Nemecko po zjednotení predstavuje najväčší mediálny trh v Európe. Ak k tomu pripočítame nemecky hovoriace obyvateľstvo v Rakúsku a Švajčiarsku, nemecké médiá môžu počítať s potenciálnym trhom asi 100 miliónov obyvateľov. Táto kapacita spolu s ekonomickým potenciálom krajiny vytvára z Nemecka jednu z mediálne najrozvinutejších krajín na svete a zároveň umožňuje vznik obrovských mediálnych spoločností, ktoré operujú nielen na domácom, ale aj na mnohých zahraničných trhoch.

Tlač

Štruktúra nemeckej tlače sa vyznačuje niekoľkými charakteristikami, najmä:

– vysokým počtom novinových titulov,
– početnou a silnou regionálnou tlačou,
– malým počtom celoštátnych novín,
– veľkým počtom časopisov,
– slabým postavením straníckej tlače,
– veľkou závislosťou od reklamných príjmov,
– vysokým stupňom ekonomickej koncentrácie.

Na prvý pohľad a v porovnaní s inými krajinami sa zdá, že ponuka tlačených médií v Nemecku je pestrá. Avšak zdanie klame. V roku 1998 vychádzalo v Nemecku iba 135 „nezávislých vydavateľských jednotiek“ (vydavateľ, ktorý vyrába všetky časti svojich novín), 361 „publicistických jednotiek“ a 1 578 redakčných vydaní (vrátane lokálnych mutácií). Lokálne vydania sú nesamostatné lokálne periodiká (tzv. hlavičkové noviny), ktoré pripravujú iba lokálnu časť novín a ostatné preberajú od hlavného vydavateľa. Materské a dcérske noviny právne a hospodársky patria jednému majiteľovi, ich redakčná časť dokonca i niekoľkým majiteľom. Náklady novín potvrdzujú silnú pozíciu regionálnej a lokálnej tlače.

V roku 1998 vychádzalo v Nemecku 367 denníkov v celkovom jednorazovom náklade 25 miliónov exemplárov. Z toho 17,3 milióna pripadalo na 349 regionálnych a lokálnych denníkov, 1,6 milióna na 10 nadregionálnych denníkov a 6,1 milióna na 8 denníkov v pouličnom predaji. Do skupiny desiatich najväčších nemeckých denníkov patria iba tri celoštátne. V Nemecku na 1000 obyvateľov pripadá 306 exemplárov denníkov. (Pozri Prílohu, tabuľku 1.)

V Nemecku vychádza iba 10 nadregionálnych alebo celoštátnych denníkov (BILD-Zeitung, Süddeutsche Zeitung, Frankfurter Allgemeine Zeitung, Die Welt, Frankfurter Rundschau, Tageszeitung a Handelsblat). Všetky o sebe tvrdia, že sú nezávislé a nestranícke, avšak väčšina z nich sa prikláňa k liberálnemu a konzervatívnemu politickému spektru. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje BILD-Zeitung s mimoriadne vysokým nákladom (4,5 milióna výtlačkov) a početnými regionálnymi vydaniami, ktorý sa vyznačuje tabloidným formátom, pochybnou novinárskou úrovňou, bulvárnou žurnalistikou a silne pravicovou orientáciou.

V súčasnosti (1999) vychádza v Nemecku celkom 787 univerzálnych časopisov v náklade vyše 125 miliónov exemplárov a 978 špecializovaných časopisov v náklade 16,5 milióna.

Novým typom novín, ktoré sa v Nemecku rozšírili po roku 1945, je týždenník, tlačený na rotačkovom papieri. Jeho ťažiskom nie je aktuálne spravodajstvo, ale analýzy a komentáre. Každý týždeň v Nemecku predajú 2 milióny takýchto novín. Spomedzi 25 týždenníkov k najúspešnejším a vplyvným v tejto kategórii tlače patrí Die Zeit (náklad asi 500 tisíc), nezávislý liberálny týždenník. Protestantská cirkev vydáva Deutsche Allgemeine Sonntagsblatt (90 tisíc) a katolícka cirkev Rheinischer Merkur.

Ďalšou a u nás neznámou kategóriou tlače sú spravodajské magazíny. Der Spiegel (1 milión) vznikol podľa vzoru amerického magazínu Time a dlhý čas nemal na nemeckom trhu konkurenciu. Známy svojím investigatívnym novinárstvom a početnými škandálmi Der Spiegel predstavuje jedno z najvplyvnejších politických periodík v Nemecku. Pred pár rokmi založený magazín Focus (500 tisíc) ako priamy konkurent Spiegla sa usiluje získať čitateľov pestrejšou farebnou úpravou a konzervatívnejším obsahom.

Na živom trhu univerzálnych časopisov stále vedie úspešný a najznámejší časopis Der Stern z vydavateľstva Gruner und Jahr (ovládaného Bertelsmannom), povestný svojou liberálnou orientáciou a investigatívnym novinárstvom.

Na nemeckom trhu denníkov dominujú štyri vydavateľské skupiny. Najväčší trhový podiel (23 %) pripadá skupine Axela Springera (BILD-Zeitung, Die Welt, Hamburger Abendblatt, Berliner Morgenpost atď.). Druhým najväčším vydavateľským domom je Westdeutsche Allgemeine Zeitung s početnými regionálnymi denníkmi, tretím Verlagsgruppe Stuttgarter Zeitung a štvrtým DuMont Schauberg. Relatívne novým hráčom na trhu dennej tlače je Gruner und Jahr, ktorý sa v minulosti sústreďoval najmä na vydávanie časopisov. (Pozri Prílohu, tabuľku 2.)

Desať najväčších vydavateľov denníkov kontroluje asi 56 % trhu. Štyria najväčší vydavatelia univerzálnych časopisov kontrolujú 65 % relevantného trhu.
Audiovizuálne médiá

Podľa nemeckej ústavy rozhlasové a televízne vysielanie plne patrí do kompetencie spolkových krajín ako súčasť ich „kultúrnej suverenity“. Výnimku tvoria iba vysielacie organizácie, ktoré zabezpečujú vysielanie pre zahraničie – Deutschlandfunk a Deutsche Welle. Organizačnú a právnu štruktúru všetkých ostatných vysielacích korporácií definujú krajinské zákony. V prípade zaangažovanosti viacerých krajín sa právna úprava rieši zmluvou medzi viacerými alebo všetkými krajinami (napr. ZDF). Vzhľadom na toto zákonné usporiadanie je aj verejnoprávne vysielanie záležitosťou spolkových krajín.

Po nástupe nových elektronických technológií (káble a satelity) spolkové krajiny v osemdesiatych rokoch pripravili návrhy zákonov, ktoré upravovali podmienky činnosti súkromných elektronických médií. Zákonmi boli zároveň zriadené dozorné orgány (Landesmedienanstalten) pre dohľad nad vysielaním. Štátnou mediálnou zmluvou medzi všetkými spolkovými krajinami (Medienstaatsvertrag) bol vytvorený celoštátny regulačný rámec. Počnúc rokom 1990 sa táto federálna štruktúra začala uplatňovať aj vo východných krajinách bývalej NDR, kde zanikla stará centralizovaná štruktúra vysielania. Definitívna štruktúra vysielania bola definovaná v štátnej zmluve z roku 1991, naposledy novelizovanej v roku 1997.

Deutsche Telekom (DT) je čisto federálna inštitúcia zriadená spolkovým zákonom. S dohľadom ministerstva pôšt pôsobí v súčasnosti ako súkromná spoločnosť. DT zaujíma pomerne silnú pozíciu v oblasti klasického vysielania (vrátane vlastníctva väčšiny vysielačov), ale aj vo sfére káblovej a satelitnej televízie. DT prevádzkuje takmer všetky káblové rozvody v Nemecku a je považovaný za jedného z najväčších vlastníkov káblových sietí na svete. Zároveň má významný vlastnícky podiel v satelitnom systéme ASTRA.

Verejnoprávne vysielanie zabezpečujú nezávislé a neziskové organizácie, financované prevažne z koncesionárskych poplatkov. Typická verejnoprávna inštitúcia zabezpečuje rozhlasové a televízne vysielanie pre určitý región, ktorým je vo väčšine prípadov spolková krajina. Tak je to v prípade WDR (Westdeutsche Rundfunk) v Severnom Porýnsku-Vestfálsku alebo v prípade BR (Beierische Rundfunk) v Bavorsku. Ale NDR (Norddeutsche Rundfunk) je spoločnou vysielacou inštitúciou pre tri spolkové krajiny – Šlezvicko-Holštajnsko, Hamburg a Dolné Sasko. Všetky regionálne vysielacie organizácie, ktoré v roku 1950 založili ARD (Arbeitsgemeinschaft der Rundfunkanstalten Deutschlands), prispievajú – primerane svojej veľkosti – do prvého programu nemeckej verejnoprávnej televízie. Zároveň samostatne vysielajú tzv. tretie programy, ktoré ponúkajú regionálne spravodajstvo a viac na kultúru a vzdelávanie orientované relácie.

Druhá nemecká televízia ZDF (Zweites Deutsches Fernsehen) so sídlom v Mohuči vznikla na základe štátnej zmluvy v roku 1961. Na rozdiel od federálne organizovanej ARD ZDF ponúka jeden centrálny celoštátny program bez regionálnych vstupov, aj keď má svoje redakcie v rozličných častiach krajiny.

Jednotlivé krajinské vysielacie inštitúcie ponúkajú 3 až 5 rozhlasových programov, z ktorých obyčajne jeden je venovaný spravodajstvu a populárnej hudbe so sprievodnou reklamou a ostatné sa viac špecializujú na vážnejšiu hudbu, vzdelávacie a dokumentárne relácie.

Všetky vysielacie inštitúcie spravujú nezávislé rady pre vysielanie (Rundfunksrats), ktorých členovia reprezentujú všetky dôležité skupiny spoločnosti. Buď sú volení krajinskými parlamentmi, alebo ich do rád delegujú spomínané spoločenské skupiny – politické strany, podnikateľské a odborové organizácie, cirkvi, športové, ženské, kultúrne a iné organizácie. Aj keď teoreticky máloktorého člena rady priamo nominuje niektorá z veľkých politických strán, činnosť rád silne ovplyvňujú politické záujmy.

Verejnoprávni vysielatelia ARD a ZDF sa podieľajú aj na tvorbe programu a vysielaní satelitnej stanice 3 Sat (spoločne s rakúskou ORF a švajčiarskou SRG), ktorá prináša väčšinou kvalitný kultúrny program – výber z už odvysielaných
programov zúčastnených televíznych organizácií. ARD a ZDF sa podieľajú aj na spoločnom nemecko-francúzskom projekte kultúrneho televízneho programu ARTE so sídlom v Baden-Badene. V Nemecku je tento program dostupný iba prostredníctvom káblových rozvodov a satelitného vysielania.

Od polovice osemdesiatych rokov má nemecká verejnoprávna televízia vážnu konkurenciu v komerčnej televízii. O začiatok novej éry, éry duálneho systému televízneho vysielania, sa postarali dve stanice. Prvá (RTL) začala vysielať z Luxemburgu, druhá (Sat 1) odštartovala úvodný káblový projekt v Ludwigshafene.

Po úspešných pokusoch týchto dvoch pribudli čoskoro ďalšie komerčné stanice. V súčasnosti komerčné televízne vysielanie v Nemecku kontrolujú dve skupiny majiteľov, ktorí sa sami nazývajú „vysielacími rodinami“. Jednu vedie Leo Kirch a patrí k nej Sat 1, Pro 7, DSF a Kabelkanal. Do druhej, ovládanej Bertelsmannom a luxemburskou CLT, patrí RTL, RTL 2, Super RTL a VOX. Spoločnosť platenej televízie Premiere spoločne vlastní Bertelsmann, Kirch a francúzsky Canal Plus. Po roku 1995 pribudli ďalšie stanice – spravodajský kanál ntv (jedným z vlastníkov je CNN) a dve hudobné stanice viva a viva 2. Vo veľkých mestách ako Berlín a Hamburg fungujú regionálne komerčné stanice.

Spomedzi veľkých európskych krajín má Nemecko najvyššie percento domácností s prípojkou káblovej televízie (44 %), čo predstavuje vyše 33 miliónov domácností. Je to najviac zo všetkých európskych krajín. Ďalších 30 % domácností môže prijímať televízne programy pomocou satelitných zariadení. V júli 1996 začal Kirch ako prvý ponúkať Nemcom platenú (kódovanú) digitálnu televíziu DF 1. Počet jej predplatiteľov je zatiaľ veľmi obmedzený.
Štátna mediálna politika

Hlavnú rolu v nemeckej mediálnej politike zohrávajú politické strany, najmä krajinské organizácie dvoch veľkých strán, konzervatívnej CDU a sociálno-demokratickej SPD, ktoré kontrolujú prevažnú časť verejnoprávneho sektora. V priebehu osemdesiatych rokov tieto strany iniciovali nové zákony o vysielaní pre súkromný sektor a zaujali dôležité pozície v novoustanovených dozorných orgánoch. Spolková vláda neovplyvňuje štátnu mediálnu politiku priamo, jej hlavným nástrojom je Deutsche Telekom. Väčšina veľkých mediálnych konglomerátov (Kirch, Springer, Bauer, Burda) podporuje CDU, najväčšia nemecká mediálna spoločnosť Bertelsmann úzko spolupracuje s SPD.

Hlavnou témou štátnej mediálnej politiky bola dlhé roky otázka komercializácie médií. CDU tradične presadzovala záujmy súkromných médií, SPD hájila verejnoprávny sektor. Po rokoch silnej polarizácie je súčasná mediálna politika výsledkom konsenzu všetkých spolkových krajín. Štátna zmluva z roku 1991, aktualizovaná v roku 1997, uzákonila duálny systém vysielania. Okrem iného zahŕňa aj reguláciu mediálnej koncentrácie, keď stanovuje, že jeden prevádzkovateľ televízneho vysielania nesmie kontrolovať viac ako 30 % sledovanosti všetkých televíznych staníc. Napriek tomu je vysoká koncentrácia médií, hlavne zásluhou dvoch „vysielacích rodín“, najväčším problémom mediálnej politiky. Najmä po tom, čo Bertelsmann (Ufa) a CLT (RTL) zlúčili všetky svoje vysielacie aktivity a Kirch nemieni za nimi zaostať.
Systém regulácie

Nemecká tlačová rada (Deutscher Presserat) zložená zo zástupcov novinárskych a vydavateľských organizácií bola ustanovená už v roku 1956. Na radu sa so sťažnosťou môžu obrátiť všetci nemeckí občania, ktorí sa cítia dotknutí písaním nemeckej tlače. Ak rada svojím rozhodnutím podporí ich sťažnosť, dotyčné noviny sú povinné publikovať rozhodnutie rady. Účinnosť takejto samoregulácie je obmedzená, predovšetkým vo vzťahu k bulvárnej tlači.
Podobnou organizáciou je Nemecká rada reklamy (Deutscher Werberat), v ktorej sú zastúpení predstavitelia reklamného priemyslu, médií a reklamných agentúr. Svoje rozhodnutia publikuje rada v bulletine. Rada, v ktorej nie sú zastúpení konzumenti reklamy, sa nevyznačuje výrazne kritickým postojom k reklame a jej prehreškom.

Sťažnosti na vysielanie verejnoprávnej televízie možno adresovať rade pre vysielanie Rundfunksrat). V súkromnom sektore vznikla v roku 1993 na podnet Asociácie súkromných vysielateľov a telekomunikácií Freiwillige Selbstkontrolle Fernsehen (Dobrovoľná sebakontrola televízie). Svojou štruktúrou a funkciami je táto organizácia jedinečnou v Európe a zohráva dôležitú rolu v nemeckom systéme ochrany mladistvých televíznych divákov.

Výbor FSF je zložený z mediálnych odborníkov, ktorí majú skúsenosti s vysielaním mládežníckych programov. Je zložený z desiatich neutrálnych členov a piatich zástupcov štyroch súkromných televíznych staníc. Výbor vypracoval pravidlá, kritériá a procedúru kontroly televíznych programov, najmä filmov. Má k dispozícii 70 posudzovateľov, ktorí v trojčlenných skupinách hodnotia filmy určené na vysielanie v určitom čase. Posudzovatelia rozhodnú, či úmysel určitej televíznej stanice vysielať posudzovaný film:

a) možno akceptovať,
b) odporučiť jeho vysielanie v neskoršom vysielacom čase,
c) odporučiť vystrihnúť určité jeho časti alebo
d) vôbec film nevysielať.

Mediálne organizácie

Novinári majú v Nemecku dve hlavné organizácie – Združenie nemeckých novinárov (Deutscher Journalisten Verband – DJV), ktoré sa síce vydáva za odborársku organizáciu, ale v skutočnosti je profesijnou organizáciou. Druhou je Zväz nemeckých novinárov (Deutsche Journalisten Union – dju), ktorý je súčasťou IG Medien (Odborový zväz pracovníkov médií), člena Nemeckej federácie odborových zväzov (Deutscher Gewerschaftsbund – DGB).
Na strane zamestnávateľov sú vydavatelia dennej tlače organizovaní v Spolkovom združení nemeckých vydavateľov novín (Bundesverband Deutscher Zeitungsverleger – BDZV) a časopiseckú tlač zastupuje Združenie nemeckých vydavateľov časopisov (Verband Deutscher Zeitschriftenverleger – VDZ). Komerčné rozhlasové a televízne stanice spolupracujú v rámci Združenia súkromných vysielateľov a telekomunikácií (Verband Privater Rundfunk und Telekommunikation – VPRT).

Perspektívny vývoj

Zásluhou zavedenia duálneho systému vysielania a zjednotením Nemecka sa nemecký mediálny systém výrazne zmenil. V súčasnosti sa väčšina médií nachádza v štádiu konsolidácie a rýchlosť ďalšej transformácie sa spomalila. Nové médiá, najmä digitálna televízia, sa zatiaľ nestretli s takým ohlasom, ako sa predpokladalo. Vzhľadom na dostupnosť množstva voľných televíznych kanálov je záujem o platenú televíziu malý. Hlavní aktéri na trhu (Kirch, Premiere a Deutsche Telekom) však hľadajú cesty, ako zabezpečiť budúcnosť digitálnej platenej televízii. Od roku 1995 je v Nemecku v prevádzke aj digitálne rozhlasové vysielanie. Zatiaľ však s malým účinkom.

Väčšinu nemeckých médií ovláda niekoľko veľkých konglomerátov. Bertelsmann je nielen najväčšou nemeckou mediálnou spoločnosťou, ale aj jednou z najväčších na svete. Po zlúčení svojich vysielacích aktivít s CLT sa tieto dve spoločnosti stali najväčším aktérom na európskom televíznom trhu. Nemenej silná je však aj Kirchova skupina, ktorá má značný vplyv v Springerovi, v najväčšom vydavateľskom dome v Európe, kontroluje množstvo televíznych kanálov v Nemecku a značnú časť európskeho filmového obchodu. Dve „rodiny“ – Bertelsmann/CLT a Kirch/Springer vlastnia väčšinu nemeckej komerčnej televízie. Sú tu však aj ďalšie veľké mediálne spoločnosti ako Bauer, Burda a Holtzbring, ktoré sa zatiaľ sústreďujú najmä na oblasť tlačených médií. Pritom všetky veľké nemecké mediálne spoločnosti sú aktívne na medzinárodných trhoch. Naopak, na veľkom nemeckom trhu pôsobia všetky veľké nadnárodné spoločnosti ako Murdoch, Disney, Time-Warner, Canal Plus a pod.
V rámci štátnej mediálnej politiky síce odzneli návrhy na obmedzenie činnosti veľkých mediálnych spoločností, avšak snahy sociálnych demokratov a zelených sa nedokázali presadiť. Tieto mediálne spoločnosti sa usilujú vyhnúť tvrdej reštrikcii úzkou spoluprácou s hlavnými politickými stranami. Preto aj regulačné opatrenia v novej „štátnej zmluve“ majú iba symbolický význam. A tak prevádzkovatelia súkromnej televízie sa sťažujú na nekalú konkurenciu verejnoprávnych médií, ktoré okrem koncesionárskych poplatkov využívajú aj príjmy z reklamy. Podľa nich sa verejnoprávne vysielanie má sústreďovať na kultúrne a vzdelávacie programy a zábavu prenechať súkromným médiám.

PRÍLOHY:

Tabuľka 1: Desať najväčších nemeckých denníkov (1997)

Titul Vydavateľ Náklad (v tis.) Čitatelia (v tis.)
BILDAxel Springer Verlag4 52810 958
WAZ *WAZ Gruppe1 1573 056
Zeitungsgruppe Thüringen**WAZ Gruppe5211 260
Freie PresseChemnitzer Verlag u. Druck4541 058
Süddeutsche ZeitungSüddeutscher Verlag4051 183
Rheinischer PostRheinisch-Bergischer Druckerei u. Verlags398856
Frankfurter AllgemeineFAZ396990
Sachsische ZeitungGruner und Jahr391965
Mitteldeutsche ZeitungM. DuMont Schauberg378964
ExpressM. DuMont Schauberg333716

Tabuľka 2: Desať najväčších vydavateľov v Nemecku (1997)

VydavateľPodiel na trhu (%)Náklad (milióny)
Axel Springer Verlag23,76,3
Zeitungsgruppe WAZ5,91,7
Verlagsgruppe Stuttgarter Zeitung5,01,3
Verlagsgruppe DuMont Schauberg4,01,1
Gruner und Jahr3,41,1
Verlagsgruppe Süddeutsche Zeitung3,20,9
Verlagsgruppe Frankfurter Allgemeine Zeitung3,00,8
Verlagsgruppe Ippen2,70,8
Verlagsgruppe Holtzbrinck2,50,9
Verlagsgruppe Madsack2,30,8

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mediálny systém v Nemecku