Vážený učitelia, žiaci, deviataci,...
Každý vie, že sa tu nestretávame po prvýkrát. Našich stretnutí tu bolo neúrekom. Nikto ich nezráta ani nevráti späť. Nie vždy sme boli nadšení tým, že musíme ísť do školy. Každý žiak tvrdí, že školu nemá rád, ale každý vie, že vždy sa aspoň kútikom duše tešíme na ďalšie stretnutie so svojimi spolužiakmi.
Niekedy sme išli do školy nervózni. Nervozita stúpala hlavne pri písomkách, ktoré ovplyvňovali naše známky na vysvedčení. Niekedy naše výsledky nedopadli podľa našich predstáv, ale vždy sa to do vysvedčenia nejako opravilo. Na našej prvej škole životom nebola len nervozita, ale aj zábava cez prestávky, pri ktorých vznikalo množstvo prezývok a hier. Áno, prestávky. To sú najlepšie minúty strávené v škole. O našich zážitkoch či problémoch, ktoré sme prežívali na hodinách či prestávkach, by steny vedeli dlho rozprávať.
Školské múry sú vždy chránené, nami, najstaršími žiakmi, deviatakmi, ktorí sú hrdí na to, že sú deväťročnou súčasťou školy. Od prvej triedy, kedy do školy hravo trafíme sami. Rok po roku, deviataci odovzdávajú svoje žezlo ôsmakom, ktorí ani nevedia do čoho sa to vlastne púšťajú. Vedia len to, že sa im konečne splní sen, byť na škole najstarší. Budú vážení a obľúbení. Je čas, aby sme už ôsmakom umožnili vyjsť na trón. My, bývalí prváčikovia, ktorí túžime dosiahnuť trón, náš čas už vypršal...
Sme vďační všetkým učiteľom, ktorí to pri nás vydržali a pri našom neustálom bavení nás aj niečo naučili. Vy. Áno vy! Vy ste základom našej osobnosti. Vďaka Vám vieme, že sme sa správne rozhodli pre stredné školy a vieme, že na Vás nikdy nezabudneme...
Vďační sme aj pánovi školníkovi a pani školníčke, ktorí nám neváhali opraviť naše zničené stoličky a vždy nám ochotne pomohli pri drobných opravách našich tried. ĎAKUJEME...

Strach Ti rozbil črepy pre šťastie,
uprostred smiechu stoja tu všetci,
všetci, tak krásne rozochvení.
Ešte raz sa otč! otoč!
Ďalej už musíš ísť sám.
Možno už dnes stretneš pána v
čiernom „život“,
podá Ti ruku a povie:
„Kráčaj so mnou tŕnistou cestou ku hviezdam ...“

–––––––––––––––––––––––––––

Posledné zvonenie patrí nám,
potom sa rozbehne už každý sám,
za cieľom poznať vlastný svet,
život nám povie: Tak už leť!