Upíri

V západnej a východnej okultistickej literatúre existujú zmienky, nijak vzácne, o radení upírov, tj. "mŕtvych ktorý sajú krv živím". Tieto historky boli niekoľkokrát shrnuté. V období romantizmu vzniká o upíroch rozsiahla beletria. Z tejto literatúry vychádza imago upíra, bytosti bielej tváre a zapadlých očí, s vyčnievajúcimi špičiakmi a dlhými nechtami, vyliezajúci v noci z hrobu a hľadajúci svoju obeť, obvykle spiacu, ktorej by sa zahryzol do hrdla a vysal z nej krv, s ktorou si udržuje svoju záhrobnú existenciu. Historky o upíroch boli obvykle situované do rumunskej Transylvánie, do Maďarska, Srbska a na Moravu, a to i autorov anglických, nemeckých a francúzskych. Modelom terajších románových a filmových postáv upírov nieje klasický upír hrabě Dracula z rovnomenného Stokerovho románu, ale upír lord Ruthven z poviedky Upír W. Polidoriho, sekretára lorda Byrona, ktorý dokončil Byronom započatý rukopis a vydal túto poviedku r.1918 pod Byronovim menom (Stokerov Drakula vyšiel až v r.1897 a už predtým vyšiel román Upír z Varney od Th.Presta - 1847).

V posledných rokoch sa však k problému upírstava obrátili aj psychatri, lebo boli objavené prípady hedonického sania krvi, konbinované v niekoľkých prípadoch s nekrofilnou antropofagiou. Obzvlášť pozoruhodný bol prípad Johna Haigha, londýnskeho umelca, ktorý si najprv sal vlastnú krv, neskôr kseb edo atelieru lákal mužov aj ženy, ktorých vraždil aby im potom mohol z krčnej tepny logať teplú krv. Bol odsúdený a popravený v r.1949. V nedávnych rokoch boli v Nemecku dokonca uskutočnené i výskumy, ktoré priniesli zaujímavé výsledky: osoby zo znakmi upíra reagovali častejšie negatívne na dotyk krížom v tyle než osoby bez týchto znakov. V tejto dobe istý západonemecký kriminalista identifikoval niekoľko hrobov, s ktorých vychádzali záhadné mľaskavé zvuky.. Nič menej český lekár - spisovateľ L.Souček(1982) síce pripúšťa, že viera v upírov je rozšírená i v Mexiku, Indii, Sírií a inde, ale jej pôvod je vraj nutné hľadať v oblastiach, kade prechádzali kočovné kmene Mongolov, Avarov a Hunov; ich bojovníci pilo krv svojich koní - a odtiaľ vznikla viera v upírov. Souček má i iný "vedecký" výklad upírstva, ktoré sa hromadne prejavilo r.1732 v srbskej Madvedii, kde boli exhumované mŕtvoly upírov, ktoré - aj keď boli pochované roky - vypadali akoby boli pochované nedávno. Vysvetľuje to "prirodzenou mumifikáciou" danou zvláštnym zložením hliny hrobov, ale zabúda na fakt, že iné mŕtvoly, pochované v blízkosti upírov a neskôr ako upíri, boli už poznačené rozkladom. Nález čerstvej krvi v telách exhumovaných upírov potom vysvetľuje výskytom hemoragickej purpury (ťažkej krvácanlivosti, ktorá sa vyznačuje tým, že sa ani po smrti krv nezráža). V uvedenom prípade sa jednalo o zomrelého hajduka Arnolda Paoleho, ktorí údajne ako upír zahubil behom troch týždňov štrnásť osôb, medzi nimi aj svoju manželku a svojich synov. Jeho mŕtvola javila po exhumácií upírsky vzhľad, rovnako ako mŕtvoly jeho obetí. Exhumácia bola vykonaná za asistencie vojenského lekára a jej výsledky boli protokolované

Charakteristiský prípad upírstva publikoval J.F.Weitenkampf. V dedine Kisolovie v Maďarsku zomrel akýsi Peter Plogojovič a bol obvyklým spôsobom pochovaný. Po niekoľkých dňoch náhle v dedine ochorelo niekoľko osôb a v ôsmy deň po krátkej chorobe deväť osôb zomrelo. Všetky tieto osoby na smrteľnej posteli vypovedali, že príčinou ich smrti je Plogojovič, lebo sa k nim v noci dostavil ako upír, položil sa na ne a z hrdla im sal krv. Bolo rozhodnuté otvoriť jeho hrob a mŕtvolu spáliť. Predstavitelia obce sa v tejto záležitosti obrátili na cisárskeho miestodržiteľa a miestneho farára, ktorý im túto akciu povolil. Po otvorení Plugijovičovho hrobu bolo zistené, že jeho mŕtvola, aj keď ležala v hrobe už tri týždne, nejavila menšie známky rozkladu a jej ústa boli naplnené čerstvou krvou. Mŕtvola bola z hrobu vyňatá, jej srdce bolo prebité špicatým kolom a potom bolo mŕtve telo spálené. Vyčíňanie tohoto upíra od tej doby skončilo.
O novovekom prípade upírstva referoval známi okultný spisovateľ G.W.Surya, ktorý ho pozoroval spolu zo známym teozofom dr. F.Hartmannom. Prípad sa odohrával na zámku poblýž hermannstadtu v Nemecku. V jednom zo sálov visel obraz dámy v kožušinovom plášti a s veľkým klobúkom. Portrétovaná dáma sa vyznačovala zvláštnym výrazom očí. V zmienenom zámku sa odohrávala spiritistická seansa, na ktorej sa prejavil duch dámy zo zmieneného obrazu. Duch sa ponúkol jednému členovi krúžku, pánovi W., že ho tú noc navštívi a telesne sa mu zjaví. To sa potom o druhej hodine v noci aj skutočne stalo. zjavenie zotrvalo v prítomnosti pána W. asi dve hodiny a neskôr bolo pozorované i inými osobami. Potom bol zámok strážený súkromným detektívom, ktorý tohoto ducha síce nepozoroval, ale v jedno hlásení uviedol, že pred zámkom zbadal staromódne oblečeného kočiša zo záprahom dvoch koní.

Tú noc potom pozoroval iný muž, ktorý sa neskoro v noci vracal domov okolo miestneho cintorína, povoz zo zlatými ozdobami, z ktorého vystupovali dve elegantne odeté dámy a stretli sa pred cintorínom s mužom, ktorý jednu z nich oslovil ako "Elgu". Niektorý členovia krúžku chceli potom obraz zničiť. Surya potom nad obrazom učinil znamenie pentagramu a o "Elge" potom už viac nebolo počuť. Nič menej v miestnosti kde bol obraz "Elgy" umiestnený, sa ďalej čas od času ozýval silný lomoz a akási sila niekedy bránila otvoreniu jej dverí. Inokedy bol pozorovaný zjav, ktorý sa pohyboval k obrazu, v ktorom sa ako keby rozplynul. I ďalšiemu mužovi sa neskôr duch "Elgy" prejavil výraznou materializáciou. V prípade "Elgy" šlo pravdepodobne o arrivizmus (vysávanie životnej sily), v žiadnom prípade o upírstvo klasického typu.

Vedľa upírstva (vampirizmu) zameraného na "sanie krvi z živých"- krv je získavaná ako prostriedok revitalizácie, umožňujúci ovšem upírom len akúsi strnulú záhrobnú existenciu (vegetovanie), existuje vampyrizmus ektoplazmatycký, zvaný tiež arrivizmus, spočívajúci vo "vysávaní životnej sily". Arrivisti sú živý ľudia, ktorý vedome či nevedome získavajú vitálnu silu druhých osôb. Tu môžu tieto osoby strácať v prítomnosti ľudí, ktorých sa boja: indukcia strachu vedie k samovoľnej strate vitálnej sily - tá potom prechádza na osobu, ktorá strach indukovala....