referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Zlatica
Nedeľa, 28. februára 2021
Korene indicko-pakistanského nepriateľstva
Dátum pridania: 11.11.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jakujko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 370
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 5.8
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 9m 40s
Pomalé čítanie: 14m 30s
 
Spor o Kašmír je už vyše pol storočia neuralgickým bodom indicko-pakistanských vzťahov a hlavným zdrojom nevraživosti a napätia. Spor vznikol hneď po rozdelení Britskej Indie roku 1947, keď vyše päťsto nezávislých indických kniežatstiev dostalo možnosť rozhodnúť o svojom osude, na rozdiel od Balúčistanu, Sindhu, Severozápadnej pohraničnej provincie, západnej časti Pandžábu a východného Bengálska, ktoré vytvorili muslimský Pakistan. Kašmír, patriaci medzi významné a veľké kniežatstvá, susedil s obidvoma novovytvorenými štátmi, takže jeho poloha mu nebránila pridať sa buď k Indii, alebo k Pakistanu. Kašmírsky maharadža sa však rozhodol pre samostatný, nezávislý štát.

Pretože bol hinduista, aj štát mal byť hinduistický, hoci jeho obyvatelia boli už od 14. storočia prevažne muslimovia. Tí s panovníkovými predstavami nesúhlasili. V odpore voči hinduistickému štátu ich na jeseň 1947 aktívne podporili ozbrojenci z horských kmeňov, ktorí s pakistanskými zbraňami a s pomocou pakistanskej armády vtrhli do Kašmíru. Pod tlakom týchto okolností maharadža podpísal s Indiou dohodu o pripojení kniežatstva k Indii a požiadal ju o vojenskú pomoc. Vypukla prvá indicko-pakistanská vojna, ktorá sa skončila začiatkom roka 1949 stanovením línie prímeria. Tá rozdelila krajinu na indický Kašmír a tzv. slobodný Kašmír, v skutočnosti však obsadený Pakistanom. Tento stav sa nezmenil ani druhou indicko-pakistanskou vojnou roku 1965 a trvá dodnes.

Aj v nasledujúcich rokoch v Kašmíre prepukali nepokoje, často vyvolávané rozličnými fundamentalistickými islámskymi skupinami a podporované z Pakistanu. V osemdesiatych rokoch sa obyvatelia Kašmíru rozdelili zhruba do troch skupín. Časť muslimov bojovala za pripojenie Kašmíru k Pakistanu, separatisti vedení Oslobodeneckým frontom Džammú a Kašmíra bojujú za nezávislý Kašmír a hŕstka muslimov spolu s hinduistami bola za zachovanie súčasného stavu. Teroristické akcie a sústavné nepokoje si vyžiadali už tisíce životov civilných obyvateľov a prinútili k odchodu vyše štvrť milióna hinduistov ako aj desaťtisíce muslimov. Zrážky neutíchajú dodnes a aj tohtoročný summit Atula Bihárího Vádžpéjího a Parvíza Mušarráfa vyvolal ozbrojené reakcie kašmírskych militantných skupín.

Situácia v Kašmíre je najočividnejším zdrojom nepriateľstva medzi Indiou a Pakistanom, jeho korene však treba hľadať oveľa hlbšie v histórii vzťahov medzi hinduistami a muslimami na Indickom subkontinente. Treba sa vrátiť prinajmenšom do polovice 19. storočia, keď sa začali formovať špičky indickej spoločnosti s európskym vzdelaním. V osemdesiatych rokoch bolo v krajine vyše štyristo tisíc európsky vzdelaných Indov, no v dôsledku historických okolností medzi nimi prevládali hinduisti.

Základnou historickou okolnosťou, ktorá viedla k tomuto stavu, bola vzbura indických vojakov v britskej armáde v Indii roku 1857, známa ako sipáhíjské povstanie. Na výzvu vojakov sa do čela povstania postavil osemdesiatdvaročný mogulský cisár Bahádur Šáh II., čím povstanie získalo charakter boja za obnovenie suverenity kedysi mocnej mogulskej ríše. Po jeho krutom potlačení r. 1859 Briti potrestali muslimov, ktorých považovali za hlavných strojcov povstania. Znemožňovali im prístup do civilnej aj vojenskej služby, v dôsledku čoho sa muslimovia, ktorí sa ešte nedávno považovali za dedičov veľkých muslimských vládcov, ocitli na okraji indickej spoločnosti. Táto krivda spolu s niektorými ďalšími okolnosťami, napríklad tým, že Briti začali v úradnom styku uprednostňovať hindčinu namiesto urdčiny úzko spätej s islámom, vyvolávala u muslimských vzdelancov nevraživosť voči úspešnejším hinduistom. Mnohí rezignovali a dá sa povedať, že náskok hinduistov v profesionálnom uplatnení už nikdy celkom nedobehli.

U muslimov pretrvával pocit nespravodlivosti, hoci už v sedemdesiatych rokoch Briti zmenili politiku a v rámci zásady rozdeľuj a panuj sa snažili zdôrazňovať rozdiely medzi Indami a začali podporovať a zvýhodňovať muslimskú menšinu.

Roku 1874 bola založená Alígharská vysoká škola, ktorá sa stala strediskom muslimského hnutia, usilujúceho sa o obrodu muslimov. No napriek snaženiu niektorých muslimov so západným vzdelaním aj podpore Britov sa do popredia v spoločenskom a napokon aj politickom živote drali hinduisti. Organizovali sa v početných obrodeneckých hnutiach a roku 1885 založili aj Indický národný kongres, ktorého predstavitelia sa neskôr stali hlavnými bojovníkmi za oslobodenie Indie spod britskej koloniálnej nadvlády. Hoci bol Kongres prevažne hinduistickou stranou, ešte v 30-tych rokoch, v čase silného protibritského hnutia občianskej neposlušnosti a intenzívnych diskusií o budúcom konštitučnom usporiadaní Indie, boli v jeho vedení aj vplyvní muslimskí nacionalisti. Avšak čoraz výraznejšie sa začali presadzovať muslimskí politici, ktorí zastávali nie celoindické, ale komunálne stanovisko. Na ich čele stál Muhammad Alí Džinnáh, predseda Muslimskej ligy, strany založenej roku 1906, ktorá mala chrániť záujmy muslimov v indickej spoločnosti. Postavila sa teda vlastne proti hinduistom, ktorých politickí predstavitelia v národnom hnutí priveľmi zdôrazňovali hinduistickú tradíciu a dostatočne nebrali do úvahy ich špecifické záujmy.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.