S rastucou mocou krestanskej cirkvi sa otazka "Zid alebo krestan?" stala velmi vyznamnou. Krestanska cirkev priniesla nieco nove, co sa pre Zidov v buducnosti malo stat priam "nocnou morou" - ideologicke dovody pre protizidovske postoje. Ranna cirkev sa snazila o postavenie hegemona v nabozenskej oblasti. V prvom rade bojovala za rozsirenie krestanstva a za jeho uznanie ako jedineho statneho nabozenstva. Samotne jestvovanie zidovskej viery cirkev nazakazovala, ale vyhradila v ramci svojej ideologickej doktriny pre Zidov miesto na okraji spolocnosti. Najvyznamnejsi cirkevny myslitel pozdnej rimskej doby Augustinus Aurelius (354 - 430) (neskorsie kanonizovany) povazoval Zidov za buducich svedkov "pravdivosti ucenia krestanov". Vplyv cirkvi sa prejavoval aj v protizidovskom zakonodarstve. Dalsim predmetom sporu medzi cirkvou a Zidmi bola poziadavka, aby Palestina, ktoru cirkev oznacila, ako "Svatu zem" patrila cela do jej vlastnictva. Bolo to v case, ked vacsinu vidieckeho obyvatelstva Palestiny tvorili este Zidia. Zaznamenane su pokusy zidovskeho obyvatelstva, ktore sa snazilo chranit sa pred narastajucim privalom krestanstva a stavbou krestanskych kostolov. Branili sa administrativnymi opatreniami a obstrukciami, ale ich snaha bola neuspesna. Uz za zivota matky cisara Konstantina, Heleny bolo postavenych mnoho krestanskych kostolov v zidovskych mestach (Jeruzalem, Betlehem, Tiberias). Aj demograficka struktura obyvatelstva sa menila v neprospech Zidov. Bolo to sposobene vojenskou reformou cisara Diokleciana, ktory vytvoril pohranicne vojenske posadky a po skonceni sluzby prideloval vysluzilym vojakom pozemky v blizkosti miesta sluzby. V Palestine to viedlo k vytvaraniu novych krestanskych sidlisk. Statnym nabozenstvom Rimskej rise sa stalo krestanstvo az za cisara Konstantina (roku 337), ktory sa tesne pred smrtou nechal pokrstit. Uz pocas jeho zivota ziskala krestanska cirkev dominantne postavenie v risi. Mala vplyv aj na politicke rozhodnutia statneho aparatu a iniciovala mnozstvo protizidovskych zakonov. V duchu Konstantinovej vlady sa nieslo aj panovanie jeho syna Konstantiusa (337 - 361), ktory bol babkou v rukach cirkevnych poradcov. Za jeho panovania sa konverzia na zidovsku vieru stala protizakonnym aktom, uradne sa zabranilo zidovskym putnikom vstupit na podu Palestiny a zakazala sa komunikacia medzi zidovskymi obcami. V ediktoch, ktore cisar podpisal sa poprvykrat objavili vulgarne oznacenia Zidov, ako "odpornych kacirov", "zavrzeniahodnej sekty" a pod. Jazyk tychto ediktov sa preniesol do neskorsieho protizidovskeho zakonodarstva. Po prijati krestanstva za statne nabozenstvo sa postavenie Zidov v oboch castiach Rimskej rise zhorsilo. Mlada krestanska cirkev zabudla na svoj zidovsky povod a videla v Zidoch nepriatelov. Postavenie Zidov sa na kratku dobu zlepsilo za panovania cisara Juliana (361 - 363), znameho ako Julian Apostata (Odpadlik). Julian sa pokusil o restauraciu predkrestanskych pomerov v Rime, obnovil stare kulty a krestanom vyhradil rolu jednej cirkvi z mnohych. Jeho pokus bol odsudeny na neuspech, krestanstvo malo v state uz pevne a rozvetvene korene, sirilo sa dalej bez ohladu na cisarske vynosy a nariadenia. V suvislosti so svojou protikrestanskou politikou bol Julian voci Zidom priatelsky nakloneny, uvazoval dokonca o vystavbe tretieho chramu v Jeruzaleme. Za tymto ucelom dovolil zbierat peniaze od Zidov a vymenoval cisarskeho zmocnenca pre stavbu. Nie je dochovane, ako na tuto iniciativu reagoval Sanhedrin, ale jeho predstavitelom muselo byt jasne krehke postavenie bezdetneho cisara, ktoreho okolie bolo plne krestanskych uradnikov a ktoreho nariadenia krestanska cirkev uspesne sabotovala. Skoro sa ukazalo, ze Julianova iniciativa bola len predsmrtnym gestom.