- Prípad č. 1
V prvom volebnom období vlády Mikuláša Dzurindu vláda namiesto toho, aby urobila všetko pre čo najrýchlejšie odhaľovanie nelegálnych trestných činností a aby pomáhala urýchľovať zavádzanie metód vedúcich ku konfiškácii majetkov získaných trestnou činnosťou mafií a zločineckých skupín, sa stáva ich spolupáchateľom.
Nemožno inak označiť rozhodnutie ministerského kabinetu, ktorý tento zákon o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejšej trestnej činnosti odmietol a vrátil ho poslancom s návrhom, aby ho zamietli. V dvadsaťčlennom kabinete sa našli iba traja ministri, ktorí chceli, aby sa mafiánom, ktorí rôznymi formami prepierajú a legalizujú svoje špinavé peniaze, kleplo po prstoch. Ostatní členovia vlády pod vedením podpredsedu vlády Fogaša boli za vrátenie zákona späť do parlamentu a za jeho zmietnutie zo stola. Fogašove slová o škodlivosti zákona, ktorý zavádza policajný štát, spochybňuje právnu istotu a dokonca zaváňa protiústavnosťou, boli vlastne obranou mafiánov a zločincov a ich majetku. Peniaze získané nelegálnou činnosťou možno v oficiálnej ekonomike použiť iba po ich prepraní. Ich majiteľ ich z časti používa pre vlastnú potrebu, značnú časť z nich ďalej točí v ďalších nelegálnych obchodoch alebo ich použije na korupciu, prípadne keď ich už má veľa, rozhodne sa ich zlegalizovať tým, že ich investuje do určitej legálnej činnosti. A to je ten moment, v ktorom mal do hry vstúpiť zákon aj so svojim cieľom takéto nečisté peniaze odhaľovať. Celé roky sme svedkami rôznych nečistých praktík, ktoré aj laické oko odhalí a vie pomenovať. Pripomeňme napríklad známe investície dnes už nebohého bossa bratislavského podsvetia zvaného Žaluď do bratislavských mliekární, mraziarní, do popradskej Tatravagónky a boh vie, kde všade ešte. Dokonca sa ho v tejto fáze jeho podnikania pokúsili televízie - súkromné i verejnoprávna - v hlavných spravodajských reláciách predstaviť širokej slovenskej verejnosti ako ctihodného občana podnikateľa a kládli mu otázky týkajúce sa jeho podnikateľských zámerov... Na podobné príklady by mnoho občanov vedelo vo svojom okolí tiež poukázať. Keď sa majiteľ špinavých peňazí rozhodne vstúpiť do legálneho procesu podnikania a použiť pre tento svoj zámer peniaze, ktoré predtým získal nelegálne, nastáva ten moment, keď musí špinavé peniaze očistiť a dať im placet legálnosti. Ten získa napríklad prehnaním cez bankové účty, alebo nákupom nehnuteľností, prevodom na základe fiktívnych kontraktov do tzv. daňových rajov, ale aj napríklad vlastnením firiem, v ktorých sa pracuje s hotovosťou. Takými sú napríklad zmenárne, kasína, rôzne herne a reštaurácie, ktoré vykazujú značné úspechy v hospodárení napriek tomu, že často zívajú prázdnotou. Toto všetko je všetkým jasné. Dokonca sú už aj štatisticky vypracované údaje o tom, kde sa najviac nelegálnych peňazí očisťuje. Keď sa sprísnili podmienky pre prepieranie peňazí na podnikateľských účtoch, banky zrazu zaregistrovali výraznejší rast osobných účtov, ktorých zriadenie nie je nutné hlásiť správcovi dane. Najviac podozrivých bankových operácií bolo zrazu hlásených na osobných účtoch. Zaujímavé je tiež zistenie, že tretina hlásení o podozrivých bankových operáciách sa týkala osôb, o ktoré sa polícia zaujímala už aj predtým a ktoré boli podozrivé, respektíve obvinené zo spáchania trestných činov rôzneho charakteru. Máme veľa poznatkov o nelegálnych činnostiach rôznych skupín, ale máme aj vládu, ktorá tieto veci nie je ochotná dôsledne odhaľovať. Napriek tomu, že často veľkohubo a bombasticky o boji proti podobným praktikám hovorí. Ale len hovorí.

-Prípad č. 2
Ďalším prípadom podozrenia z prania špinavých peňazí bola v súčasnej dobe podozrivá vládna strana SDKÚ. Pri tejto politickej strane, ktorého predseda je aj súčasne Predsedom vlády SR vzniklo podozrenie z toho, že nevedeli preukázať pôvod darovaných peňažných prostriedkov, resp. zoznam darcov pre túto politickú stranu bol falošný.  V tejto věci prišlo k trestnému stíhanie vo veci pre trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, ktoré začal vyšetrovateľ z okresného Úradu justičnej polície v Bratislave. Ako prví sa kauzou fiktívnych darcov zaoberali policajti na prezídiu, ale posunuli ju vyšetrovateľovi v Ružinove, kde má SDKÚ sídlo. Ten sa obrátil na prokuratúru, aby rozhodla, či má kauzu vyšetrovať on, alebo len obyčajný policajný orgán.

Prokuratúra rozhodla, aby sa kauzou zaoberal vyšetrovateľ. "Dôvodom je závažnosť prípadu. Prokurátor predpokladá, že vzhľadom na skúsenosti vyšetrovateľa bude zabezpečená vyššia objektivita. Niekoľkí darcovia potvrdili pred notárom a aj denníku SME, že strane nedarovali peniaze, ktoré v súčte dosahujú takmer milión korún.
Strana zatiaľ z celej kauzy nevyvodila žiadnu personálnu zodpovednosť. Na poslednom kongrese strany v máji iba sekretár Ivan Harman vyhlásil, že darcovia, ktorí dary pre stranu popierajú, sú v pracovnom alebo politickom konflikte s SDKÚ.

Darcovia doteraz podľa zákona dostávali iba príjmový doklad o tom, že peniaze odovzdali. Podpis darcov na dokladoch nie je. Strana na kongrese rozhodla sprísniť podmienky prijímania darov. Všetky sa budú prijímať bankovým prevodom na základe darovacej zmluvy len cez riaditeľa kancelárie alebo pokladníka. Strana tiež rozhodla zverejňovať mená svojich darcov na internete priebežne a nie raz za rok.

-Prípad č. 3 – Francúsko
Parížsky vyšetrujúci sudca Philippe Courroye dňa 2.8.2004 vzniesol obvinenie proti Jeanovi-Charlovi Marchianimu (60), bývalému pracovníkovi spravodajských služieb, bývalému prefektovi a bývalému poslancovi Európskeho parlamentu a blízkemu spolupracovníkovi exministra vnútra Charla Pasuquu za korupciu, zneužitie prostriedkov a zneužitie vplyvu. Jeana-Charla Marchianiho vzali do väzby a ako informovala agentúra AFP s odvolaním sa na Marchianiho advokáta, mali ho ešte večer previezť do parížskej väznice La Santé. Advokát Jacques Trémolet de Villers tiež oznámil, že predloží odvolania, ktoré sa majú prešetriť do troch dní. V komuniké pre médiá uviedol, že Marchiani popiera všetky obvinenia a vždy dodržiaval zákon a morálku.

Obvinenie Marchianiho bolo možné po tom, ako v júnových voľbách do Európskeho parlamentu nebol zvolený za poslanca. Do júna ako poslanec mal imunitu, ktorá vyšetrovacím orgánom znemožňovala postupovať vo vyšetrovaní. Marchianiho vypočuli v troch prípadoch týkajúcich sa získania finančných prostriedkov, ktoré justícia môže považovať za nezákonné, v celkovej sume 13 miliónov eur (približne 520 miliónov SK). Prvý prípad sa týka 1,3 milióna eur, ktoré Marchiani údajne prevzal v rámci kontraktu predaja tankov Leclerc v polovici 90. rokov 20. storočia na Blízky východ. V tomto prípade bol obvinený aj zo zneužitia vplyvu. V druhom prípade ide o podozrenie, že prijal peniaze za kontrakt na systém triedenia batožiny a jej uskladnenie. Kontrakt v roku 1991 podpísala istá súkromná spoločnosť a Parížske letiská (ADP). Podľa švajčiarskych vyšetrovateľov údajne zobral 1,48 milióna eur. Parížskeho vyšetrujúceho sudcu Ph. Courroyea o tom informovali švajčiarski kolegovia. Napokon ho vypočuli ako emisára Ch. Pasquu vo veci prepustenia francúzskych zajatcov v Libanone v roku 1988. Vyšetrujúci sudca sa pýtal aj na takmer deväť miliónov eur, ktoré mal Marchiani dostať od istého libanonského obchodníka, zúčastňujúceho sa na rokovaniach o prepustení zajatcov. Marchiani je obvinený aj za predaj zbraní do Angoly, ktorý francúzska justícia označuje za nezákonný, avšak neprenikli informácie, či sa vypočutie týkalo aj tohto prípadu.

Záver
Pranie špinavých peňazí je mohutne sa rozvíjajúce, globálne priemyselné odvetvie. V prípade ak sa verejnosť dozvie o konkrétnych skutočnostiach týkajúcich sa prania špinavých peňazí, sotva sa už táto verejnosť bude pozerať na bankárov, právnikov, účtovníkov, štátnych úradníkov a politikov rovnakými očami ako predtým.