ÚVOD

Otázka života sa stala pre človeka na prahu tretieho tisícročia otázkou bytostnou. A nielen pre človeka, ale aj pre život ako taký. Náš život čoraz viac ohrozujú globálne problémy a preto nadobúda každé ľudské rozhodnutie čoraz väčší morálny význam. Etické problémy, ktoré vyplývajú z možností zásahov modernej vedy a výskumnej praxe do biologických procesov, rozoberá bioetika. Bioetika zahŕňa jednak etické otázky medicíny, ale aj celú šírku oprávnenosti zásahov do biologických procesov, ako je problém umelého prerušenia tehotenstva, diagnostikovanie smrti, problém darcovstva orgánov, eutanázie, génové manipulácie, a v najširšom slova zmysle aj problémy enviromentálnej etiky.

V súvislosti s vedeckým poznaním a technickými možnosťami modernej medicíny vzniká mnoho etických, právnych, sociálnych, psychologických, ekonomických a špecificky medicínskych problémov terapie a ošetrovania nevyliečiteľne chorých a umierajúcich. Morálny význam úvah o živote a smrti spočíva najmä v tom, že jedným z najdôležitejších spôsobov vyrovnania sa s dočasnosťou života a smrteľnosťou, je zmysluplný život. Až do novoveku bola smrť pre ľudí prirodzenou a samozrejmou, patrila ku kolobehu života. Od 19.storočia, v súvislosti s industrializáciou, sa postoje k smrti menia. Dochádza ku popieraniu smrti, jej vytesňovaniu z vedomia, k snahám o predlžovanie ľudského života, k prekonávaniu smrti vedeckými a technickými možnosťami medicíny. Zároveň sa proces umierania presúva z intímneho prostredia rodiny do odborných inštitúcií kliník a iných nemocničných zariadení. Tieto faktory modelujú ambivalentný vzťah novovekého človeka k smrti.

Vysoká je samovražednosť, diskutuje sa o eutanázii. V súvislosti s umieraním sa diskutuje najmä o protirečení medzi právom na ochranu života v jednote s povinnosťou lekára život ochraňovať a právom človeka na súkromie a na sebaurčujúce rozhodovanie. Právo pacienta informovane rozhodovať o prijatí, či odmietnutí určitého terapeutického postupu, je zaručené legislatívne. Diskutuje sa však o naplnení sebaurčovacieho práva v situácii nevyliečiteľne chorého v terminálnom štádiu ochorenia. Vedomé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu sa označuje slovom gréckeho pôvodu eutanázia (eu - dobre; thanatos – smrť). V prenesenom slova zmysle znamená eutanázia peknú alebo ľahkú smrť.

Z etického hľadiska môžeme viesť diskusiu o týchto rovinách problému: Má človek právo disponovať vlastným životom, má zdravotník alebo niekto iný morálne právo vyhovieť tejto žiadosti, akú situáciu sa snažia ľudia riešiť takýmto hraničným spôsobom, dá sa jej zabrániť a ako….?

1 MORÁLNE ASPEKTY HODNOTY ŽIVOTA A ZDRAVIA.
EUTANÁZIA

Človek sa drží života zubami – nechtami. Aj keď odprevádzame do nemocnice ťažko (neraz nevyliečiteľne) chorého, chceme aby ho udržali pri živote. Za každú cenu. Lenže v istej fáze choroby sa už nedá liečiť; dajú sa iba zmierňovať bolesti. Pacient sa už nemôže sám pohnúť, necíti svoje telesné potreby, má halucinácie, prestáva sa podobať na človeka a vo svetlých chvíľach (zväčša plných bolesti) prosí, aby ktosi jeho utrpenie ukončil. To si však beztrestne nik nesmie dovoliť. Ani vtedy nie, ak by nešlo o smrtiacu injekciu, liek, ale povedzme o odpojenie od prístrojov udržiavajúcich len vegetatívne funkcie chorého tela. To, čo vyjadruje dobrú smrť (čo je doslovný preklad pojmu eutanázia), je však z hľadiska práva vo svete trestné. Za akých okolností? O tom sa môžeme dočítať v knihe JUDr.Jozefa Vozára, CSc. Eutanázia.

JUDr.Jozef Vozár,CSc. vydal pre niekoľkými rokmi monografiu Eutanázia – právne aspekty, takpovediac prvé pôvodné komplexné spracovanie tejto problematiky na Slovensku, prihodilo sa mu všeličo: Jedni knihu prijali temer ako povinné čítanie, ale iní ho za ňu takmer nenávidia. V televíznej diskusii pred niekoľkými rokmi sa ocitol sám proti siedmim. „Bola to veľmi nekorektná diskusia,“ spomína Jozef Vozár. „Vyčítali mi, ako si môže mladý človek také niečo dovoliť. Ale ja predsa nenavádzam na samovraždu alebo zabíjanie, hovorím iba o tom, aký je právny stav: u nás i vo svete. Dokonca nie som ani neveriaci, som veriaci, ale s pochybnosťami, takže nech mi nechajú právo uvažovať.“ 1)

Kniha obsahuje analýzu pojmu eutanázie, porovnávanie jej právnej (ne)úpravy, exkurz „eutanáznym svetom“, právne aspekty skúmanej problematiky, postoj cirkvi, informáciu o spoločnostiach pre humánne umieranie a úvahy de lega ferenda, pokusy o legalizáciu eutanázie. V čase keď ju pán Vozár písal, nazdával sa, že najlepším riešením pre lekára i pacienta je presná úprava eutanázie, dnes sa prikláňa skôr k holandskému modelu: „Ak by sme totiž pacientovi právo na eutanáziu garantovali, museli by sme garantovať i jeho výkon – a uložiť niekomu takú povinnosť je veľký etický i právny problém. Lebo to môže byť skutočne iba vecou individuálneho svedomia každého lekára. Stav, aký je v Holandsku, je de facto najvhodnejší: štát právo na eutanáziu negarantuje, ale lekár, ktorý ju vykonáva za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, nie je trestne stíhaný. Človek by mal mať právo spolurozhodovať o svojej smrti.

My vychádzame z modelu, že všetci sú veriaci, dokonca katolíci, ale sloboda svedomia znamená aj to, že jednoducho nie sú všetci veriaci rovnako ako kedysi neboli všetci ateisti.“

JUDr.Jozef Vozár,CSc sa už niekoľko rokov zaoberá ochranou osobnosti z hľadiska modernej medicíny a z rôznych oblastí života, počnúc prenatálnou medicínou, teda ochranou ešte nenarodeného dieťaťa. 1) Práca č.99: Ani žiť, ani umrieť. Zodp.red. Michal Záleta. 29.4.2000. Roč.55. Pochopiteľne sa nemohol vyhnúť ani ochrane osobnosti v momente smrti. Veď smrť sa dotýka bezvýhradne každého človeka. Zomrieme všetci.

K tejto téme sa Vozár dostal bližšie na študijnom pobyte vo Švajčiarsku a v Nemecku, kde zozbieral množstvo materiálu, ale iba v jednej krajine na svete nie je eutanázia trestným činom. V štáte Severné teritórium v Austrálskom zväze schválili zákon, ktorý presne vymedzuje, za akých podmienok je eutanáziu možné vykonávať. Pozoruhodné je, že ak o eutanáziu požiada príbuzný ťažko chorého, nemôže po ňom dediť majetok. Je samozrejme, že aj pri schvaľovaní takéhoto zákona zarezonovala obava zo zneužitia, no podľa Vozára by „precízna právna úprava zneužitie znemožnila. Prípady z praxe svedčia o tom, že eutanázia sa vykonáva všade na svete a súd zvyčajne rozhoduje až po nej. Obyčajne trestá len symbolicky, alebo len veľmi mierne, lebo lekári nemajú presné stanovené kritéria, ako pri eutanázii postupovať. Keby existovala precízna právny úprava a keby tresty v prípade porušenia práva boli tvrdšie, prísnejšie, urobilo by sa pre tento závažný problém viac, ako keď nijaká právna úprava neexistuje.“ 2) Odporcovia právnej úpravy tvrdia, že stanovením právnej úpravy sa vlastne prekročí tabu-zóna. Podľa Vozára je už dávno prekročená – skutkovým stavom. Právo len dobieha vlak, ktorý naštartovala prax. A malo by to byť naopak; alebo aspoň súčasne. Kniha Jozefa Vozára Eutanázia je v tomto prípade cenným zdrojom informácií nielen pre odborníkov, ktorí by sa pre takúto úpravu mali rozhodovať, ale aj pre jednotlivcov, ktorí sa možno niekedy ocitli alebo ocitnú v situácii, keď im smrť bude pripadať vykúpením. Tým skôr, že etika zomierania a smrti je u nás na veľmi nízkej úrovni.

Eutanázia; toto grécke slovo znamená v preklade „dobrú smrť“. Dnes pod ním rozumieme vedomé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu. Existuje:
- aktívna eutanázia, čo je usmrtenie na želanie pacienta, zvyčajne injekciou,
- pasívna eutanázia, pri ktorej sa život ukončí odpojením od prístrojov umelo udržiavajúcich zomierajúceho pri živote. Okrem toho poznáme aj nepriamu eutanáziu, keď chorý zomrie v dôsledku zvyšovania dávok liekov, ktoré môžu spôsobiť smrť. Viacerí, ktorí sa starali o zomierajúcich príbuzných povedali, či napísali, že by im boli dopriali ľahší odchod zo sveta, než akého sa im dostalo. Niektorí ľudia tvrdia, že eutanázie sú pomstou za interupcie.

To je a bude, podľa Vozára, večný problém, Ale v prípade rakúskych zdravotných sestier, ktoré zabíjali chorých, chcel ukázať, že či eutanázia je, alebo nie je uzákonená, vždy sa môže nájsť nejaký zdravotnícky pracovník, ktorý zneužije svoje poslanie a začne ľudí doslova zabíjať bez ohľadu na ich vôľu. Ide mu o eutanáziu na želanie. Nie, aby sa pacienti museli báť, že keď upadnú do bezvedomia, nebudú môcť prejaviť svoju vôľu a lekár rozhodne za nich. O svojom živote môže, podľa Vozára rozhodnúť len človek sám. Tak je koncipovaná naša ústava i ústavy viacerých krajín. Nie je povinnosť žiť, ani zomrieť.

2) Nedeľná pravda č.4: Dobrá smrť. Zodp.red. Marta Moravčíková. 26.1.1996. Roč.5. 2 EUTANÁZIA VO SVETE

„Holandsko nedávno uzákonilo takzvanú dobrú smrť, čiže eutanáziu. Zákon konečne legalizoval to, čo sa tam v tichosti robilo už niekoľko desaťročí. Nová zákonná norma lekárom povoľuje usmrtiť nevyliečiteľne chorého človeka, ktorý trpí neznesiteľnými bolesťami, nachádza sa v poslednom štádiu choroby a opakovane žiadal o eutanáziu. Súhlas overí dvojitá lekárska kontrola. Spodná veková hranica je šestnásť rokov.

Väčšina holandských pacientov pri tom uvádzala ako dôvod neznesiteľné bolesti, strach u utrpenia, obavy z toho, že koniec ich života nebude dôstojný a že budú na ťarchu svojim najbližším. V roku 1999 dopomohli holandskí lekári k milosrdnej smrti 2216 pacientom – či už formou sociálnej eutanázie, čiže ukončením liečby, ktorá pacienta udržiavala pri živote, alebo asistovanou samovraždou, keď lekár poskytne smrtiace lieky, ale sám ich neaplikuje, či dokonca eutanáziou – aktívnym ukončením života pacienta. Nikto z lekárov nebol odsúdený. Rada Európy zaujala k Holandskému zákonu o eutanázii negatívne stanovisko, pretože Článok 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach hovorí, že nikto nesmie byť zámerne zbavený života.

V Hippokratovej prísahe sa okrem iného uvádza – nezabi trpiaceho, aj keby o to žiadal. Svet sa však neustále vyvíja a s ním aj medicína, morálka a právo. Súčasnosť pozná niekoľko demonštratívnych vzbúr voči hippokratovskej konvencii. Napríklad britský lekár David Moor z Newcastlu sa sám udal na polícii, že nadmernou dávkou morfia ukončil život 85-ročného pacienta s rakovinou čriev, infarktom a porážkou. Na súde sa priznal, že počas tridsaťročnej praxe pomohol takto zomrieť približne trom stovkám pacientov. Súd ho oslobodil. S podobným priznaním prišiel aj bývalý riaditeľ OSN pre medicínu Dr.Michael Irwin, ktorý ako okresný lekár v Británii podal silné dávky uspávacích liekov alebo smrtiacu dávku morfia asi päťdesiatim nevyliečiteľne chorým pacientom. Cieľom týchto lekárov nebolo zabíjať, ale oslobodiť smrteľne chorých ľudí od zbytočného utrpenia.

Súčasne chceli iniciovať všeobecnú diskusiu o tejto chúlostivej otázke.“ 3)

„Väčšina štátov sveta nepovoľuje eutanáziu a podľa právneho experta J.Vozára ju doteraz legalizovali iba USA, Holandsko a Austrália.

Veľká Británia:
Aktívna eutanázia je zakázaná a trestá sa ako asistencia pri samovražde.

Vatikán:
Eutanáziu zakazuje.

Austrália:
Zákonom z roku 1996 parlament Severného územia povolil vykonávať eutanáziu u chorých v poslednom štádiu ochorenia, čo v prieskumu privítalo 75% obyvateľov.

3) Moment: Aká smrť je dobrá? Zodp.red. Zita Sujová. 15.12.2000. Roč.3.

Španielsko:
Za vykonanie eutanázie hrozí až dvadsať rokov odňatia slobody.

USA:
V štáte New York v roku 1990 prijali zákon o eutanázii pre osoby v záverečnom štádiu nevyliečiteľnej choroby. V štáte Oregon na základe referenda schválili zákon o dôstojnej smrti, v roku 1995 ho zrušil federálny súd pre rozpor s ústavou.

Čína:
Eutanázia sa vykonáva u novorodencov a detí s telesnými a duševnými poruchami.

India:
Zákon z roku 1980 umožňuje usmrtiť nevyliečiteľne chorého.

Holandsko:
Legislatíva v niektorých prípadoch povoľuje praktizovanie eutanázie.

Slovensko:
Eutanáziu nepovoľuje.

Česko:
Etický kódex Českej lekárskej komory stanovuje, že „voči neodvrátiteľnej a bezprostrednej očakávanej smrti nemusí byť cieľom lekárskeho správania predlžovať život za každú cenu“. “ 4)

4) Rodina: Iná krajina, iný pohľad. Zodp.red. A.Elliášová. 2/2000.

3 PRÁVO NA DOSTOJNÚ SMRŤ

Okolnosti, za akých človek odchádza zo života alebo prichádza na svet, sú osobnou záležitosťou jednak rodičky a jednak rodiny a priateľov, ktorí sú oporou umierajúceho či ženy, privádzajúcej na svet dieťa, a dôstojne rámcuje obe tieto závažné udalosti. Zväčša sa to nezaobíde bez asistencie lekára, bez prostriedkov na zmiernenie bolesti a bez tvrdého zápasu o život. Otázka stojí teraz tak, aké právne riešenia môžu človeku prinavrátiť právo na osobné rozhodovanie o vlastnom živote a na dôstojné umieranie. Prvá spoločnosť pre eutanáziu vznikla v roku 1938 v Spojených štátoch amerických. Usilovala sa dosiahnuť beztrestnosť lekára, ktorý usmrtil nevyliečiteľne chorého na jeho žiadosť. V tridsiatych rokoch vznikali podobné spolky aj v Európe – dokonca aj v Nemecku. Za éry nacistického Nemecka však pod heslom Vernichtung unwerten Lebens (ničenie nehodnotného života) vyvraždili 130-tisíc chorých ľudí, najmä defektných detí, pacientov psychiatrických ústavov a príslušníkov takzvaných menejcenných národov.

Po tejto skúsenosti sa diskusia o eutanázii na dlhé roky umlčala. Cirkev je dodnes kategoricky proti akejkoľvek forme eutanázie, pretože Boh zakazuje človeku nakladať so svojím životom. Vatikán v roku 1980 síce vyhlásil, že ak na uzdravenie pacienta nie je žiadna nádej, zastavenie liečby neodsudzuje, ale jedenásta encyklika Jana Pavla II. Evangelium Vitae sa stavia proti eutanázii za každých okolností.

Podobne to vnímajú aj ďalšie náboženstvá – judaizmus, islam, budhizmus či hinduizmus.

Problematika eutanázie, teda lekárskeho usmrtenia nevyliečiteľne chorého, slovenská legislatíva nijako neupravuje a oficiálne ju ani neumožňuje. O pasívnej eutanázii sa diskutuje menej, hoci sa deje omnoho častejšie. Robí sa aj u nás, rovnako ako vo všetkých krajinách sveta. V praxi to znamená, že lekár nepredlžuje nevýslovné utrpenie pacienta v posledných štádiách choroby, ale iba zmierňuje jeho bolesti. Sestričky na oddeleniach, kde ležia najťažší pacienti, vo chvíli, keď novinár vypne diktafón, priznajú, že pasívna eutanázia sa u nás deje častejšie, ako si myslíme. Nájdu sa aj lekári, ktorí vo chvíľach vzácnej úprimnosti povedia, že ťažko chorému pacientovi prestali podávať lieky alebo vypli prístroje, alebo iba pootvorili okno a chorý napríklad zomrel na zápal pľúc.

Ľudia od medicíny sa na celom svete delia už roky na dva tábory – jedni sú zásadne proti eutanázii a iní sú naopak presvedčení, že v niektorých stavoch je bolesť neznesiteľná aj po silnej dávke morfia a trpiaci človek sa stáva bezmocnou obeťou medicíny. Čo je to neznesiteľná bolesť? Dá sa utrpenie objektívne zmerať? Na tieto otázky je veľmi ťažké odpovedať. V zmierovaní utrpenia je však slovenské zdravotníctvo ešte stále len kdesi na začiatku. Väčšina slovenských lekárov vraj eutanáziu odmieta. Ale ako to môže niekto tvrdiť, keď sa o tejto téme oficiálne nehovorí. Tabuizovaním tém sa nikdy nič nevyriešilo. Je načase začať serióznu debatu o medicínskych, právnych i morálnych aspektoch tejto otázky. 4 ČO SI MYSLIA O EUTANÁZII?

„MUDr.Valéria Muránska, neurologička, Galanta:
„Tichá eutanázia u nás, žiaľ neexistuje. Ak sa nepodá liečba, zdá sa mi to ešte ľudské, zbytočne nepredlžovať trápenie. Ale asi by som nedokázala podať smrtiaci liek. Nezvládla by som to. Ani by som to neuzákonila. Ak je pacient neliečiteľný, len by som ho napríklad zbytočne nenalievala infúziami, ale zmiernila mu trápenie liekmi proti bolesti“.

MUDr.Ján Bernát, očný lekár, Šurany:
„Je to názor Holanďanov. Ja nie som zástancom eutanázie“.

MUDr.Ján Macejka, gynekológ, Banská Bystrica:
„Holanďania sú vyspelý národ v Európskej únii, oni môžu o eutanázii hovoriť. My nemáme čím operovať a šiť a to by nás malo zaujímať. Osobne za určitých presne stanovených kritérií s eutanáziou súhlasím“.

Elena Hupková, pracovníčka sociálnych služieb, Smrečany:
„Človek sa na to pozerá inak, keď robí v zdravotníctve, ak vidí tú bolesť, biedu, nemohúcnosť, nešťastie toho pacienta a jeho príbuzných, a inak, ak to nikdy nevidel. Záviselo by to od konkrétnej situácie, ale ja asi súhlasím“. “ 5)

„Ivan Koza, onkológ:
„Nie.

Každý človek by mal mať možnosť dôstojne zomrieť. Ešte stále nie sme dosť zrelí a pripravení, aby sme mu umožnili zomrieť vtedy, keď cíti, že nezostáva žiadna iná možnosť“.

Ján Ďačok, kňaz a lekár:
„Človek sa nemôže správať ako absolútny pán života a smrti. Musí rešpektovať život každého od okamihu počatia až po prirodzený koniec. Každý človek má životu slúžiť a pomáhať mu – tým viac lekár. Každé reálne uvažovanie o eutanázii je hrou s ohňom. História ukazuje, že každé, aj najmenšie chcené zlo sa zvrhne a vymkne sa človeku z rúk. Je nevyhnutné budovať skutočnú kultúru života a oproti kultúre smrti budovať kultúru lásky“.

Ivan Ďuriš, Lekárska fakulta UK v Bratislave:
„Nesúhlasím s ňou. Nie sme proroci, aby sme mohli stopercentne vyhlásiť, že stav pacienta je úplne beznádejný. Eutanázia dáva možnosť vzniku mnohých omylov a manipulácií. Nie je rozumné predlžovať utrpenie, ale som proti aktívnej eutanázii“.

Ladislav Pásztor, Asociácia súkromných lekárov:
„Všeobecne sa uznáva aktívna a pasívna eutanázia. Aktívna je neprípustná, nie sú na ňu vytvorené podmienky. Mnohokrát zdanlivo beznádejný stav sa zlepší. Pri pasívnej eutanázii, ak ide o požiadavku pacienta skončiť s utrpením, s ňou podľa mňa možno súhlasiť. Vyžaduje si to nesmierne náročnú psychickú prípravu lekára a naši lekári nie sú na to pripravení. Sme vedení k tomu, aby pacient dostal maximum, aj keď to už nemá nijaký zmysel“. Jozef Mikloško, Komisia lustítia et Pax (Spravodlivosť a mier) pri Konferencii biskupov Slovenska:
„Človek by mal odchádzať zo sveta dôstojne v kruhu blízkych. Nemáme právo na starostlivosť o chorých len po istú hranicu. Nie je v našej kompetencii rozhodnúť kedy my alebo iní nechceme viac žiť. Život a ľudskú dôstojnosť treba chrániť od počatia po prirodzenú smrť – i pred eutanáziou. II.vatikánsky koncil vyhlásil, že vraždy každého druhu, eutanáziu nevynímajúc, sú neprípustné. Ak rozhodnutie o kvalite života ponecháme na človeka, vždy hrozí zneužitie. V Holandsku, kde je eutanázia povolená v dôsledku nej zomrelo v roku 1990 okolo 14 000 ľudí. Starí ľudia sa tam napriek pokrokom medicíny boja chodiť do nemocnice. Život je neopakovateľná šanca, ktorú nám dal Boh, a rozhodnutie o konci nášho putovania patrí jemu“. “ 6)

5) Sme: Na diskusiu ešte nie sme pripravení, Zodp.red. (fw). 1.12.2000. Roč.8.
6) Rodina: Súhlasíte s eutanáziou? Zodp.red. Andrea Elliášová. 2/2000.

ZÁVER

Čoraz menej je ľudí, ktorí majú možnosť dobojovať svoj posledný zápas v dôvernom kruhu svojich najbližších.

Lekárska veda nás oslobodila od ťažkej spoluúčasti na chorobe a umieraní tých, ktorých milujeme, no zároveň aj odňala umieraniu intimitu. Nemocnice sú verným odrazom vonkajšieho sveta, z ktorého sa vytráca ľudskosť a čoraz viac sa odťahuje od fundamentálnych zápasov každodenného života.

Dnešné zdravotníctvo vychádza zo všeobecnej stratégie, že lekár musí urobiť všetko preto, aby udržal pacienta pri živote, vrátane umelého predlžovania jeho existencie. K narušeniu lekárskej odbornej integrity však dochádza, keď lekár na výslovnú žiadosť pacienta, ktorý pritom má čoraz väčšie právo rozhodovať o svojej liečbe, preruší ďalší trýznivý liečebný proces a súd alebo lekárska komora ho za to napokon odsúdi. Z hľadiska pacienta je pritom najdôležitejšie to, aby v mene svojej osobnej slobody mal istotu, že lekár vyplní jeho vlastné, autonómne rozhodnutie, ak už on sám nie je ochotný znášať ďalšie bezvýchodiskové utrpenie.

Ťažko je rozmotať klbko právnych dogiem v týchto otázkach; teda kam zatriediť eutanáziu – či má byť trestným právom zakázaná, dekriminalizovaná, alebo legalizovaná. Nehovoriac o tom, že tento spoločný menovateľ zahrnuje skutočne množstvo rozličných príčin súvislostí, osobných postojov a aj z lekárskeho hľadiska úplne odlišných prípadov. No keď bez emócií a vášní starostlivo preskúmame a zvážime jednotlivé aspekty týchto prípadov, môžeme sa aspoň zorientovať v tom, ako to dnes vyzerá s posudzovaním eutanázie. ARGUMENTY ZA EUTANÁZIU

- Nemá význam predlžovať ľudské utrpenie
- Udržiavaním nevyliečiteľne chorých pri živote sa plytvá prostriedkami na zdravotnú starostlivosť
- Empatia so žalostným stavom pacienta vyvoláva psychické útrapy príbuzných

ARGUMENTY PROTI EUTANÁZII

- Každý má právo na dôstojnú smrť
- Život ja boží dar, ktorý treba chrániť od počiatku po prirodzenú smrť
- Eutanázia prináša aj možnosť omylov a manipulácii
- Vždy existuje nádej na uzdravenie

Asi bude rozumné počkať, ako to dopadne v Holandsku, napriek tomu by sa malo o eutanázii začať diskutovať.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk