Korene indicko-pakistanského nepriateľstva

Spor o Kašmír je už vyše pol storočia neuralgickým bodom indicko-pakistanských vzťahov a hlavným zdrojom nevraživosti a napätia. Spor vznikol hneď po rozdelení Britskej Indie roku 1947, keď vyše päťsto nezávislých indických kniežatstiev dostalo možnosť rozhodnúť o svojom osude, na rozdiel od Balúčistanu, Sindhu, Severozápadnej pohraničnej provincie, západnej časti Pandžábu a východného Bengálska, ktoré vytvorili muslimský Pakistan. Kašmír, patriaci medzi významné a veľké kniežatstvá, susedil s obidvoma novovytvorenými štátmi, takže jeho poloha mu nebránila pridať sa buď k Indii, alebo k Pakistanu. Kašmírsky maharadža sa však rozhodol pre samostatný, nezávislý štát.

Pretože bol hinduista, aj štát mal byť hinduistický, hoci jeho obyvatelia boli už od 14. storočia prevažne muslimovia. Tí s panovníkovými predstavami nesúhlasili. V odpore voči hinduistickému štátu ich na jeseň 1947 aktívne podporili ozbrojenci z horských kmeňov, ktorí s pakistanskými zbraňami a s pomocou pakistanskej armády vtrhli do Kašmíru. Pod tlakom týchto okolností maharadža podpísal s Indiou dohodu o pripojení kniežatstva k Indii a požiadal ju o vojenskú pomoc. Vypukla prvá indicko-pakistanská vojna, ktorá sa skončila začiatkom roka 1949 stanovením línie prímeria. Tá rozdelila krajinu na indický Kašmír a tzv. slobodný Kašmír, v skutočnosti však obsadený Pakistanom. Tento stav sa nezmenil ani druhou indicko-pakistanskou vojnou roku 1965 a trvá dodnes.

Aj v nasledujúcich rokoch v Kašmíre prepukali nepokoje, často vyvolávané rozličnými fundamentalistickými islámskymi skupinami a podporované z Pakistanu. V osemdesiatych rokoch sa obyvatelia Kašmíru rozdelili zhruba do troch skupín. Časť muslimov bojovala za pripojenie Kašmíru k Pakistanu, separatisti vedení Oslobodeneckým frontom Džammú a Kašmíra bojujú za nezávislý Kašmír a hŕstka muslimov spolu s hinduistami bola za zachovanie súčasného stavu. Teroristické akcie a sústavné nepokoje si vyžiadali už tisíce životov civilných obyvateľov a prinútili k odchodu vyše štvrť milióna hinduistov ako aj desaťtisíce muslimov. Zrážky neutíchajú dodnes a aj tohtoročný summit Atula Bihárího Vádžpéjího a Parvíza Mušarráfa vyvolal ozbrojené reakcie kašmírskych militantných skupín.

Situácia v Kašmíre je najočividnejším zdrojom nepriateľstva medzi Indiou a Pakistanom, jeho korene však treba hľadať oveľa hlbšie v histórii vzťahov medzi hinduistami a muslimami na Indickom subkontinente. Treba sa vrátiť prinajmenšom do polovice 19. storočia, keď sa začali formovať špičky indickej spoločnosti s európskym vzdelaním. V osemdesiatych rokoch bolo v krajine vyše štyristo tisíc európsky vzdelaných Indov, no v dôsledku historických okolností medzi nimi prevládali hinduisti.

Základnou historickou okolnosťou, ktorá viedla k tomuto stavu, bola vzbura indických vojakov v britskej armáde v Indii roku 1857, známa ako sipáhíjské povstanie. Na výzvu vojakov sa do čela povstania postavil osemdesiatdvaročný mogulský cisár Bahádur Šáh II., čím povstanie získalo charakter boja za obnovenie suverenity kedysi mocnej mogulskej ríše. Po jeho krutom potlačení r. 1859 Briti potrestali muslimov, ktorých považovali za hlavných strojcov povstania. Znemožňovali im prístup do civilnej aj vojenskej služby, v dôsledku čoho sa muslimovia, ktorí sa ešte nedávno považovali za dedičov veľkých muslimských vládcov, ocitli na okraji indickej spoločnosti. Táto krivda spolu s niektorými ďalšími okolnosťami, napríklad tým, že Briti začali v úradnom styku uprednostňovať hindčinu namiesto urdčiny úzko spätej s islámom, vyvolávala u muslimských vzdelancov nevraživosť voči úspešnejším hinduistom. Mnohí rezignovali a dá sa povedať, že náskok hinduistov v profesionálnom uplatnení už nikdy celkom nedobehli.

U muslimov pretrvával pocit nespravodlivosti, hoci už v sedemdesiatych rokoch Briti zmenili politiku a v rámci zásady rozdeľuj a panuj sa snažili zdôrazňovať rozdiely medzi Indami a začali podporovať a zvýhodňovať muslimskú menšinu.

Roku 1874 bola založená Alígharská vysoká škola, ktorá sa stala strediskom muslimského hnutia, usilujúceho sa o obrodu muslimov. No napriek snaženiu niektorých muslimov so západným vzdelaním aj podpore Britov sa do popredia v spoločenskom a napokon aj politickom živote drali hinduisti. Organizovali sa v početných obrodeneckých hnutiach a roku 1885 založili aj Indický národný kongres, ktorého predstavitelia sa neskôr stali hlavnými bojovníkmi za oslobodenie Indie spod britskej koloniálnej nadvlády. Hoci bol Kongres prevažne hinduistickou stranou, ešte v 30-tych rokoch, v čase silného protibritského hnutia občianskej neposlušnosti a intenzívnych diskusií o budúcom konštitučnom usporiadaní Indie, boli v jeho vedení aj vplyvní muslimskí nacionalisti. Avšak čoraz výraznejšie sa začali presadzovať muslimskí politici, ktorí zastávali nie celoindické, ale komunálne stanovisko. Na ich čele stál Muhammad Alí Džinnáh, predseda Muslimskej ligy, strany založenej roku 1906, ktorá mala chrániť záujmy muslimov v indickej spoločnosti. Postavila sa teda vlastne proti hinduistom, ktorých politickí predstavitelia v národnom hnutí priveľmi zdôrazňovali hinduistickú tradíciu a dostatočne nebrali do úvahy ich špecifické záujmy.
Roku 1930 vystúpil na konferencii Muslimskej ligy urdský mysliteľ a básnik Muhammad Ikbál s myšlienkou, že indickí muslimovia by sa mali sústrediť na spoločnom území. V 40-tych rokoch jeho predstavu doviedol do dôsledkov Muhammad Alí Džinnáh, keď v rokovaniach o usporiadaní krajiny po odchode Britov z Indie nekompromisne presadzoval vytvorenie samostatného a nezávislého muslimského štátu Pakistan, ktorý mali vytvoriť územia s prevahou muslimského obyvateľstva. Pri svojej argumentácii sa opieral hlavne o teóriu dvoch indických národov, muslimov a hinduistov. Táto teória, ktorá sa stala aj súčasťou stanov Muslimskej ligy, vychádzala z predpokladu, že hlavným znakom národa je náboženské vyznanie. Pravdaže, do Džinnáhovej predstavy muslimského národa nezapadali muslimovia v ostatných častiach sveta, ale len indickí muslimovia, ktorých okrem náboženstva spájala aj spoločná minulosť, spoločná tradícia a sociálne zvyklosti, literatúra a kultúrne a spoločenské inštitúcie.

S teóriou dvoch národov sa nestotožnila väčšina hinduistických politikov, najmä Mahátma Gándhí, ktorý sa do posledného dychu usiloval zabrániť rozdeleniu Indie na náboženskom princípe, ale Briti túto myšlienku napokon prijali a podporili Džinnáha. Tak v roku 1947 vznikol Pakistan, ktorý síce zjednocoval územia bývalej Britskej Indie s početnou prevahou muslimov, ale súčasne sa stal národnostne aj jazykovo, a napokon aj kultúrne veľmi rôznorodým štátom.
Už vzniku Pakistanu predchádzali nielen politické rokovania, ale aj nepokoje medzi muslimami a hinduistami, ktoré sa neraz skončili krvavo. Krvavé zrážky sa vystupňovali po rozdelení Indie najmä v Pandžábe a Bengálsku, kde dochádzalo k veľkým presunom obyvateľstva medzi hinduistickými a muslimskými časťami. Krviprelievanie neprispelo k priateľskému vzťahu medzi novovytvorenými štátmi.

Do čela nových nezávislých štátov sa dostali bývalí nezmieriteľní politickí rivali, v Indii Džaváharlál Néhrú a v Pakistane Muhammad Alí Džinnáh, ktorí museli vyriešiť viacero sporných otázok. Patril medzi ne napríklad problém majetku presídlencov, problém bývalých spoločných podnikov, využitie náboženských objektov, organizácia muslimských a sikhských pútí, ale napríklad aj otázka prejazdu pakistanských štátnych príslušníkov cez indické územie zo Západného Pakistanu do 1600 kilometrov vzdialeného Východného Pakistanu.

Dlho sa vliekli najmä spory o využití vody riek, ktoré zásobovali zavlažovacie systémy, životne dôležité pre poľnohospodárstvo v obidvoch štátoch. Väčšina zavlažovaných polí pripadla Pakistanu, ale pramene riek a regulačné kanály zostali v Indii. Rokovania o tomto probléme sa ťahali neuveriteľných trinásť rokov a uzavreli sa až roku 1960 za prispenia Medzinárodnej banky pre rekonštrukciu a rozvoj v Londýne dohodou, že vodu Indu, Džihlamu a Čanábu bude využívať Pakistan a voda Ráví, Satladže a Bjásu pripadne Indii.

Nepriateľstvo medzi Indiou a Pakistanom, udržiavané napätými vzťahmi v Kašmíre, sa znovu naplno rozhorelo začiatkom sedemdesiatych rokov, keď západopakistanská vláda musela čeliť boju východnej časti svojho štátu za vytvorenie úplnej regionálnej autonómie, ktorý napokon prerástol do boja za vytvorenie samostatného nezávislého štátu Bangladéš. Vláda vyslala do Bengálska armádu, ktorá mala potlačiť separatistické tendencie. Pri útokoch armády zahynuli tri milióny Bengálcov a desať miliónov ich utieklo do susednej Indie, čím ju ekonomicky neúnosne zaťažili. Aj to isto uľahčilo Indii rozhodnutie zapojiť sa do vojny a indická armáda prispela k úplnej kapitulácii pakistanskej armády a k vytvoreniu nezávislého Bangladéša.

Indicko-pakistanské nepriateľstvo vyhrocujú aj nie neoprávnené podozrenia z podporovania separatistických snáh v obidvoch štátoch. V Indii to bola v osemdesiatych rokoch snaha sikhských separatistov vytvoriť si samostatný štát Chálistan a v deväťdesiatch rokoch separatistické tendencie v Asáme, Pakistan obdviňuje Indiu z pomoci protivládnym živlom v Sindhe.

Susedské vzťahy udržiavala v sústavnom napätí aj skutočnosť, že India ani Pakistan sa nikdy netajili vývojom a skúškami rakiet stredného doletu, ktoré sú schopné niesť jadrovú hlavicu, ani jadrovými výskumami, ktoré obe krajiny pociťovali ako vzájomnú hrozbu. India roku 1996 odmietla podpísať Zmluvu o zákaze skúšok jadrových zbraní a v máji roku 1998 uskutočnila päť podzemných jadrových skúšok, ktoré vyvolali v Pakistane búrlivé demonštrácie. Účastníci demonštrácií sa dožadovali zachovania "národnej cti a hrdosti" a rovnováhy a vyzývali vládu, aby podporila jadrové skúšky. Zakrátko Pakistanci demonštrovali svoju pripravenosť vzdorovať Indii a uskutočnili päť jadrových skúšok. V nasledujúcich mesiacoch museli India aj Pakistan čeliť medzinárodnému odsúdeniu aj ekonomickým sankciám zo strany USA, Európy a Japonska, preto sa stretli predstavitelia oboch krajín, aby sa pokúsili vyriešiť dlhotrvajúce problémy. Nepodarilo sa im to, rovnako ako na summite roku 2001. Až začiatkom roka 2004 vrcholní predstavitelia Indickej republiky a Pakistanu prejavili vôľu riešiť kašmírsky problém dohodou.