Jediné voľné sedadlo, pomaly sa k nemu blížite, keď tu zrazu ktosi šikovnejší obsadí miesto a vám ostane voľné akurát držadlo. Pritom musíte prehltnúť, ak na to máte nervy, i začudovaný pohľad sediacej osoby, ktorá sa na vás vyškerene díva. Čo vy vlastne chcete? Pritom sa možno cítite veľmi zle, kým šikovnejší „ protivník“ vyzerá, akoby tu mal byť ešte aspoň sto rokov.. Čo to je však v porovnaní so situáciou, ktorá v ostatnom čase otriasa Slovenskom. Sociálne nepokoje predovšetkým určitej časti obyvateľstva vyvolali obrovskú polemiku. Na jednej strane skupina ľudí, ktorá je presvedčená o svojej pravde. Kto s nimi nesúhlasí, im určite chce zle. Roky sa dalo žiť týmto spôsobom, zrazu sa všetko má zmeniť? Prečo? „ Ubiedení“ vyťahujú kartu rasizmu, problematiku medziľudských vzťahov, ktoré naraz nie sú dobré, nevyhovujú. Čo keď si však druhá skupina myslí pravý opak? Keď sme si všetci rovní, prečo by mali byť niektorí rovnejší? A prečo prišli na to práve teraz? Medziľudské vzťahy opäť dostali zabrať. Ak nie poriadnu facku. Kto má v tomto, ale i v predchádzajúcich prípadoch pravdu, na to si musí každý dať odpoveď sám. Skôr však, než si ju dáme, možno by stálo za myšlienku vžiť sa do situácie toho druhého. Čo keď to isté čo vy, si myslí proťajšok o vás? Čo keď ten „rozbíjač“ medziľudských vzťahov ste podľa neho práve vy? Kde hľadať pravdu v takomto prípade? Odpoveď si musí dať každý sám. Skôr však, než vyslovíme konečný „ortieľ “, nemali by sme zabudnúť práve na meziľudské vzťahy. Nie vždy sú síce dokonalé, no malo by v nich ísť o jedno. O vzájomnú toleranciu. O to, že sa kľudne môžeme i naďalej pozrieť do zrkadla bez toho, aby sa na nás nedívalá cudzia tvár. I pri meziľudských vzťahoch stále platí, čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným. Všetko sa ti totiž môže vrátiť. A práve vtedy, keď to najmenej čakáš.