To je a bude, podľa Vozára, večný problém, Ale v prípade rakúskych zdravotných sestier, ktoré zabíjali chorých, chcel ukázať, že či eutanázia je, alebo nie je uzákonená, vždy sa môže nájsť nejaký zdravotnícky pracovník, ktorý zneužije svoje poslanie a začne ľudí doslova zabíjať bez ohľadu na ich vôľu. Ide mu o eutanáziu na želanie. Nie, aby sa pacienti museli báť, že keď upadnú do bezvedomia, nebudú môcť prejaviť svoju vôľu a lekár rozhodne za nich. O svojom živote môže, podľa Vozára rozhodnúť len človek sám. Tak je koncipovaná naša ústava i ústavy viacerých krajín. Nie je povinnosť žiť, ani zomrieť.

2) Nedeľná pravda č.4: Dobrá smrť. Zodp.red. Marta Moravčíková. 26.1.1996. Roč.5. 2 EUTANÁZIA VO SVETE

„Holandsko nedávno uzákonilo takzvanú dobrú smrť, čiže eutanáziu. Zákon konečne legalizoval to, čo sa tam v tichosti robilo už niekoľko desaťročí. Nová zákonná norma lekárom povoľuje usmrtiť nevyliečiteľne chorého človeka, ktorý trpí neznesiteľnými bolesťami, nachádza sa v poslednom štádiu choroby a opakovane žiadal o eutanáziu. Súhlas overí dvojitá lekárska kontrola. Spodná veková hranica je šestnásť rokov.

Väčšina holandských pacientov pri tom uvádzala ako dôvod neznesiteľné bolesti, strach u utrpenia, obavy z toho, že koniec ich života nebude dôstojný a že budú na ťarchu svojim najbližším. V roku 1999 dopomohli holandskí lekári k milosrdnej smrti 2216 pacientom – či už formou sociálnej eutanázie, čiže ukončením liečby, ktorá pacienta udržiavala pri živote, alebo asistovanou samovraždou, keď lekár poskytne smrtiace lieky, ale sám ich neaplikuje, či dokonca eutanáziou – aktívnym ukončením života pacienta. Nikto z lekárov nebol odsúdený. Rada Európy zaujala k Holandskému zákonu o eutanázii negatívne stanovisko, pretože Článok 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach hovorí, že nikto nesmie byť zámerne zbavený života.

V Hippokratovej prísahe sa okrem iného uvádza – nezabi trpiaceho, aj keby o to žiadal. Svet sa však neustále vyvíja a s ním aj medicína, morálka a právo. Súčasnosť pozná niekoľko demonštratívnych vzbúr voči hippokratovskej konvencii. Napríklad britský lekár David Moor z Newcastlu sa sám udal na polícii, že nadmernou dávkou morfia ukončil život 85-ročného pacienta s rakovinou čriev, infarktom a porážkou. Na súde sa priznal, že počas tridsaťročnej praxe pomohol takto zomrieť približne trom stovkám pacientov. Súd ho oslobodil. S podobným priznaním prišiel aj bývalý riaditeľ OSN pre medicínu Dr.Michael Irwin, ktorý ako okresný lekár v Británii podal silné dávky uspávacích liekov alebo smrtiacu dávku morfia asi päťdesiatim nevyliečiteľne chorým pacientom. Cieľom týchto lekárov nebolo zabíjať, ale oslobodiť smrteľne chorých ľudí od zbytočného utrpenia.