť možnosti vyjadrovania, ktoré napodobňujúceho vnútorne pretvárajú. Meniac podobu stáva sa niekým iným. Ide tu o napodobňovanie určitého štýlu života, ktorý je daný ako vzor. Človek sa bez výhrad angažuje vo svojej roli podľa vzoru, snaží sa o identifikovanie sa, zjednotenie sa vzorom.
Ten , kto predstavuje človeka, stáva sa reprezentantom ľudskej dôstojnosti. Ľudská dôstojnosť je v jeho rukách. Dôstojnosť má dvojaký zdroj - človek je stvorený ako obraz Boha a zároveň v odstupe človeka vo vzťahu k sebe samému je obsiahnutý jeho odstup vo vzťahu k Bohu. Medzi prírodou a Bohom, medzi tým , čo nemá sebavedomie , a tým , čo je týmto sebavedomím bez výhrady, nachádza sa človek, ktorý sám prezentuje svoje Ja. Nenachádza v sebe ani neobmedzenú precíznosť bábky, či inštinktívne istoty zvieraťa, ani úplnú spontánnosť bezchybnej realizácie.

Človek j e narušenou pôvodnosťou, ktorá nedisponuje sama sebou. Zachováva odstup k svojmu telu.
Projekt obrazu , v ktorom stelesňuje herec ako Človek svoju rolu, charakteristickým spôsobom osvetľuje obrazovú podmienenosť ľudskej existencie. Základom stelesnenia je to, Čo podľa definície Kunza je nerozlučne späté s podstatou človeka sťa prenikajúca ho vibrácia - médium, v ktorom sa Človek spája so sebou a zároveň so svetom ľudí a vecí a prostredníctvom fantázie, vôle a myslenia vytvára základ umelého stelesnenia. Filozofia musí uprieť zrak na človeka, ak sa chce vyrovnať s neobmedzenou ľudskou schopnosťou sebainterpretácie , s otvorenosťou Človeka svetu v neustále deaktualizovanej historickej perspektíve.