Blahoslavení, ktorí plačú, lebo oni budú potešení


Šťastní, ktorí plačú. Ale keby sme sa dokázali naozaj pozerať, zbadali by sme, že existujú rôzne slzy. jedny slzy sú smutné, temné. Takými slzami plačú takí, čo chcú na seba upútať pozornosť. Lem sa pozrite aký som nešťastný. Pozrite sa ako plačem. Plačú, aby ich ľudia videli. Plačú od zlosti. Rozmaznané deti, ktoré si myslia, že všetko musia mať. Ale nielen deti takto plačú. Sú aj iné slzy. Slzy jasné, plynúce z hĺbky srdca, ktoré nikto nevidí. Slzy žiaľu a ľútosti. že som nebol dobrý a mama bola kvôli mne smutná. Ž esom komusi spôsobil nepríjemnosť. Takéto jasné slzy očisťujú dušu. Pán Ježiš ich vidí a hovorí :
“ Je to dobré, že vieš plakať takýmito slzami. Si šťastný. Šťastný, že plačeš. Lebo takéto slzy najlepšie umyjú každú škvrnu, každú nečistotu z tvojej duše. A ja sám, Pán Ježiš, ti nič neporadím, ak najprv neplačeš nad sebou takýmito slzami. Teda pros o takéto slzy, o dar takýchto sĺz. ”
Ale nie sú šťastný iba tí, ktorí plačú slzami žiaľu. Šťastný sú i tí, ktorí plačú zo smútku, lebo budú potešení. Konečne každý má chuť z času na čas si poplakať. Zašiť sa kdesi v kúte. Smútiť. No otec, ten ťa nájde aj v tom najtemnejšom kúte. Zoberie ťa odtiaľ, vezme na kolená, hoci si už veľký. Pritúli si ťa. Ako dobre je byť potešený. Vtedy je radosť oveľa väčšia, lebo prichádza zo smútku. Po daždi slnko svieti jasnejšie a krajšie. Že by sa život mohol obísť bez bôľu a smútku – to je predsa nemožné !
Stačí, že si niekto rozbije koleno. Alebo poreže prst. Alebo ho zabolí zub. Alebo sa mu zdá, že je opustený a nikto ho nemá rád. Alebo jednoducho deň je smutný, prší nič ho nebaví – ani práca, ani zábava. Nie vždy plačeme slzami. Niekedy sa plač skrýva kdesi v hĺbke. A to je vari ešte smutnejší, ešte bolestnejší plač. Slzy plynúce znútra, zo srdca a na tvári ich nevidno.
No Pán Boh ich vidí. Porozumie. poteší. Po smútku prinesie radosť. Kto nikdy neplače, nikdy neocení radosť a potechu. Sú ešte iné slzy. Slzy spolucítenia. Nimi sa napĺňajú naše oči, keď vidíme, že iní plačú. Že trpia. Keď neodvraciame svoju tvár od utrpenia. Vidíme dievčatko s chorými nôžkami, ktoré nemôže chodiť. Je už síce veľké, ale mama ho dáva do vozíčka ako malé dieťa. Vidíme, že náš kamarát plače, lebo jeho otec je v nemocnici a je veľmi chorý. Je nám ľúto skaličeného prsta nie iba vtedy, keď je to náš vlastný. Toto sa nazýva spolucítenie. Spolucítiť znamená trpieť spolu. Plakať s plačúcimi.