Jestvuju seriozne domnienky historikov, ze pocas zidovsko-rimskych vojen v rokoch 70 a 135 zanikla rozsiahla literatura, ale Biblia sa zachranila a nadobudla klucovu dolezitost pre existenciu Zidov v diaspore. Po niekolkych rokov prenasledovania sa situacia zmiernila. Za cisara Antoniusa Piusa (vladol v rokoch 138 - 161) zacali pracovat niektore zidovske institucie, ale k obcasnym alebo miestnym prenasledovaniam dochadzalo stale. Druhe zlepsenie zivota zidovskeho obyvatelstva v Rimskej risi prinieslo panovanie dynastie Severovcov. Tento cisarsky rod pochadzal z Orientu a mal zmysel pre nabozensky synkretizmus. Severovci sa snazili spoznat a zblizit sa so vsetkymi nabozenstvami Rise. V privatnych pristoroch cisara Alexandra Severa (vladol v rokoch 222-235) sa nachadzali vedla seba sochy Abrahama, Jezisa Krista, Apolonia, ako aj sochy postav z inych kultov. Zo zidovskych pramenov je zname, ze vztah medzi Sanhedrinom a cisarskym dvorom bol vylozene priatelsky. Za Severovcov vzniklo niekolko synagog venovanych vladnucim cisarom. Takuto poctu Zidia nepreukazali ziadnemu cisarovi od zburania druheho chramu. Ku koncu tretieho storocia vladla v celej Rimskej risi anarchia. Aj v Palestine, predovsetkym na vidieku sa zhorsovala situacia. Dane sa stavali neunosne. Viedlo to k exodu zidovskeho obyvatelstva, ktore sa nedokazalo uzivit z pody. Proti tomuto fenomenu bojovali rabini a ucenci Sanhedrinu, ale marne. Vseobecne udelenie rimskeho obcianstva pre skoro vsetkych slobodnych obcanov (teda nie pre otrokov) sa datuje od roku 212. Viedlo to k rozdeleniu spolocnosti na bohatych (honestiores) a nemajetnych (humiliores). Stanovilo to rimske pravo. Pre bohatych vyplynuli zo zakona privilegia, ale aj povinnosti. K povinnostiam patrilo prevzatie mestskych uradnych funkcii, ktore boli spojene s vlastnymi vydavkami, ale aj s obetovanim na oltar uradne uznanych ochrannych bohov. Posledna povinnost bola pre Zidov neakceptovatelna. V halachickych predpisoch vzniklych v tretom storoci o. l. sa pise, ze Zid, ktory sa ocitne v spomenutej situacii ma pravo emigrovat. Mnohi tak urobili. Ti, ktori ostali sa museli potykat s dalsim problemom. Podla spomenuteho rimskeho prava platili ine zakony pre bohatych a ine pre chudobnych. Zidovska spolocnost bola socialne prave tak rozdelena, ako kazda ina. Ale podla predpisov halachy, ktora bola pre Zidov zavazna, vyslovne platilo, ze vsetci Zidia su si rovni bez ohladu na socialne postavenie. Bol to jeden z mnohych pripadov, ked sa Zidia museli rozhodnut, ci budu akceptovat obciansky zakonnik alebo halachu. V suvislosti s trvalym bojom medzi Rimskou risou a perzkymi Sasanidovcami o ovladnutie Blizkeho vychodu boli zidovski predstavitelia aj obyvatelstvo postaveni pred rozhodnutie, ku komu sa pripoja. Sympatie Zidov neboli jednoznacne. Rimsky utlak, protizidovske zakony a spomienka na zniceny chram posilnovala ich sympatie k Perzkej risi, ale na druhej strane boli informovani aj o zivote zidovskej komunity pod Sasanidovcami.