Cheprer - posvätny skarabeus

„Posvätný skarabeus”! Meno plné tajomna. Už len jeho vyslovenie nás priťahuje tým, aby sme pátrali po jeho existencii. To meno nás zavedie do starého Egypta, do krajiny obdivuhodných piramíd a mumií. Prenesieme sa do obdobia egyptskej mytológie. Skarabeus bol v Egypte posvätný chrobák, uctievaný ako boh Slnka. Starí Egypťania ako jediný národ vyzdvihli tohto chrobáka medzi bohov. Skarabeus-po egyptsky „Cheprer“-je veľmi blízke slovu „cheper“, ktorého znak v hieroglyfoch znamená „stať sa, byť, transformovať sa“. Tento chrobák si urobí malú guľku z výlučkov cicavcov a do nej znáša vajíčka. Keď sa vyliahnu larvy, kŕmia sa z jej obsahu. Takéto správanie Egypťania chápali ako kozmický symbol. Keďže guľka z výlučkov bola rovnako guľatá ako slnečná guľa na obzore, obidve ich stotožnili. Možno sa nám to zdá ťažko pochopiteľné, ale pri obraznom spôsobe myslenia Egypťanov to nebolo nemožné:guľa ako guľa, nech je veľká, či malá, nech z pozemského hnoja, či z nebeského ohňa. Podľa ich predstáv mali rovnaký zdroj pohybu: skarabea. Tak sa stal tento chrobák symbolom a predpokladaným zdrojom pohybu slnka. Napokon ho stotožnili so Slnkom a vyhlásili za rovnakého boha ako Slnko. Ak poznáte boha Slnka pod menom Re, máte pravdu. Nedochádza tu k žiadnému omylu ani rozporu, pretože slnko bolo uctievané v podobe skarabea Cheprera ráno pri východe. Pod menom Re napoludnie a ako starec Atum večer. Je to rafinované, ako si to starí Egypťania usporiadali. Všetko do seba zapadá. Niekedy mu dávali aj podobu človeka, v tom prípade mal len skarabeovu hlavu. Čierny skarabeus, ktorý putuje v prachu, mohol stúpať k oblohe vďaka priesvitným a ligotavým krídlam, čím vyvolával iný obraz reinkarnácie a zmŕtvychvstania. Napokon začal symbolizovať aj nesmrtľnosť. S amuletmi a skrinkami v tvare skarabea sa stretávame od obdobia medzi 4. a 3. tisícročím p. n. l. Umelí skarabey boli zhotovovaní z kameňov, hliny, vápenca, ale aj zo zlata, polodrahokamov, či z alabastru. Rozdeľujeme ich na niekoľko skupín. Prvú tvoria výtvarné diela. V druhej sú sošky skarabeov, ktoré prevažne slúžili kultovým a magickým účelom. Do tretej patria „srdcové“ skarabey. Vkladali sa do mumifikovaných tiel namiesto srdca. Mali pomôcť zosnulému na ceste do posmrtného života. Do ďalšej skupiny patria skarabey s funkciou amuletov. Mávali žabiu, ľudskú či hadiu hlavu. Najdôležitejším amuletom však zostáva „srdcový“ skarabeus zo zeleného polodrahokamu, ktorý má na svojej brušnej časti citáty z Knihy mŕtvych.

Z kameňa boli zvyčajne veľké sochy skarabeov. Najväčšia, ktorá prevyšuje mnohotisícnásobne veľkosť normalného chrobáka tohto mena, dal postaviť ako sochu Atuma-Cheprera kráľ Amenhotep pri Sv. jazere (v dnešnom Karnaku). Ak sa dnes dobre porozhliadate v obchodoch s amuletmi alebo v zlatníctvach, určite tam skarabey nájdete. V Egypte sa vyrábajú dodnes. Aj v súkromných zbierkach sú ich státisíce. Predstavte si ten dlhý čas, ktorý uplynul od ich uctievania v strarom Egypte. A teraz ich môžme mať aj my. História ich nevymazala. Pretrvali!
Doposiaľ bol pre mňa skarabeus iba malým chrobákom. No už poznám jeho históriu. Je tajuplná ako Egypt samotný. Egypťania ho právom zaradili medzi bohov.