MATRIX) a do potravín, kde sme vybrali potraviny a nápoje a rôzne sladkosti podľa vkusu a chuti zúčastnených. Na byt sme prišli asi o 18.30. Sadli sme si na deku do prostriedku izby a vybalili sme naše vesmírne substancie. Bol to zaujímavý pocit v rukách takéto množstvo "papierikov". S Janom sme porozmýšľali a potom sme si ich po jednom odtŕhajúc vložili do úst. Naši spoločníci sa nakoniec rozhodli, že "zjedia" tri a aj to urobili. Vo chvíli, ako mi v ústach zmizol posledný papierik, zvolal som: "Čo sme to preboha urobili!". Bol to pocit toho, že sme to naozaj urobili, nielen sme o tom rozprávali a už sa to nedá vrátiť späť. Nato sme pustili videokazetu s Matrixom a úvodnými reklamami. Popri tom sme sa rozprávali a čakali na prvé príznaky zmien vedomia. Začali, ako obyčajne jemnými ilúziami a zmenami vo vnímaní, ale už asi po desiatich minútach. Potom, neviem to určite asi hodinu po požití to začalo dostávať rýchly spád: vizuálne halucinácie sa stupňovali, začala sa nám zadrhávať reč. V tých chvíľach sa začalo rozpadávať ego a naše rozhovory boli niekedy nepríjemné, vychádzali na povrch vzťahy medzi všetkými zúčastnenými, pri vyslovovaní viet som videl každý pohyb svalu na tvári, intonáciu, spôsob vyslovenia, vzťah rečníka a adresáta, dokonca aj skryté pohnútky a vnútornú motiváciu toho, kto vetu vyslovil. Z hĺbky mysle sa mi vynárali aj skryté asociácie, spojené s dávnymi zážitkami, ktoré majú súvis s tým, prečo sa správam tak, ako sa správam. Spomínal som si aj na naše spoločné zážitky, ktoré sa z mysli už dávno vytratili. Vrchol zážitku bol dosť jasne ohraničený. Začalo sa to tým, že sme neboli schopný vôbec formulovať myšlienky, úplne sme stratili pojem o čase a vôľa niečo robiť sa niekam stratila. Osobnosť zmizla, nebol tu už viac žiadny Peter, Jano, Petra alebo Dano, boli tu len štyri kôpky schúlené na zemi, ktoré nevedeli, čo sa deje, či sa niečo deje, kde je sever, kde sme, kto sme, prečo sme tu, či má niečo zmysel, ako dlho tu ešte budeme, či sa to skončí a kedy sa to skončí a čo sa má vlastne skončiť. Vôbec som nevedel, čo sa so mnou deje. Nevedel som, či je deň, alebo noc a keby aj vôbec by mi to nedávalo zmysel, proste som len bol. Nevedel som kedy a či sa tento stav vôbec skončí - naozaj - chvíľami to bolo desivé, naozaj som nevedel, či sa vôbec vrátim do normálu. Mal som pocit, že pre mňa neplatia zákony času. Keď som sa pozeral na svoje ruky, nevedel som, či sú hmotné, čo to vlastne je, či to nie len nejaký zhluk energie, nič známe mi nedávalo zmysel. Pozrel som sa na Petru - bola úplne mimo a niekoľkokrát sa ma spýtala, či sme normálny.