Moderné otroctvo

Podľa výskumu odborníka na problematiku otroctva Kevina Balesa, priemerného otroka predali v roku 1850 za hodnotu, ktorá by v súčasnosti predstavovala približne 40,000 dolárov (asi 1. 380 000 Sk).
Dottridga som navštívil v ústredí organizácie, ktorá sa nachádza v malej budove v Stockwelli, v obvode na juhu Londýna. „V tej dobe černochov uniesli a nútili pracovať ako otroci“, povedal Dottridge. „No v súčasnosti sú bezbranní ľudia, plní očakávaní v lepšie budúcnosť, lákaní do otroctva na dlh. Je ich obrovské množstvo, pretože na svete je strašne veľa zúfalých ľudí“.
Na úradoch zaznamenali mnohé prípady otroctva aj v súčasnosti, ako napr. Nútená práca v Západnej Afrike, 5 až 6 ročné pakistanské deti dopravené do Perzského zálivu, ktoré slúžia ako jockeyi a pripravujú ťavy na preteky, thajské dieťa nútené k prostitúcii. Spisy na ministerstvách sú preplnené správami: brazílske mafie najímajú otrokov v Amazonských pralesoch na výrobu dreveného uhlia pre oceľový priemysel, robotníci na farmách v Indii zaviazaní svojim pánom dlhom, ktorý zdedili po rodičoch a zdedia ho aj ich deti.
Kúpa a predaj ľudí je veľmi výnosný obchod, pretože globalizácia umožnila ľahší kolobeh tovaru a peňazí po celom svete. Ľudia, ktorí sa chcú sťahovať za prácou, musia čeliť sprísneným opatreniam v le-gálnej migrácii.
Takmer pravidelne sa stáva, že tí, ktorí nemôžu legálne emigrovať, alebo platia poplatky za ich pašovanie cez hranice, sa dostanú do rúk priekupníkom. „Pašovanie cudzincov (ilegálny dovoz cudzincov, ktorí si potom hľadajú platenú prácu) a nezákonné obchodovanie s ľuďmi (keď ľudia skončia zotročení alebo predaní priekupníkom) fungujú tým istým spôsobom, používajú tie isté kľukaté cestičky“, povedal veterán a miestny agent Imigračných a naturalizačných služieb v Spojených štátoch (U.S. INS). „Jediný rozdiel je v tom, ako títo ľudia skončia“.

Kvôli rastu poplatkov sprísňovaním hraničných kontrol, ktoré ľudia musia zaplatiť za ich prípravu, sa nelegálni imigranti radšej zadĺžia priekupníkom, ktorí ich prenesú cez hranice a potom sú nútení odpracovať si svoje záväzky ako otroci.

Pre cudzincov je nebezpečné prejavovať príliš veľký záujem o spôsob obchodovania tíchto mafií (taký prípad, aký sa mi vyskytol v Sherwoodskom zámku), ale v Aténach som natrafil na muža, ktorý zameriaval svoje štúdie na obchodovanie s otrokmi a dnes o nich rozpráva príbehy.
V roku 1990 Grigoris Lazos, profesor sociológie na Panteionskej Univerzite, urobil výskum zameraný na prostitúciu v Grécku. Bystrý a odvážny, rozhodol sa ísť priamo k zdroju – k samotným prostitútkam. Vďaka nim sa nakoniec skontaktoval s ľuďmi, ktorí ich zotročili. V priebehu desaťročí, napriek jasnému nesúhlasu jeho kolegov z brandže, sa bližšie oboznámil s priebehom operácií nezákonného obchodovania s ľuďmi, a mohol vykresliť vzájomnú spojitosť medzi prostitúciou a otroctvom.
„Mali by ste si všimnúť rozdiel medzi menšími priekupníkmi a veľkou sieťou priekupníkov, ktorí používajú internet a bankové účty“, povedal. „Akýkoľvek majiteľ baru alebo spoluvlastníci baru v Grécku, môžu niekoho poslať na juh Bulharska a kúpiť ženy za hotovosť. Cena dievčaťa v tej oblasti je 1.000 dolárov (asi 34.500 Sk), alebo ak vyjednávate, mohli by ste dostať dve za 1.000 dolárov. Najlepšie je však skúsiť to v pondelok, keď je to cenovo výhodné, pretože väčšinou sa obchoduje cez víkendy. V pondelok sa obchod pomaly rozbieha, takže môžete získať tie dievčatá, ktoré ešte zostali“.
„Na druhej strane, sieť más schopnosť vyjednávať a robiť finančné transakcie na diaľku“, pokračoval. „Jednoducho zavoláte do Moskvy, požiadate ich o dievčatá, a oni ich pošlú z Rumunska cez Bulharsko do Grécka. Priekupníci sa vôbec nemusia poznať. Dovozca jednodu-cho povie, že chce toľko a toľko dobrých žien, toľko a toľko horších žien a toľko a toľko najhorších žien“. Nahliadnutím do svojho vyčerpávajúceho zoznamu informácií, profesor odrapkal mrazivé údaje o nezákonnom obchodovaní s ľuďmi. „V rokoch 1990 až 2000, celková suma, ktorú v Grécku zarobili obchodovaním so ženami, to znamená s tými, ktoré boli nútené k prostitúcii, bola 5.5 miliárd dolárov (asi 190 miliárd Sk). Prostitútky, ktoré si dob-rovoľne vybrali toto povolanie a sú prevažne z Grécka, zarobili 1.5 miliárd dolárov (asi 52 miliárd Sk)“.
Vplyv a rozsah operácií priekupníkov Grécku, ktoré študoval Lazos, je bezpochyby unikátny. V Trieste, ktoré je hlavným ťahom z Balkánu do severného Talianska, vyšetrovatelia z miestnej agentúry, ktorá je zameraná na boj proti mafii, sledovala stopy činnosti Josipa Loncarica, bývalého taxikára zo Záhrebu v Chorvátsku.
V čase, keď bol Loncaric konečne zatknutý v roku 2000, vlastnil leteckú spoločnosť v Albánsku a Macedónsku. Taktiež bol zapletený do prevádzania tisícky ľudí, ktorí museli pracovať nielen v oblasti prostitúcie, ale museli vykonávať aj iné podradné činnosti, ktoré vyžavali lacnú pracovnú silu v úspešnom svete Európskej Únie.

Jeho čínska manželka a obchodná partnerka, bola v kontakte s trojicou kriminálnikov z Číny, s ktorými Loncaric uzatváral výnosné obchody, keď pašovali Číňanov, Kurdov, Iračanov, Iránčanov a aj iných ľudí, ktorí sa im zadĺžili veriac v lepšiu budúcnosť. Mnohé z Loncaricových obetí z Číny prišli na to, že ich uväznili a boli nútení pracovať 18 hodín denne v reštauráciách alebo v známych talianskych dielňach s kožou.
Mafie, ktoré nezákonne obchodujú a pašovatelia, priniesli v pos-lednej dekáde 20. storočia 35, 000 ľudí za jeden rok do západnej Euró-py. Prevážali ich v noci, cez husté hory a lesy, ktoré sa rozprestierajú po oboch stranách hraníc so Slovinskom. Ale toto je len jedna z mnohých bariér medzi chudobnými a bohatými. Tisíce míľ ďalej som ob-javil ďalší prílilv migrantov, ktorí utekali zo Strednej Ameriky do El Norte v Spojených štátoch, a tu sa definitívne stali otrokmi. Domovy týchto migrantov boli v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch spustošené vojnami a odsúdené na ďalšie nešťastia kvôli prírodným katastrofám. Hurikán Mitch postihol Honduras a Nicaraguu v roku 1998, a následne na to sa o 20% v Strednej Amerike zvýšil počet detí, ktoré boli bez strechy nad hlavou. V roku 2001 bol El Salvador zasiahnutý 7.6 stupňovým zemetrasením. Veľké časti tejto oblasti posledné tri roky trpeli nedostatkom dažďa a svetová cena kávy rapídne klesla. Tým zničila stredoamerický trh s kávou a zanechala 600 000 nezamestnaných robotníkov. V Guatemale viac ako pol milióna robot-níkov v kávovom priemysle čelia hladomoru.
Mnoho ekonómov si protirečí, že Severoamerická dohoda o voľ-nom obchode je príčinou prílivu ľudí, ktorí sa chcú dostať na sever, a ktorí vyhlasujú, že v skutočnosti kukurica z Ameriky dovezená do Mexika, vyhnala milióny mexických roľníkov z obchodu a z pôdy.
Predpokladajú, že za každú tonu kukurice, ktorá je dovezená do Me-xika, dvaja mexičania migrujú do Spojených štátov.
Malé mesto v Guatemale Tecún Umán leží na brehu rieky Suchia-te. Tu sa migranti zo Strednej Ameriky zhromažďujú, aby prešli cez Mexiko na sever. Tí, ktorí majú platné cestovné doklady pre Mexiko, prejdú mostom cez rieku a ostatní, ktorí ich nemajú, platia pár centov za prevoz cez rieku na plti, vyrobenej zo súčiastok traktora.
Nezáleží na tom, z kadiaľ pochádzajú. Veľká časť migrantov prichádza do Tecún Umánu bez haliera, ako ľahká korisť pre miestnych hoteliérov, majiteľov barov a pašovateľov ľudí, ktorí sú známi pod prezývkou „kojoti“ a žijú na úkor týchto ľudí. Je to mesto, v ktorom, ako hovorí jeden jeho bývalý obyvateľ, „všetko a všetci sú na predaj“. Tí šťastnejší z migrantov si nájdu dočasné bezpečné útočisko v Casa del Migrante.

Je to ohradené opevnenie len niekoľko yardov od bahnitého brehu rieky. „Každý deň, ráno a večer tu mávam prejavy“, hovorí riaditeľ Casa del Migrante, brazílsky Jezuit, Otec Ademar Barilli, ktorý je stále plný života utrpeniu, ktoré je okolo neho. „Rozprávam o nástrahách počas cesty na sever a nahováram ich, aby sa vrátili späť. Je to zlé rozhodnutie vrátiť sa domov, ale ešte horšie je pokúsiť sa ísť do Spojených štátov“.
Barilli varuje migrantov pred šéfmi v Mexiku, ktorú by mohli vziať ich cenné dokumenty a nútiť ich k otroctvu na vzdialených plantážach. Rozpráva im o verejných domoch v mexickom meste Tapachula na druhom brehu rieky, kde sú dievčatá nútené k prostitúcii. Väčšina, spomínajúc na biedu, od ktorej utiekli, neberú na vedomie jeho varovania. Tak ako Adriana, 14-ročná prostitútka v bare Tapachula, vykríkla, keď sa jej opýtali, či rozmýšľala o návrate domov do Hondurasu: „Nie, tam zomriete od hladu!“
Tecún Umán je sotva bezpečným miestom i napriek pomoci Barilliho a Casa del Migrante. Týždeň predtým ako som prišiel, bol mŕtvy kojot len tak pohodený pred bránami sídla a jeho telo bolo dos-lova rozstrieľané. „Tu ľudí vraždia kvôli nezákonnému obchodovaniu s ľuďmi a bábätkami. V tomto meste je veľa mafií zapletených do špinavých obchodov. Aqui uno no sale en la noche – V noci sa tu von nechodieva“, povedal Barilli. Ako som odpočítaval posledné dni na tomto mieste, Barilli mi vysvetlil, čo hovoria majitelia barov dievčatám, ktoré sa každý deň dohrnú z autobusov z juhu. „Hovoria o práci v reštaurácii. Ale tá práca je v bare. Po pár dňoch, čo dievča robilo čašníčku, ju majiteľ udá na po-lícii a nechá zatknúť, pretože nemá doklady. Dievča zatknú a on ju vytiahne na kauciu von. Potom jej povie, že je mu zadĺžená a musí pracovať ako prostitútka. Dlh nikdy nesplatí, takže to dievča je otrokyňa“.
Barilli spomenul nedávny prípad, ktorý sa týkal majiteľa baru La Taverna pri diaľnici neďaleko mesta. „Majiteľka baru takýmto spôso-bom oklamala šesť dievčat. Niektoré otehotneli a ona predal bábätká“, povedal. Čiastočne aj vďaka úsiliu pracovníka Casa del Migrante (ktorý sa potom musel skrývať, pretože sa mu neustále vyhrážali smrťou), majiteľka baru bola konečne zatknutá a uväznená.
Zvýšená bezpečnosť zapríčinená 11. septembrom 2001, sa stala hlavnou, a badateľne väčšou prekážkou cesty z juhu, na hranici medzi Mexikom a Spojenými štátmi.

Spolu so zvýšenou kontrolou vzrástli aj ceny, ktoré pašovatelia žiadali za prevoz ľudí cez hranice: z priemer-ných 1.000 dolárov (asi 34.500 Sk) za osobu, na 2.000 dolárov (asi 69.000 Sk). Tí, ktorí cestu prežili, boli hlboko vďační a zaviazaní svo-jím otrokárom.
V Immokalee na Floride som sedel v miestnosti plnej mužov a žien, s rovnakými majskými črtami tvárí ako som naposledy videl na tvárach ľudí v Tecún Umáne. Takmer všetci boli farmári, ktorí hrdlačili na rozsiahlych plantážach na Floride. Tam zbierali ovocie a zeleni-nu, ktorá sa konzumuje v celých Spojených štátoch. Stretávali sa v sídle organizácie robotníkov – Združenie Immokaleeských robotní-kov (CIW), aby zmenili podmienky ich zle platenej práce. Keď skon-čila rýchla konverzácia španielsky hovoriacich ľudí, starší pán zobral gitaru a začal spievať o Juanovi Munozovi, ktorý odišiel z Campeche v Mexiku „hľadať šťasie v Spojených štátoch“, ale skončil v Lake Pla-cid na Floride, kde pracoval ako otrok pre neľútostného šéfa, ktorý mu ukradol všetky peniaze.
Speváci blues zložili podobné piesne o utrpení ľudí, ktorí pracovali na plantážach na juhu, a my považujeme tieto piesne za súčasť nášho dedičstva. Ale táto pieseň nebola o minulosti. Juan Munoz je reálny, 32-ročný muž, ktorý opustil svoju malú farmu v Campeche, pretože nemal dosť peňazí, aby uživil svoju rodinu. Prešiel cez hranice do Marany v Arizone, kde mu jeden kojot sľúbil, že ho zoberie na Floridu zbierať pomaranče. Cesta ho stála 1.000 dolárov (asi 34.500 Sk), ktoré mal splatiť neskôr nadčasovou prácou. Po príchode však zistil, že sa vlastne stal súčasťou novodobej ekonomiky obchodovania s otrokmi.
Diaľnica č. 27 vedie cez citrusovú krajinu v srdci Floridy, ktorá zásobuje Spojené štáty 80% pomarančového džúsu. Zberači na poliach, neďaleko diaľnice, sú prevažne migranti. Väčšina z nich nemá doklady a sú chudobní. Priemerne zarábajú 7.500 dolárov ročne (asi 259.000 Sk) za prácu, ktorá je náročná a ktorá škodí zdraviu, ťažko pracujú pre šéfov, ktorí uzatvárajú s pestovateľmi plodín zmluvy na dodanie zberačov. Vo všeobecnosti sa zákon o týchto ľudí nezaujíma dovtedy, kým neuviaznu v zle platenej, ale potrebnej práci na poliach.
Takéto zlé podmienky na poliach sú neodmysliteľné, odkedy spoločnosti, ktoré kupujú obilie, majú moc udržiavať ceny, ktoré za obilie platia nízke, a týmto zaručujú, že platy zberačov za zber úrody, ktoré im dávajú spoločnosti, budú tiež nízke. Toto spôsobuje väčšiu fluktuáciu zamestnancov, odkedy každý, kto má príležitosť na potencionálnu prácu, sa ju rýchlo snaží získať.