Teroristické útoky na ciele v USA dňa 11. septembra 2001
Chronológia udalostí
7:58 lietadlo spoločnosti United Airlines let č. 175 vzlieta z Bostonu do Los Angeles (na palube 56 pasažierov, 2 piloti, 7-členná obsluha; typ stroja – Boeing 767)
7:59 lietadlo spoločnosti American Airlines let č. 11 vzlieta z Bostonu do Los Angeles (na palube 81 pasažierov, 2 piloti, 9-členná obsluha; typ stroja – Boeing 767)
8:01 lietadlo spoločnosti United Airlines let č. 93 vzlieta z Newarku do San Francisca (na palube 38 pasažierov, 2 piloti, 5-členná obsluha; typ stroja – Boeing 757)
8:10 lietadlo spoločnosti American Airlines let č. 77 vzlieta z Washingtonu do Los Angeles (na palube 58 pasažierov, 2 piloti, 4-členná obsluha; typ stroja – Boeing 757)
8:46 lietadlo letu 11 vráža do Severnej veže Svetového obchodného centra v New York City (WTC)
9:03 lietadlo letu 175 vráža do Južnej veže WTC (Federálny úrad USA pre letectvo s okamžitou platnosťou uzatvára všetky letiská v NYC)
9:21 všetky tunely a mosty v New Yorku uzavreté
9:25 Federálny úrad USA pre letectvo navádza všetky vnútroštátne linky na okamžité pristátia
9:29 prvé potvrdené správy naznačujú minimálne 6 obetí a aspoň 1 000 zranených
9:43 lietadlo letu č. 77 sa zrútilo na Pentagon 9:48 evakuácia Bieleho domu a sídla Kongresu USA
9:49 všetky letiská v USA uzatvorené
9:58 operátor záchranného telefónneho systému je informovaný pasažierom letu č. 93 o unesení lietadla
9:59 Južná veža WTC sa rúti; Dolný Manhattan sa stáva dejiskom obrovskej katastrofy (okamžitá evakuácia Bieleho domu)
10:03 pád lietadla letu č. 93 do polí Pensylvánie 120 km južne od Pittsburghu po tom, ako sa pasažieri na palube proti teroristom vzbúrili, aby zachránili životy iným (podľa špekulácií bolo zostrelené vojenským letectvom USA; evakuácia sídla OSN a centrály NATO v Bruseli; uzavreté všetky hraničné priechody s Mexikom)
10:10 masívna časť jednej z piatich hrán Pentagonu sa rúti
10:25 objavuje sa informácia, že pred Ministerstvom zahraničných vecí USA explodovala nálož (žiadny zranený)
10:26 Severná veža WTC sa rúti; Dolný Manhattan ponorený do hustého dymu a prachu
14:00 ukončené všetky finančné operácie na akciových trhoch v USA
14:21 armáda USA rozmiestňuje v okolí NYC a Washingtonu D.C. raketový protiletecký systém
14:40 prvá tlačová konferencia po katastrofe vedená starostom NYC Rudolphom Giulianim
16:25 hlavné akciové trhy v USA potvrdzujú zastavenie obchodovania aj pre nasledujúci deň
17:25 Budova WTC č. 7 (47 poschodí) sa pravdepodobne v dôsledku rozsiahlych požiarov rúti k zemi (budovy v okolí bývalého WTC stále v plameňoch; miesto býv. WTC sa nazýva Ground Zero resp. Bod Nula)
20:30 prezident USA George W. Bush prednáša v televízii svoj prejav k národu
Mená únoscov – teroristov, ktorí vykonali samovražedné útoky
Lietadlo letu č. 11 uniesli Waleed Alshehri, Wail M. Alshehri, Mohammad Atta, Abdulaziz Alomari, Satam Al Suqami. Lietadlo letu č. 175 uniesli Marwan Alshehri, Fayez Banihammad, Mohald Alshehri, Hamza al-Ghamdi, Ahmed Al Ghamdi. Lietadlo letu č. 77 uniesli Khalid al-Mihdhar, Majed Moqued, Nawaf al-Hazmi, Salem al-Hazmi, Hani Hanjour. Lietadlo letu č. 93 uniesli Ahmed Al Haznawi, Ahmed Alnami, Ziad Jarrah, Saeed Alghamdi.
Krátka história WTC
Na počiatku myšlienky postaviť komplex Svetového obchodného strediska (ďalej len WTC; World Trade Center) stojí spoločnosť Downtown-Lower Manhattan Development Assiociation, ktorej zakladateľom je prezident Manhattan Bank David Rockefeller. Ten sa spoločne so svojím bratom Nelsonom Rockefellerom, čo bol v tom čase guvernér štátu New York, odhodlal zrealizovať veľký projekt, ktorý mal navždy zmeniť tvár Manhattanu. Tí si najali odborný tím z Michiganu, na ktorého čelo dosadili skúseného architekta, Američana japonského pôvodu, menom Minoru Yamasaki (1912-1986). Tento ambiciózny stavebný inžinier navrhol projekty oboch veží WTC, ktoré napokon i napriek veľkému odporu mnohých aktivistov spoločnosť a mesto schválili. Základové práce pre stavbu Svetového obchodného strediska sa začali v auguste 1966. Plocha, ktorú WTC malo zaplniť, bola veľká asi 64 750 m2, pričom sa muselo zdemolovať presne 164 iných budov. Bolo vyťažených viac než 1 600 000 m3 zeminy. Prví nájomníci sa v Severnej veži usadili v decembri 1970, v Južnej veži v januári 1972, ale samotná stavba pokračovala a obe budovy boli oficiálne otvorené 4. apríla 1973. V čase dokončenia bolo WTC najvyšším komplexom budov na svete (do r. 1974), no najvyšším zostalo v New Yorku až do svojho katastrofálneho zničenia r. 2001. Dohromady sa na stavbe veží vystriedalo 10 tisíc pracovníkov, pričom pri prácach zahynulo 60 z nich. V komplexe sídlilo približne 430 amerických i zahraničných korporácií a firiem (okrem USA aj z ďalších 25 krajín). 26. februára 1993 WTC prežilo svoj prvý útok, keď okúsilo výbuch nálože v podzemnej garáži pod Severnou vežou. Pri útoku zahynulo 6 ľudí a až okolo 1040 ďalších bolo zranených. Z vplyvu na zosnovanie útoku je obvinená Al-Kájda.
Fakty o WTC
Severná veža alebo veža č. 1 bola vysoká 417 m (nerátajúc anténu) a Južná veža 415 m (oboje 111 poschodí). Hĺbka základov pri stavbe dosiahla až 21 m. Podlahy vo WTC ako i celý pôdorys bol v tvare štvorca s rozmerami 63 m x 63 m. Celkový počet oceľových skriňových stĺpov dosiahol 35 000 a počet okien 43 000, ktoré obsadili, mimochodom, plochu cca. 55 740 m2. Hmotnosť konštrukčnej ocele sa vyšplhala až na 90 720 kg. Pri prácach sa inštalovalo približne 19 200 kilometrov elektrického vedenia. V oboch vežiach fungovalo po 97 riadnych výťahov a po 6 nákladných. Po ukončení stavebných prác na ostatných budovách WTC na začiatku 80-tych rokov sa pozvoľna počet zamestnancov celého komplexu pracujúcich na 929 000 m2 kancelárskej plochy odhadoval na takmer 50 tisíc, pričom denne oblasťou s vlastným poštovým smerovacím číslom (10048) prešlo približne 150 tisíc návštevníkov. Celý komplex WTC pozostával aj spolu s mrakodrapmi zo 7 budov, pri ktorých sa rozprestieralo námestie. Pod ním bola verejná nákupná hala, z ktorej návštevníci a pracovníci boli spojení so všetkými časťami veľkomesta dvomi hlavnými trasami newyorského metra a vlakmi, ktorými ľudia dochádzali do New Jersey. Pod komplexom sa tiež využívalo 6 obrovských suterénov. WTC sa počas osemdesiatych a devätdesiatych rokov stali neodmysliteľnou súčasťou panorámy Manhattanu. Ako veľké finančné a ekonomické centrum, v ktorom pracovalo i mnoho zahraničných zamestnancov, zostalo dlhé roky symbolom amerických globálnych, technologických i finančných úspechov, až sa napokon stali obeťami svojho ikonického postavenia.
Prečo sa veže WTC zrútili
Pri hľadaní odpovede si treba uvedomiť, že teroristi uniesli a použili ako zbraň veľké dopravné lietadlá typu Boeing 767, ktoré boli plne natankované, pretože vyrazili z východného pobrežia USA (z Bostonu) a ich destináciou malo byť až Los Angeles na západnom pobreží. Ako prvá bola zasiahnutá v blízkosti 95. podlažia Severná veža (Tower #1). O čosi neskôr bola zasiahnutá Južná veža (Tower #2) v blízkosti 60. podlažia. Videozáznamy potvrdzujú, že pri nárazoch bolo zničených hneď niekoľko externých skriňových stĺpov na viacerých poschodiach. Takisto sa na niekoľkých poschodiach poškodili kľúčové podporné systémy a prvky konštrukcie jadra. Následná explózia asi 90 000 litrov leteckého paliva zničila ďalšie stĺpy na protiľahlých stranách a pravdepodobne narušila aj vnútornú statiku mrakodrapov. Požiar leteckého paliva, dosahujúci teplotu 1 650 až 1 950 °C, fatálne poškodil počas nasledujúcej hodiny všetko, čo držalo poschodia veží pohromade nad a pod sebou. Oceľ začína však mäknúť už pri 800 °C, a tak nosné konštrukcie budov povolili. Následne došlo k reťazovej reakcii hnanej tiažovými silami, kde poschodia nad miestom zrážky postupne klesali a narážali na poschodia pod miestom zrážky. Výškové budovy WTC sa jednoducho poskladali ako domčeky z karát, pričom zasadili smrteľné rany nielen všetkým, ktorí zostali dnu, ale i priľahlým budovám, a to predovšetkým budove číslo 7, ktorá sa zrútila v podvečer jedného z najťažších dní v dejinách USA. Stavební inžinieri sa zhodujú v tom, že konštrukcia budov bola veľmi silná a dobre zrealizovaná, pretože vďaka tomu vydržali mrakodrapy ešte hodinu po náraze stáť, a tým zachrániť tisícky životov dokončením evakuácie. Takisto pripúšťajú, že kolaps budov pri takých vysokých teplotách s takým množstvom leteckého paliva bol absolútne nevyhnutný.
Zničenie WTC ako najväčšia poistná udalosť spôsobená človekom v histórii
Vo vyšetrovacej správe FBI sa uvádza, že teroristi mali k dispozícii na útoky na americké ciele polmiliónový rozpočet. Sumu približne 500-tisíc USD odoslali z Nemecka na účet jedného z teroristov. Odhaduje sa, že teroristi za túto “cenu” spôsobili škody len v New Yorku za vyše 40 miliárd dolárov. V tejto astronomickej sume je už zahrnuté vyčistenie zbúraniska, prebudovanie podzemných chodieb a metra. Keďže v New Yorku a konkrétne vo WTC sídlilo niekoľko spoločností s celosvetovou pôsobnosťou, dosah tragických udalostí sa pomerne rýchlo premietol aj do oblasti financií, najmä však do poisťovníctva. Medzi prvými informáciami z New Yorku sa objavili aj prvé obavy poisťovní a zaisťovní z USA, ale i z Európy. Oprávnene sa domnievali, že náhrada škôd po teroristických útokoch v USA dosiahne niekoľko miliárd dolárov. Aj najväčšia svetová zaisťovacia poisťovňa, mníchovská Rück, vyslovila obavy z veľkého finančného zaťaženia. Keďže náraz lietadiel bol zámerným útokom a teroristické činy patria do súboru udalostí krytých poisťovňami v USA, poisťovne musia vyplatiť poistné sumy. Hodnota ich akcií vrátane akcií gigantov, ako Generali, Munich Re., Allianz a Swiss Re., v reakcii na správy o útoku prudko klesla. Znie to ako scéna zo zlého filmu, ale práve 11. septembra mal na 88. poschodí WTC rokovať jeho majiteľ s právnikmi o dôsledkoch prípadného teroristického útoku na obe budovy. Pôvodne malo byť rokovanie dopoludnia, stretnutie však preložili na neskoré popoludnie. Larry Silverstein si Svetové obchodné centrum prenajal na 99 rokov len v auguste 2001. Poisťovne nepočítali s tým, že obe budovy WTC budú zničené súčasne alebo krátko po sebe, preto neboli poistené dostatočne vysoko. Vlastne poistená bola len jedna veža. Nikto totiž nepredpokladal, že by mohli spadnúť obidve naraz. Odvoz 1,3 milióna ton železa, betónu a ostatného znehodnoteného materiálu a vyčistenie miesta, kde stáli „dvojičky”, stálo 7 miliárd USD. Stavitelia veže mali dostať od poisťovne len 1,5 miliardy dolárov, čo je len o niečo viac, ako boli náklady na postavenie centra v 70. rokoch. Tie dosiahli 1,3 miliardy dolárov. Len tesne pred pádom „dvojičiek” však tieto budovy ohodnotili na 5 miliárd.
Politické, ekonomické a kultúrno-spoločenské dôsledky teroristických útokov
Náhly a prekvapivý útok teroristov na ciele v Spojených štátoch amerických ponoril na niekoľko mesiacov svet do strachu a obáv. Už si nikto nemohol byť ničím istý, stať sa môže čokoľvek. Američania boli náhle olúpení o falošný pocit bezpečia a nedotknuteľnosti svojej krajiny. Zakúsili pravý teror, dokonca vo svojej dosiaľ najtragickejšej podobe. Ciele, ktoré sa teroristom podarilo zničiť alebo zasiahnuť, neboli vôbec vybrané náhodne. Svetové obchodné centrum sa stalo obeťou svojho ikonického postavenia na večnej panoráme Manhattanu, ktorá reprezentuje ekonomicky vyspelé USA. Pentagon ako sídlo Ministerstva obrany USA, a tým ako hlavné veliteľstvo ozbrojených síl, pôsobilo a pôsobí i naďalej ako symbol vojenskej sily krajiny, ktorú radikálni islamskí teroristi z duše nenávidia tak, ako i Izrael. Je veľmi pravdepodobné, že lietadlo letu č. 93 malo zasiahnuť tretí dominantný sektor americkej spoločnosti. Po úderoch na ekonomický a vojenský sektor, sa hlásil ako strategický cieľ práve sektor politický. Už len špekuláciami dostaneme odpoveď, do akej miery prispeli k záchrane politických objektov a najmä ľudí v nich či v okolí (Biely dom, Kapitol a pod.) samotní pasažieri, ktorí sa voči štyrom únoscom postavili, a do akej miery americké vojenské letectvo, ktoré malo lietadlo ako vražednú zbraň zostreliť. Každopádne teroristický útok, ktorého katastrofálny obraz doslova obletel celý svet, si odniesol do histórie nezvratný podiel na rozsiahlych dôsledkoch, a to v takmer každej oblasti ľudského života. Útoky spojili rivalov, ovplyvnili počínanie politikov, zasiahli do štátnych rozpočtov, zanechali ťažké stopy v ekonomike USA i sveta, určili smerovanie dejín na najbližšie roky, naplnili zmyslom Severoatlantickú alianciu, inšpirovali mnohých umelcov, stvorili nové počítačové hry, ukázali ľuďom sveta, čo to znamená pravý a skutočný terorizmus. Nuž, najhlbšie a zároveň najbrutálnejšie zasiahli samotné rodiny, blízkych a priateľov tisícok mŕtvych, ktoré si krutým a obzvlášť násilným spôsobom vynútili. Po celom civilizovanom svete sa začali prijímať výrazné opatrenia, ktoré mali obmedziť priestor pre teroristov. Zasadali rôzne branno-bezpečnostné výbory a porady vlád jednotlivých krajín. Výsledkom tohto úsilia na medzinárodnej scéne bol vznik veľkého napätia a obáv. Vlády štátov sa nebránili využívať pri boji s terorizmom aj svoje armády. Útoky mali najvýraznejší dopad na bezpečnostný status, prirodzene, v Spojených štátoch. Administratíva am. prezidenta Georga W. Busha, ktorý nastúpil do úradu iba v januári 2001, prijala rozsiahly systém opatrení a bezpečnostných obmedzení. Uviedla do praxe 5-člennú stupnicu, podľa ktorej občania USA boli informovaní o aktuálnom stave ohrozenia. USA postupne zavádzali čoraz viac obmedzení najmä v styku so zahraničnými návštevníkmi. Začala považovať za nutné brať na letiskách odtlačky prstov, fotiť si prichádzajúcich turistov a pod. V nadväznosti na vojny v Afganistane a v Iraku sa USA začali čoraz viac barikádovať a protiteroristické opatrenia naberali viac a viac na svojom význame a na svojej moci ovplyvňovať a zasahovať častokrát veľmi nepríjemne do životov mnohých ľudí, nevynímajúc samotných Američanov. Bushova administratíva zriadila tiež Department pre vnútornú bezpečnosť, Centrum zhromažďovania údajov o hrozbe, Centrum pre skríning terorizmu a Správu pre bezpečnosť v doprave. Federálny úrad pre vyšetrovanie (FBI) začal považovať boj s terorizmom za najvyššiu prioritu, rozšíril úderné skupiny a tiež sa pokúša zdokonaliť komunikáciu so CIA. Ústredná spravodajská služba (CIA) obnovila viaceré tajné operácie a zamerala sa na výučbu cudzích jazykov.
Vojna v Afganistane ako odveta
Bezprostrednou reakciou médií sveta i útokami zasiahnutých ľudí bolo volanie po reakcii. Na prezidenta Busha a jeho kolektív doľahlo ťažké bremeno. Rozhodnúť ako reagovať. V reťazovom spáde jednotlivých septembrových dní v roku 2001, zavalených neustále veľkým množstvom rýchlo sa obmieňajúcich informácií a v atmosfére vôbec nie zahojenej rany po nesmierne veľkej tragédii, sa udalosti vyvinuli pomerne jednoliato. USA žiadali vydanie teroristu Usámu bin Ládina, ktorého odborníci považovali za vodcu Al-Kájdy, rozsiahlej teroristickej organizácie, ktorá mala zaručený rozvoj a slobodu práve pod patronátom afganského vládneho hnutia Taliban. Taliban sa zmocnil vlády v Kábule v roku 1996 pod vedením svojho zakladateľa Mullaha Muhammada Omara. Táto vláda ukrývala teroristov, čo boli zodpovední za útoky na USA. Pod tlakom vzniknutej idey tzv. protiteroristickej koalície (s nami alebo proti nám) a myšlienky celosvetovej vojny proti terorizmu, USA získali na svoju stranu vládu Pakistanu, i napriek odporu pakistanskej verejnosti. Spojené štáty získali priestor pre otvorenie skutočného vojnového frontu. Americká odveta, ako sa na to dívali všetky západné médiá, sa začala v reálnych podmienkach 7. októbra 2001. Vtedy americké letectvo začalo bombardovať strategické ciele v Afganistane. Front sa vzhľadom na polohu Pakistanu začal posúvať od severu. Americkým jednotkám sa podarilo dohodnúť s určitými protitalibanskými frakciami na severe krajiny. Na zemi sa začalo bojovať v oblastiach Afganistanu 19. októbra. Vytvorením tzv. Severnej koalície sa otvoril nielen front, ale i hon na bin Ládina (odmena 25 miliónov USD). USA často a prudko bombardovali jaskynné útvary po celej krajine. Po rozsiahlych bojoch sa 12. novembra dobytím mesta Herat otvorila Severnej koalícii cesta ku hlavnému mestu Kábul. Nasledujúci deň sa začalo obsadzovanie tohto mesta. Vládne hnutie sa stihlo presídliť južnejšie do starobylého, veľkého mesta Kandahár. 21. novembra sa vyskytli špekulácie o vyjednávaní Talibanu o kapitulácii, vzápätí však vládne hnutie, držiace pod kontrolou ešte rozsiahle južné provincie Afganistanu, vyjadruje odhodlanie bojovať. 25. novembra bolo Američanmi potlačené masívne trojdňové povstanie vo väznici v Mazar-i-Sharif (asi pol tisíca talibanských zajatcov mŕtvych). V ten istý deň USA podnikajú masívny vzdušný vpád „mariňákov“ neďaleko Kandaháru. 27. novembra sa v nemeckom Bonne zišli na mierovej konferencii pod záštitou OSN zástupcovia štyroch strán, ktoré sa mali dohodnúť na novej post-talibanskej vláde. Vyjednávali tu predstavitelia Severnej koalície, Rímskej skupiny (skupina okolo bývalého afganského kráľa Mohammada Zahira Shaha), Pešavárskej skupiny (afganskí utečenci v Pakistane) a Cyperskej skupiny (afganskí exulanti). 5. decembra 2001 bol na stretnutí v Bonne zvolený do čela dočasnej afganskej vlády Hámid Karzáí. Na druhý deň Taliban súhlasil odstúpiť z Kandaháru, a tým aj od moci v krajine. Usáma bin Ládin a vodca Talibanu Mullah Omar sú však nezvestní. 11. decembra sa objavujú informácie, že Bin Ládin sa ukryl v systéme jaskýň Tora Bora vo východnej časti Afganistanu. Američana volia mohutný a rázny útok. 16. decembra USA vyhlasujú, že Al-Kájda v Afganistane prestala existovať a otvárajú po rokoch v Kábule svoju ambasádu. V januári 2002 Taliban definitívne kapituluje a moci sa v krajine ujíma dočasná vláda na čele s Karzáim. Mnohí talibanskí zajatci a členovia či spolupracovníci Al-Kájdy sú prevezení na vojenskú základňu Guantanámo na Kube. Prvá vojna v rámci boja proti terorizmu sa aspoň na prvý pohľad skončila. Inými politickými dôsledkami katastrofy 11. septembra bolo vítané oteplenie vzťahov Ruska a USA. Ruský prezident Vladimír Putin veľmi obratne využil tragédiu a osobným prejavom sympatií či spolupatričnosti sa zaslúžil o rozvoj priatelských vzťahov. Tiež Bush mohol počítať s pochopením Putina pre vojnu proti Talibanu. Vítaným dôsledkom sa stalo i naplnenie cieľov NATO nových nádychom, ba až novým zmyslom. Severoatlantická aliancia sa opäť zomkla, tentokrát proti terorizmu a snažila sa uplatniť prvýkrát v histórii článok 5 o pomoci spojencov napadnutému členovi paktu.
Reakcie svetových vodcov
vyjadrovali veľmi podobné pocity. Pre kráľovnú Alžbetu II. boli útoky neuveriteľným a totálnym šokom, pre pápeža Jána Pavla II. nevýslovným hororom. Generálny tajomník OSN Kofi Annan vyjadril presvedčenie, že sa to dotklo všetkých v jeho pôsobnosti a pre všetkých je to traumatizujúca, strašná tragédia. Pre českého prezidenta Václava Havla to bolo hrozným varovaním pre civilizáciu, ktoré nás vyzýva mobilizovať a prevziať zodpovednosť za tento svet. Francúzsky prezident Jacques Chirac presvedčoval, že Francúzi úplne cítia s americkým ľudom. Tony Blair zase poukázal na tento masový terorizmus ako na nové zlo v dnešnom svete. Taliansky premiér Silvio Berlusconi sa neobával vyzvať na konfrontáciu s teroristami, prezident Putin ako prvý volá medzinárodné spoločenstvo po zjednotení úsilia v boji proti terorizmu. Japonský ministerský líder Junichiro Koizumi povedal, že takýto druh terorizmu nebude nikdy odpustený, vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana ubezpečoval, že Európska únia bude pevne a plne stáť za Spojenými štátmi, afganský minister zahr. vecí Wakil Ahmed Muttawakil po útokoch vravel, že Taliban odsudzoval a aj teraz odsudzuje akýkoľvek terorizmus v akejkoľvek forme. V irackom rozhlase sa však objavili vyjadrenia, ktoré útoky označili za operáciu storočia, ktorú si USA zaslúžili kvôli svojim zločinom proti ľudskosti. Naproti tomu kubánska vláda nazvala katastrofu za americkú národnú tragédiu.
Škody na Pentagone
sú predovšetkým v podobe poškodenia troch z jeho piatich hrán, pričom približne 109 878 m2 vnútornej plochy bolo poškodených a 21 989 m2 bolo priamo zničených kolapsom poschodí. Na západnej strane Pentagonu sa pádom lietadla vytvorila obrovská sečná rana v dráhe letu 27 m široká a 9 m hlboká. Náprava škôd a obnova činnosti v zničenej či poškodenej oblasti stála 501 miliónov dolárov.
Ekonomický dopad
teroristických útokov na ciele v USA bol už v prvých dňoch zrejmý. Analytici sa však zhodujú v tom, že útoky nemohli výrazne zasiahnuť ekonomiku Spojených štátov, v ktorých pracuje množstvo peňazí v objeme 5 až 10 biliárd amerických dolárov, pretože toto hospodárstvo je priveľmi diverzifikované a decentralizované, aby rana na jednom poli jej pôsobnosti odhalila jej slabosť. Touto slabosťou a zároveň najmocnejšou silou americkej ekonomiky je vôľa a záujmy rádového spotrebiteľa, ktoré sa útokmi príliš nenarušili. Podľa štúdií napriek tomu, že 70% Američanov po 11. septembri očakávalo a predpokladalo, že by sa v krátkej či strednodobej budúcnosti mohol veľký teroristický čin zopakovať, 56% si myslelo, že ich krajina je na správnej ceste a 52% k tomu pridalo aj presvedčenie, že finančná situácia ich rodín sa v roku 2002 zlepší. Negatívny ekonomický dopad je predovšetkým v podobe rýchlejšie rastúcej ceny ropy na svetových trhoch, obrovské straty na príjmoch amerických leteckých spoločností, kolaps cestovného ruchu v Európe zo strachu cestovať lietadlom a neuveriteľne vysoký a rokmi rastúci deficit štátneho rozpočtu USA, ktorý vytvára priestor pre masívnu infláciu, a tým aj postupný pád hodnoty dolára voči euru v priebehu roka 2002 a 2003, a tiež podporujúci recesiu národného hospodárstva stúpajúcou nezamestnanosťou. V roku 2001 prišlo o prácu vyše 1 milión Američanov, pričom množstvo vytvorených pracovných príležitostí túto hranicu ani zďaleka neprekročilo. V decembri 2001 dosiahla nezamestnanosť až hodnotu 5,8%, čo je najviac za ostatných 6 rokov. Rozpočet Bushovej administratívy sa rozhodol venovať 15 miliárd USD na domáce bezpečnostné programy a Biely dom vyčlenil v rámci svojej fiškálnej politiky pre rok 2002 na bezpečnosť 34 miliárd dolárov. Podľa Ministerstva obrany USA samotné vojenské operácie v Afganistane stáli približne 2,9 miliardy dolárov a 1,8 miliárd stála ochrana amerických miest Národnou gardou počas vojny. Kompenzácia strát amerických leteckých spoločností, ktoré niekoľko dní nemohli lietať, a kompenzácia strát pre rodiny a pozostalých obetí tragédie bola rozvrhnutá vo výške 13,6 miliárd dolárov v rokoch 2001 až 2006. Z prvého balíka peňazí, ktoré Kongres poskytol americkému prezidentovi bezprostredne po 11. septembri pre boj s terorizmom (40 miliárd USD), Biely dom vyčlenil pre obranu 17 miliárd, 11 miliárd pridelil New York City a 10 miliárd sa venovalo domácej bezpečnosti.
Psychologický dopad
teroristických útokov je tiež očividný. Boli vypracované dômyselné štúdiá amerických psychológov, ktorí priznávajú, že Newyorčania podliehajú po septembrových udalostiach roka 2001 dvakrát častejšie depresiám než bežní Američania. U mnohých bol diagnostikovaný posttraumatický stres, ktorý psychológia vo svojej dnešnej podobe spoznala v podstate až ako následok vojny vo Vietname. Podľa hĺbkových štúdií až 13% obyvateľov New York City prežilo v deň tragédie akútnu paniku a záchvat strachu, pocit ohrozenia vlastnej existencie, čo potvrdzuje aj Newyorská akadémia medicíny. 10% obyvateľov v súvislosti s tragédiou pociťovalo depresiu, mnohí trpeli vážnou insomniou.
Čo nahradí WTC?
Vo februári 2003 spoločnosť Lower Manhattan Development Corporation, ktorú poveril guvernér štátu New York George E. Pataki, aby viedla práce v Bode Nula a koordinovala úsilie vrátiť život do oblasti WTC, rozhodla, že zničený komplex nahradí zrealizované dielo architekta Daniela Libeskinda. Ten vyhral nákladnú súťaž projektov, ktoré by mali WTC nahradiť. Libeskind navrhol, aby sa na veľkej ploche Bodu Nula (viac než 60 tisíc m2) postavil okrem kultúrneho centra, veľkého pamätníka a vysutej záhrady gigantický mrakodrap – Veža slobody – vysoký symbolických 1776 stôp (Freedom Tower; výška 532,8 m). V roku 1776 totiž USA nastúpili cestu nezávislosti. Bude to zrejme druhý najvyšší mrakodrap na svete, prvým by sa mala stať výšková budova v Dubaji v Spojených arabských emirátoch, ktorá je práve vo výstavbe. V júli 2003 bol povolaný za hlavného architekta David Childs, pričom Libeskind zostal poverený projektovaním vo všeobecnosti naďalej. Výsledok ich spoločnej práce sa verejnosti predstavil v decembri 2003. Náklady odhadli na 1,5 miliardy amerických dolárov. Veža by mala byť sprístupnená prvým nájomníkom v závere roka 2008, pričom práce na celom systéme nového komplexu by mali pokračovať až do roku 2015. Víťaznými projektami pre stavbu pamätníka obetí sa stali diela architektov menom Michael Arad a Peter Walker. Ich práca s názvom Reflecting Absence (Odrážajúc neprítomnosť) počíta s vytvorením presne na miestach, kde stáli veže WTC, dvoch nie príliš hlbokých „nádrží,“ zodpovedajúcich veľkosti strán veží na pôdoryse (63 x 63 m). V týchto nádržiach, obklopených listnatými stromami, budú po vnútorných stranách inštalované mená všetkých obetí, ktorí vo WTC zahynuli 11. septembra 2001 ako i pri teroristickom útoku 26. februára 1993 (6 osôb). Pamätník má navždy odrážať stav absencie a pocitu straty blízkych, ako i samotných budov WTC. Do súťaže sa zapojilo, mimochodom, viac ako 5 000 projektov. Víťazná práca sa začne realizovať v roku 2006.
Štatistika počtu obetí
Tisíce nevinných ľudských životov je najväčšia a najtragickejšia obeť celého systému útokov na ciele v USA v utorok 11. septembra 2001. Ku dňu 18. augusta 2004 bola za oficiálnu štatistiku obetí, vedenou príslušnými zodpovednými autoritami, považovaná nasledujúca správa. Počet obetí teroristických útokov dosiahol 2 972 ľudí, pričom 19 samovražedných únoscov nie je v databáze zahrnutých. Z nich je oficiálne potvrdených 2 948 a zvyšných 24 obetí bolo potvrdených inými autoritami (medzi ktoré počítame aj pozostalé rodiny). Ďalších 24 ľudí je od 11. septembra 2001 do spomínaného dátumu naďalej nezvestných. Smrť v budovách WTC našlo spolu 2602 ľudí, v Pentagone zahynulo presne 125 ľudí. Obete v unesených lietadlách sa štatisticky evidujú v počte 87 pre let č. 11, 59 pre let č. 77, 40 pre let č. 93 a 59 pre let č. 175. V dôsledku celej tragédie zahynulo štatisticky 319 požiarnikov, 50 príslušníkov polície a 36 civilných zamestnancov Pentagonu. Autority, ktorým bola zverená neľahká identifikácia tiel pracovali s vyše 12-tisícmi pozostatkov, niektoré veľké iba ako úlomok kosti či zubu. Technika preverovania DNA sa v mnohých prípadoch nedala vôbec použiť, pretože tieto pozostatky mali častokrát DNA silne poškodenú.
Kto stojí za útokmi a prečo
Dňa 9. novembra 2001 sa stretol arabský terorista Usáma bin Ládin (v anglickom prepise Osama bin Laden) s istým moslimským klerikom a niekoľkými členmi teroristickej siete Al-Kájda (v ang. prepise al-Qaeda) neďaleko Kandaháru v južnom Afganistane na spoločné stretnutie pri jedle. Po tomto stretnutí zanechali účastníci domáce video, ktoré v dôsledku prebiehajúcej vojny v krajine nechali opustené v súkromnom dome v Jalalabáde, keď museli znova náhle zmeniť pôsobisko. Kazetu, ktorá zobrazovala asi hodinové posedenie a dialógy bin Ládina so svojimi spolupracovníkmi, zhliadol prezident USA George W. Bush 30. novembra. Autenticita celého videa bola preukázaná na viacerých testoch a štúdiách do 13. decembra 2001, keď sa páska stala hlavným dôkazom, usvedčujúcim sieť Al-Kájdu a bin Ládina zo zosnovania a realizovania teroristických útokov na ciele v USA 11. septembra. Z dialógov vyplýva, že bin Ládin dobre vedel o pripravovanej akcii, ba že sa sám do plánovania zapojil. Z miestnosti, kde sa natáčalo bolo miestami počuť smiech. Spojené kráľovstvo (Veľká Británia) uznalo zodpovednosť Al-Kájdy za útoky pod tlakom spádu jednotlivých septembrových dní, a to predovšetkým na základe dohadov tajných služieb USA a politiky Štátov voči Talibanu. Vojnu v Afganistane ako odvetu odobrila aj Bezpečnostná rada OSN, ktorá rezolúciou č. 1267 vyjadrila hlavné podozrenie pre sponzorovanie medzinárodného terorizmu Usámom bin Ládinom a organizovaním výcvikových táborov pre teroristov sieťou Al-Kájda práve v Afganistane. Tým vlastne nariadila vládnemu Talibanu v Kábule, aby okamžite vydal do rúk spravodlivosti bin Ládina, čo vláda posúvala, predlžovala, až napokon zavrhla. OSN sa v tomto prípade opierala najmä o dôkazy, ktoré usvedčujú Al-Kájdu z iných teroristických činov, napr. viaceré útoky na veľvyslanectvá. Niektorí z únoscov lietadiel boli identifikovaní ako spolupracovníci so sieťou či hlavní podozriví z útokov na ambasády vo východnej Afrike či na americkú vojnovú loď USS Cole. Tiež sa bral ohľad na to, že je známych viacero dokumentov, podľa ktorých Al-Kájda plánovala útoky na americké a izraelské záujmy. Takisto sa medzi usvedčujúce fakty pridala informácia viacerých tajných a spravodajských služieb európskych štátov ako i Izraela a USA o tom, že sa mali všetci spolupracovníci bin Ládina vrátiť do 10. septembra do Afganistanu. Argumentom počas búrlivých septembrových dní v r. 2001 na politickej i mediálnej scéne sveta pre dolapenie bin Ládina sa stal i fakt, že žiadna iná organizácia ani sieť ani hnutie by nemalo dostatok motivácie, financií, prostriedkov, ľudí a iné nevyhnutné kapacity pre zrealizovanie tak masívneho a zničujúceho útoku s takým dômyselne vydareným účinkom prekvapenia a šoku pre celý svet.
Stručne o bin Ládinovi a sieti Al-Kájda
Usáma bin Ládin sa narodil ako 17. dieťa z 50 až 53 detí v rodine saudsko-arabského podnikateľa v r. 1957. Jeho otec Mohammed Awad bin Ládin prišiel do kráľovstva dnešnej Saudskej Arábie okolo r. 1930 z Južného Jemenu. Začínal ako robotník v prístave v Jeddah a končil ako bohatý majiteľ najväčšej stavebnej firmy v krajine. Spolupracoval úzko s kráľovskou rodinou Saudov, postavil pre nich luxusné paláce za najnižšie ceny. Matkou Usámu je istá Sýrčanka. Usámovi otec zomrel, keď mal 13. V sedemnástich sa oženil so sýrskym príbuzným dievčaťom. Vyštudoval v Jeddah všemožné školy, takisto i univerzitu. Od r. 1981 pracoval v podstate vo verejnej správe kráľa Abdula-Azíza. Precestoval krajiny Arabskej Peninsuly, Sýriu, Pakistan, Afganistan a Sudán. Po invázii ZSSR do Afganistanu v r. 1979 mal možnosť v Pakistane zhliadnuť mnohých utečencov (spolu utieklo asi 6,2 milióna Afgáncov). Povzbudený myšlienkou džihádu (sv. vojny) sa vrátil do Saudskej Arábie a začal zhromažďovať financie či iné prostriedky pre bojovníkov islamu proti Sovietom. Roku 1982 sa sám do Afganistanu dostal a osobne pomáhal, pričom sa občas zapojil aj do otvoreného boja. V r. 1984 už zakladá akýsi penzión v Pešawáre v Pakistane, ktorý mal zhromažďovať afganských a arabských bojovníkov, je to jeho prvá skúsenosť s vlastnými výcvikovými tábormi. Od r. 1986 začal budovať takéto tábory na afganskom území (spolu 6 stredísk do r. ´88). V r. 1988 vyvinul nové snahy a inicioval spolu s viacerými spolupracovníkmi z Afganistanu založenie lepšej a dokonalejšej organizačnej štruktúry, akejsi teroristickej siete. Nazvali ju al-Kájda (v prepise z arabčiny al-Qa´edah; po slovensky Základňa). Po skončení vojny v r. 1989 sa mohol vrátiť späť do Saudskej Arábie, kde ho zastihla správa o obsadení Kuvajtu irackými vojskami. Vojna v Zálive, ktorá následne vypukla, si vynútila spoluprácu Saudov, pričom bolo umožnené americkým či iným spojeneckým vojskám sídliť a útočiť z územia Arábie, ktoré považuje nielen bin Ládin za pre moslimov posvätné. Začal iniciovať protesty proti „okupácii“ svojej krajiny, ktorá naňho za to zanevrela. Americké vojská na polostrove zostali aj po skončení vojny v r. 1991, čím sa stupňovala jeho nenávisť voči Američanom. Tá rástla aj v dôsledku podpory USA Izraelu v izraelsko-palestínskom konflikte, v ktorom vidí konflikt islamu s „neveriacimi.“ Odišiel zo svojej krajiny do Sudánu a do iných arabských krajín, kde pripravoval teroristické útoky na rôzne americké záujmy. V roku 1996 sa v Kábule ujalo vedenia štátu radikálne hnutie Taliban, a tak sa mohol ukryť opäť za vlajku Afganistanu. Tam budoval Al-Kájdu, jej výcvikové strediská, zhromažďoval majetok a organizoval teroristické akcie. Tam sa tiež rodili myšlienky, nápady a plány pre dosiaľ najkrutejší a najhorší teroristický útok v dejinách. Príčina, ktorá by zastrešovala a ospravedlňovala teroristické útoky na ciele v USA 11. septembra 2001, nejestvuje. Nie je ospravedlnenia pre tento hrubý medzinárodný terorizmus, ktorý pripraví o život tisícky civilistov resp. nevinných ľudí. Takto to cíti bežný „západne“ mysliaci človek. Avšak pre skupinu islamistických radikálnych teroristov z Al-Kájdy či jej podobným organizáciam sa to zdá ako logický krok. Nedá sa jasne bez akejkoľvek dávky určitej vzťahovačnosti povedať, že to zosnovali iba kvôli proizraelskej politike USA a kvôli prítomnosti amerických vojsk v oblasti Arabského polostrova. Takisto nemôžeme povedať, že to urobili iba kvôli čistej nenávisti kvôli úlohe USA ako svetového policajta za Clintonovej éry, či kvôli prepychovému a konzumnému spôsobu života Američanov na úkor chudobných krajín. Odpoveď je rozložená pomerne rovnomerne medzi týmito pre teroristov tŕňami v oku. Teroristi spolupracujúci s bin Ládinom, a bin Ládin najmä sám, sú islamskí radikáli, ktorí si dokázali vysvetliť učenie svojho náboženstva inak než väčšina veriacich moslimov, pričom sú veľmi hlboko presvedčení o svojej pravde. Nemajú problém obetovať život, pretože veria, že budú po smrti bohato odmenení za svoje zásluhy, predovšetkým ak medzi tie zásluhy počítame smrť Američana, ktorý sa previňuje svojou príslušnosťou k národu, ktorého vláda svojou armádou okupuje posvätné miesta islamu a takpovediac vedie „križiacke výpravy proti moslimom“. Teroristi vycvičení v táboroch Al-Kájdy nerozlišujú medzi Američanmi a ich spojencami, medzi moslimskými spolupracovníkmi západného sveta a neveriacimi. Ich nenávisť k USA, ku všetkému americkému, má korene veľmi hlboko v religióznom ponímaní sveta. Dokonca i Saudi ako kolaboranti so Spojenými štátmi sú zradcovia a zaslúžia si smrť. Teroristi vyhlásili vojnu (skrze fatwu v r. 1998; bin Ládin). Chcú rozsievať smrť, chcú likvidovať, pretože podľa nich je ohrozený celý svet moslimov. Cítia sa napadnutí, okupovaní, bin Ládin osobne bol pripravený o priazeň domova, pre neho z nepochopiteľných dôvodov sa jeho domovská krajina obrátila na USA. Preto zatracuje ekonomické, imperialistické a mocenské záujmy USA vo svete a snaží sa ich pôsobnosť narušiť. Najdômyselnejším a najúčinejším zásahom do života USA a ich spojencov sa mohol stať iba veľký, zdrvujúci a prekvapivý útok na domácu pôdu Štátov. Musela to byť katastrofa skutočne veľkých rozmerov s čo najväčším počtom obetí. Mali byť symbolicky zasiahnuté tri strategické sektory vedenia USA – sektor ekonomický (WTC), sektor vojenský (Pentagon) a sektor politický (Biely dom či Kapitol; neúspešne). V tomto zmysle sa teroristom útok vydaril a zámer bol splnený. A tak musíme hľadať príčiny a nie príčinu. Ide tu o nenávisť, o stret dvoch rôznych mentalít. O otvorený konflikt týchto mentalít sa Al-Kájda skutočne aj snaží, lebo iba v tom vidí nádej, že sa veci skutočne pohnú a radikálny islam dosiahne to, čo chce – ohradiť a tým ochrániť islamský svet od okolitého nečistého, kresťanského, konzumného a skazene sekularizovaného sveta. Nuž, a keďže USA a západný svet je odkázaný na ropu z tejto časti sveta ako i na iné komodity, starostlivo si sledujú svoje záujmy, ktoré narážajú na odpor spomínaných radikalistov. A na svete je ďalší začarovaný kruh.
Záver
Úlohu tragédie z 11. septembra 2001 v histórii USA nemožno vôbec poprieť, stala sa dôležitým miľníkom. Počtom obetí predbehla útok na Pearl Harbor z r. 1941 (asi 2400 obetí) a až nasledujúce roky ukážu historikom cestu, či bude porovnateľná i svojím významom a dopadom. Každopádne otvorila svetu tému medzinárodného terorizmu dokorán. Každému rádovému človeku pripadli útoky za opovrhnutiahodné a veľmi kruté. Mnohí si dodnes pamätajú, čo presne robili, alebo čo mali robiť, keď sa dozvedeli o katastrofe. Každopádne jej vplyv, jej hrozivý obraz, jej príčiny a dôsledky budú ešte veľmi dlho pôsobiť minimálne na pozadí globálnej politickej scény a budú naďalej pozvoľna vplývať na historickosť jednotlivých zodpovedných rozhodnutí počas ďalších a ďalších rokov nového 21. storočia.
