Audiovizuálne médiá

Podľa nemeckej ústavy rozhlasové a televízne vysielanie plne patrí do kompetencie spolkových krajín ako súčasť ich „kultúrnej suverenity“. Výnimku tvoria iba vysielacie organizácie, ktoré zabezpečujú vysielanie pre zahraničie – Deutschlandfunk a Deutsche Welle. Organizačnú a právnu štruktúru všetkých ostatných vysielacích korporácií definujú krajinské zákony. V prípade zaangažovanosti viacerých krajín sa právna úprava rieši zmluvou medzi viacerými alebo všetkými krajinami (napr. ZDF). Vzhľadom na toto zákonné usporiadanie je aj verejnoprávne vysielanie záležitosťou spolkových krajín.

Po nástupe nových elektronických technológií (káble a satelity) spolkové krajiny v osemdesiatych rokoch pripravili návrhy zákonov, ktoré upravovali podmienky činnosti súkromných elektronických médií. Zákonmi boli zároveň zriadené dozorné orgány (Landesmedienanstalten) pre dohľad nad vysielaním. Štátnou mediálnou zmluvou medzi všetkými spolkovými krajinami (Medienstaatsvertrag) bol vytvorený celoštátny regulačný rámec. Počnúc rokom 1990 sa táto federálna štruktúra začala uplatňovať aj vo východných krajinách bývalej NDR, kde zanikla stará centralizovaná štruktúra vysielania. Definitívna štruktúra vysielania bola definovaná v štátnej zmluve z roku 1991, naposledy novelizovanej v roku 1997.

Deutsche Telekom (DT) je čisto federálna inštitúcia zriadená spolkovým zákonom. S dohľadom ministerstva pôšt pôsobí v súčasnosti ako súkromná spoločnosť. DT zaujíma pomerne silnú pozíciu v oblasti klasického vysielania (vrátane vlastníctva väčšiny vysielačov), ale aj vo sfére káblovej a satelitnej televízie. DT prevádzkuje takmer všetky káblové rozvody v Nemecku a je považovaný za jedného z najväčších vlastníkov káblových sietí na svete. Zároveň má významný vlastnícky podiel v satelitnom systéme ASTRA.

Verejnoprávne vysielanie zabezpečujú nezávislé a neziskové organizácie, financované prevažne z koncesionárskych poplatkov. Typická verejnoprávna inštitúcia zabezpečuje rozhlasové a televízne vysielanie pre určitý región, ktorým je vo väčšine prípadov spolková krajina. Tak je to v prípade WDR (Westdeutsche Rundfunk) v Severnom Porýnsku-Vestfálsku alebo v prípade BR (Beierische Rundfunk) v Bavorsku. Ale NDR (Norddeutsche Rundfunk) je spoločnou vysielacou inštitúciou pre tri spolkové krajiny – Šlezvicko-Holštajnsko, Hamburg a Dolné Sasko. Všetky regionálne vysielacie organizácie, ktoré v roku 1950 založili ARD (Arbeitsgemeinschaft der Rundfunkanstalten Deutschlands), prispievajú – primerane svojej veľkosti – do prvého programu nemeckej verejnoprávnej televízie. Zároveň samostatne vysielajú tzv. tretie programy, ktoré ponúkajú regionálne spravodajstvo a viac na kultúru a vzdelávanie orientované relácie.

Druhá nemecká televízia ZDF (Zweites Deutsches Fernsehen) so sídlom v Mohuči vznikla na základe štátnej zmluvy v roku 1961. Na rozdiel od federálne organizovanej ARD ZDF ponúka jeden centrálny celoštátny program bez regionálnych vstupov, aj keď má svoje redakcie v rozličných častiach krajiny.

Jednotlivé krajinské vysielacie inštitúcie ponúkajú 3 až 5 rozhlasových programov, z ktorých obyčajne jeden je venovaný spravodajstvu a populárnej hudbe so sprievodnou reklamou a ostatné sa viac špecializujú na vážnejšiu hudbu, vzdelávacie a dokumentárne relácie.

Všetky vysielacie inštitúcie spravujú nezávislé rady pre vysielanie (Rundfunksrats), ktorých členovia reprezentujú všetky dôležité skupiny spoločnosti. Buď sú volení krajinskými parlamentmi, alebo ich do rád delegujú spomínané spoločenské skupiny – politické strany, podnikateľské a odborové organizácie, cirkvi, športové, ženské, kultúrne a iné organizácie. Aj keď teoreticky máloktorého člena rady priamo nominuje niektorá z veľkých politických strán, činnosť rád silne ovplyvňujú politické záujmy.

Verejnoprávni vysielatelia ARD a ZDF sa podieľajú aj na tvorbe programu a vysielaní satelitnej stanice 3 Sat (spoločne s rakúskou ORF a švajčiarskou SRG), ktorá prináša väčšinou kvalitný kultúrny program – výber z už odvysielaných
programov zúčastnených televíznych organizácií. ARD a ZDF sa podieľajú aj na spoločnom nemecko-francúzskom projekte kultúrneho televízneho programu ARTE so sídlom v Baden-Badene. V Nemecku je tento program dostupný iba prostredníctvom káblových rozvodov a satelitného vysielania.

Od polovice osemdesiatych rokov má nemecká verejnoprávna televízia vážnu konkurenciu v komerčnej televízii. O začiatok novej éry, éry duálneho systému televízneho vysielania, sa postarali dve stanice. Prvá (RTL) začala vysielať z Luxemburgu, druhá (Sat 1) odštartovala úvodný káblový projekt v Ludwigshafene.

Po úspešných pokusoch týchto dvoch pribudli čoskoro ďalšie komerčné stanice. V súčasnosti komerčné televízne vysielanie v Nemecku kontrolujú dve skupiny majiteľov, ktorí sa sami nazývajú „vysielacími rodinami“. Jednu vedie Leo Kirch a patrí k nej Sat 1, Pro 7, DSF a Kabelkanal. Do druhej, ovládanej Bertelsmannom a luxemburskou CLT, patrí RTL, RTL 2, Super RTL a VOX. Spoločnosť platenej televízie Premiere spoločne vlastní Bertelsmann, Kirch a francúzsky Canal Plus. Po roku 1995 pribudli ďalšie stanice – spravodajský kanál ntv (jedným z vlastníkov je CNN) a dve hudobné stanice viva a viva 2. Vo veľkých mestách ako Berlín a Hamburg fungujú regionálne komerčné stanice.

Spomedzi veľkých európskych krajín má Nemecko najvyššie percento domácností s prípojkou káblovej televízie (44 %), čo predstavuje vyše 33 miliónov domácností. Je to najviac zo všetkých európskych krajín. Ďalších 30 % domácností môže prijímať televízne programy pomocou satelitných zariadení. V júli 1996 začal Kirch ako prvý ponúkať Nemcom platenú (kódovanú) digitálnu televíziu DF 1. Počet jej predplatiteľov je zatiaľ veľmi obmedzený.
Štátna mediálna politika

Hlavnú rolu v nemeckej mediálnej politike zohrávajú politické strany, najmä krajinské organizácie dvoch veľkých strán, konzervatívnej CDU a sociálno-demokratickej SPD, ktoré kontrolujú prevažnú časť verejnoprávneho sektora. V priebehu osemdesiatych rokov tieto strany iniciovali nové zákony o vysielaní pre súkromný sektor a zaujali dôležité pozície v novoustanovených dozorných orgánoch. Spolková vláda neovplyvňuje štátnu mediálnu politiku priamo, jej hlavným nástrojom je Deutsche Telekom. Väčšina veľkých mediálnych konglomerátov (Kirch, Springer, Bauer, Burda) podporuje CDU, najväčšia nemecká mediálna spoločnosť Bertelsmann úzko spolupracuje s SPD.

Hlavnou témou štátnej mediálnej politiky bola dlhé roky otázka komercializácie médií. CDU tradične presadzovala záujmy súkromných médií, SPD hájila verejnoprávny sektor. Po rokoch silnej polarizácie je súčasná mediálna politika výsledkom konsenzu všetkých spolkových krajín. Štátna zmluva z roku 1991, aktualizovaná v roku 1997, uzákonila duálny systém vysielania. Okrem iného zahŕňa aj reguláciu mediálnej koncentrácie, keď stanovuje, že jeden prevádzkovateľ televízneho vysielania nesmie kontrolovať viac ako 30 % sledovanosti všetkých televíznych staníc. Napriek tomu je vysoká koncentrácia médií, hlavne zásluhou dvoch „vysielacích rodín“, najväčším problémom mediálnej politiky. Najmä po tom, čo Bertelsmann (Ufa) a CLT (RTL) zlúčili všetky svoje vysielacie aktivity a Kirch nemieni za nimi zaostať.