Prvý podmorský tunel pod Lamanšským prielivom spájajúci Britániu s Francúzskom nazývajú výkladnou skriňou inžinierskeho pokroku aj finančnou katastrofou storočia. Ambiciózne ciele, smelo vyhlasované inžiniermi koncom 80. rokov, sa nikdy nenaplnili. Eurotunel zíva prázdnotou. Pôvodné predpoklady pritom počítali až s 16 miliónmi železničných pasažierov ročne. V skutočnosti je to ledva šesť miliónov. Ani prepravcovia tovaru si podmorskú cestu neobľúbili - 1,7 milióna ton prepraveného tovaru v roku 2003 má ďaleko k pôvodným odhadom, ktoré počítali so siedmimi miliónmi ton ročne. Budúcnosť technologického gigantu je čoraz neistejšia.
Myšlienka podmorského spojenia medzi Francúzskom a Britániou siaha ďaleko pred 20. storočie. V roku 1802 francúzsky inžinier Albert Mathieu navrhol Napoleonovi Bonaparte spojiť Francúzsko s Britániou pomocou obrieho podmorského potrubia, v ktorom by jazdili kočiare. Spustila sa záplava projektov na "suché" spojenie starého kontinentu s Britániou. Všetky stroskotali na technických problémoch a strachu Britov zo straty svojej ostrovnej nezávislosti.

Hĺbenie podmorského tunela sa prvýkrát začalo v roku 1881. Stavbu však zastavili po vyhĺbení necelých dvoch kilometrov. Britská tlač totiž rozpútala kampaň o "nebezpečenstve invázie cez tunel".

Pri vzniku posledného projektu stála zmluva medzi Britániou a Francúzskom z roku 1964 o stavbe podmorského tunela medzi oboma štátmi. V januári 1986 zvíťazil projekt železničného prechodu Eurotunnel. V novembri 1987 pustila do obehu firma Eurotunnel akcie. V Londýne stáli 350 pencí, v Paríži 35 frankov.

V decembri 1990 si v čerstvo vyhĺbenej štôlni potriasol britský robotník Graham Fagg ruku so svojím francúzskym kolegom Philippom Cozettom. Slávnostné dokončenie tunel slávil až vo februári 1994 - s takmer ročným oneskorením a s výrazným prekročením nákladov na krku. Náklady na stavbu tunela v tom roku dosiahli deväť miliárd libier.

Slávnostná nálada však zatienila obavy finančníkov a snímky francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda a britskej kráľovnej Alžbety II. pri otváraní tunela obleteli svet.

V máji 1994 začali tunelom jazdiť nákladné vlaky a v novembri aj vysokorýchlostné osobné vlaky Eurostar. O mesiac neskôr sa rozbehli špeciálne vlaky Shuttle na prepravu osobných a nákladných áut. V júni 1995 začali podmorským spojením medzi Calais a Doverom prevážať i autobusy.

Plná prevádzka vydržala necelý rok - v novembri 1996 vypukol v jednom z dvoch dopravných tunelov požiar a eurotunel dočasne uzavreli.

Podmorská spojnica medzi Francúzskom a Britániou skrátila cestu z Britských ostrovov na európsku pevninu zo 75 na 35 minút. Stavba má tri obrie 50-kilometrové tunely. Dva z nich - určené na železničnú prepravu - majú priemer 7,6 metra, tretí, takzvaný služobný tunel, meria 4,8 metra. Tunely v hĺbke 40 metrov pod morskou hladinou sú obložené vyše 750-tisíc betónovými dielcami.
Tunel v Lamanšskom kanáli vlastní a riadi britsko-francúzska spoločnosť Eurotunnel. Tá sa ocitla vo veľkých finančných problémoch. V roku 2003 síce na prevádzke tunela zarobila 170 miliónov libier, ale to je asi o pätinu menej než rok predtým. Zisky však ani zďaleka nestačia splácať dlh, ktorý vznikol z megalomanského diela. Spoločnosť Eurotunnel celkove dlhuje vyše šesť miliárd libier.
Vlády Francúzska a Británie tvrdohlavo odmietajú firme pomôcť a trpezlivosť akcionárov sa míňa. Od roku 1997 stratili akcie Eurotunnela deväťdesiat percent hodnoty investícií. Začiatkom apríla došlo vo firme doslova k zemetraseniu. Časť akcionárov sa vzbúrila proti súčasnému vedeniu a vymenila ho. Väčšina cestujúcich však stále volí starú dobrú cestu po mori.