Pri opisovaní jazykovej expresivity si treba všimnúť nielen tie jazykové prostriedky a postupy, ktoré majú konštantný expresívny príznak, ale aj tie, ktoré takýto príznak nadobúdajú v situácii alebo v kontexte.
Je dôležité zistiť, na čo sa viaže expresívny príznak, aká je jeho podstata, aký ráz má expresívna hodnota jazykových prostriedkov a postupov, v akom vzťahu je expresívna hodnota ku štylistickej hodnote, resp. k iným jazykovým hodnotám, prvkom, zložkám (k sémantickej, formálnej, gramatickej). Expresívnosť je jav, ktorý má charakter opozície. Táto opozícia je založená na prítomnosti alebo neprítomnosti expresívneho príznaku. Binárny charakter expresívneho príznaku vyplynul zo základných vlastností jazykovej expresivity.
V lingvistike je dnes už tradičným chápanie expresívneho príznaku v protiklade k nocionálnemu, intelektuálnemu, pojmovému príznaku vyjadrovacích prostriedkov, ktorý sa považuje za expresívne bezpríznakový, neutrálny. Neutrálnosť z hľadiska expresívneho zafarbenia treba odlišovať od štylistickej bezpríznakovosti, nemožno stotožňovať štylistický a expresívny príznak. Expresívny príznak je príznakom z celkom inej roviny ako štylistický príznak. Jazykové prejavy majú vždy štylistické zafarbenie určitého rázu, napr. hovorový, familiárny, odborný, poetický, knižný, obrazný, úvahový, vedecký, deskriptívny.
Štylistický príznak je pojem hierarchicky nadradený, oveľa širší ako expresívny príznak. Podľa Stanfiewicza, expresívny prvok treba skúmať ako redundantný element. Informácia, vyjadrená jazykovými prostriedkami bez expresívneho príznaku, je možná a v porovnaní s ňou sa expresivita javí ako redundantnosť vyjadrenia. No expresivita má aj určitú informačnú hodnotu. Ak napr. prekladáme text z jazyka do jazyka, treba pri adekvátnom, plnohodnotnom preklade preložiť expresívny výraz príslušným expresívnym výrazom.
Ako charakterizujeme expresívny príznak? Expresívny príznak reprezentuje tú zložku vyjadrovacích prostriedkov, ktorá je naplnená emóciou, afektívnosťou, citovým vôľovým vzťahom a zážitkovostným prvkom. Citový príznak má dva póly: kladný a záporný a viacero stupňov (závislých od gradácie, intenzifikácie, sily citu, zážitku, emócie, afektu).
Expresívny príznak, či sa viaže na sémantickú alebo formálnu, zvukovú, gramatickú stránku pomenovaní, tvorí súčasť významovej zložky pomenovaní.
Ak expresívny príznak nie je konštantným znakom vyjadrovacích prostriedkov, navrstvuje sa expresívny príznak na existujúci význam. Redundantný charakter expresívneho príznaku možno podľa Stankiewicza zistiť tak, že vylúčením expresívneho príznaku sa expresívny charakter stráca. Pri preradení slova do vrstvy expresívnych pomenovaní sa dakedy vyžaduje zmena gramatického rodu, hoci prirodzený rod sa nemení, (Oľga - Olík, chlapec – chlapčisko, ruka – ručisko). Rod sa mení aj pri neživotných (skala – skalisko). Pri expresívnych slovesách priberá sloveso určité prvky, napr. zvratné si, vykazuje slovotvorné zmeny: sadnúť/sadať/sadkať/sadkať si. Expresívny príznak sa môže zhodovať s charakterom štylistického príznaku, môže byť s ním kompatibilný alebo takmer totožný.
Členenie a hierarchia expresívnych príznakov.
1. Opozícia subjektívno-afektívne a objektívno-afektívne jazykové javy. Najvhodnejšia by bola opozícia konštantný (lexikalizovaný) a aktualizovaný (nelexikalizovaný) expresívny príznak. Kým prvý má znaky objektívnosti, druhý má znaky subjektívnosti. Konštantnosť a aktualizovanosť sa blížia k pojmom inherentnosť a adherentnosť. Inherentnosť možno chápať ako trvalú, konštantnú, zovšeobecnenú expresívnu vlastnosť a adherentnosť ako aktualizovanú, nadobudnutú, situačnú expresívnosť.
2. Príslušnosť expresívnych jazykových prostriedkov k slovným druhom, k jazykovým rovinám, napr. expresivita hlásková, tvarová, lexikálna slovotvorná, syntaktická, supersyntaktická, textová. Určité expresivizujúce postupy sa môžu týkať pomenovacích procesov (Jano z Búdy), frazeologických spojení (tancuje ako teľa na ľade, hovoriť do vetra), syntagmatických (ruky preč od Kórey), syntaktických javov (apoziopéza, elipsa)
3. Expresívne prostriedky opierajúce sa buď o formálnu alebo obsahovú stránku jazykových prvkov. Preto možno pri skúmaní jazykovej expresivity uplatniť aj kritérium formálnosť – obsahovosť.
4. Expresivita interná a prirodzená – expresivita onomatopoických slov, pri ktorých zvuková stránka určitým spôsobom signalizuje, determinuje yýznam slov aj ich expresívne zafarbenie.
5. Charakter, druh a odtienok expresívneho príznaku. Podľa Zalizňaka treba rozlišovať dva druhy významových prvkov, a to nominatívne a syntaktické.
Nominatívne: predmet, životnosť, predmet určitého druhu, rozmer, početnosť.
Syntaktické: príslušnosť k slovnému druhu, gramatický rod, syntaktická neživotnosť, syntaktické číslo, slovesná väzba, riadiaci pád.
Pri klasifikácii expresívneho príznaku sa obyčajne uspokojujeme s vymedzením dvoch pólov expresívneho zafarbenia, a to s kladným a záporným pólom, pričom kdesi uprostred by bol potencionálne akýsi nulový bod expresívneho zafarbenia. Bohatá škála expresívnych odtieňov sa rozprestiera na osi medzi eufemizmami a pejoratívami.
Za odtiene expresívne zafarbených prostriedkov a postupov možno rátať napr. ironický, satirický, humoristický, príznak vyjadrujúci odpor, údiv, radosť.
6. Členenie podľa stupňa a miery expresivity.
Patrí sem gradácia, intenzifikácia alebo oslabovanie expresívneho príznaku. V jazyku existuje celá škála formálnych prostriedkov na tvorenie expresivity rôzneho stupňa, napr. slovotvorné, reduplikácia (nanajvyšší, uzulililinký). Ide o zosilnenie (intenzifikácia) alebo o zoslabenie (emfáza). Intenzifikácia sa považuje za jav onomatologický, kým emfáza sa považuje za jav syntaktický. Funkčné jazykové štýly a expresivita
Jednotlivé funkčné štýly dávajú rozličné možnosti pre uplatnenie vyjadrovacích prostriedkov s expresívnym príznakom. Expresivita sa spája s hovorovosťou, preto sa považuje za jeden zo základných znakov hovorového štýlu.
Inkompatibilná je napr. expresívnosť a odbornosť, nocionálnosť, neutrálnosť. Kompenzáciou sú odborné slangy, ktoré majú istý stupeň expresívnosti.
Najväčšie možnosti využiť bohatú škálu expresívne zafarbených vyjadrovacích prostriedkov poskytuje hovorový štýl. Preto hovorový štýl využíva zvukové, tvarové, lexikálne, syntaktické expresívne prostriedky.
Hovorovosť a expresívnosť sú dva príznaky, a to každý z inej roviny. Hovorový príznak je príznakom zo štylistickej roviny, expresívnosť zasa príznakom so sémantickej roviny.
