Na oblohe sa rozprestieral tmavý plášť. Nebolo na ňom asi ani jediné svetielko. Zrazu spoza čiernych zachmúrených mráčikov, pomaly vychádzali zahanbené hviezdičky. Jedna po druhej vykúkali a žmurkali na tento svet. Nepýrili sa ako ruža, ale ligotali sa ako žeravé guľky. O chvíľu začali tancovať valčík, pri ktorom im zahral vetrík. Zafúkal a roztancoval aj niekoľko zafarbených lístkov na stromoch. Takto hviezdičky tancovali a vytvárali obrázky. Jeden krajší ako druhý. Zrazu vstúpil na tanečný parket prekrásny tanečník. Bol veľký a pripomínal to najkrajšie a najčistejšie zlato. Rozsvietil celú nočnú oblohu. Hviezdičky sa div oň nepobili. Každá s ním chcela tancovať. Na každú sa milo usmial a vykročil po cestičke, ktorá vyzerala ako rozliate mliečko. Na prekrásnej tmavej oblohe vznikli biele škvrny. Začal padať bielučký sneh. Bolo to krásne. Aj vločky si zatancovali pomedzi jemný vetrík, ktorý ich jemným kolísaním ukladal na po polia, lúky, cesty a záhrady. Ligotali sa ako hviezdičky na nebi. V ten večer som mala pocit, že tancujem spolu s nimi.