V západnej a východnej okultistickej literatúre existujú zmienky, nijak vzácne, o radení upírov, tj. "mŕtvych ktorý sajú krv živím". Tieto historky boli niekoľkokrát shrnuté. V období romantizmu vzniká o upíroch rozsiahla beletria. Z tejto literatúry vychádza imago upíra, bytosti bielej tváre a zapadlých očí, s vyčnievajúcimi špičiakmi a dlhými nechtami, vyliezajúci v noci z hrobu a hľadajúci svoju obeť, obvykle spiacu, ktorej by sa zahryzol do hrdla a vysal z nej krv, s ktorou si udržuje svoju záhrobnú existenciu. Historky o upíroch boli obvykle situované do rumunskej Transylvánie, do Maďarska, Srbska a na Moravu, a to i autorov anglických, nemeckých a francúzskych. Modelom terajších románových a filmových postáv upírov nieje klasický upír hrabě Dracula z rovnomenného Stokerovho románu, ale upír lord Ruthven z poviedky Upír W. Polidoriho, sekretára lorda Byrona, ktorý dokončil Byronom započatý rukopis a vydal túto poviedku r.1918 pod Byronovim menom (Stokerov Drakula vyšiel až v r.1897 a už predtým vyšiel román Upír z Varney od Th.Presta - 1847).

V posledných rokoch sa však k problému upírstava obrátili aj psychatri, lebo boli objavené prípady hedonického sania krvi, konbinované v niekoľkých prípadoch s nekrofilnou antropofagiou. Obzvlášť pozoruhodný bol prípad Johna Haigha, londýnskeho umelca, ktorý si najprv sal vlastnú krv, neskôr kseb edo atelieru lákal mužov aj ženy, ktorých vraždil aby im potom mohol z krčnej tepny logať teplú krv. Bol odsúdený a popravený v r.1949. V nedávnych rokoch boli v Nemecku dokonca uskutočnené i výskumy, ktoré priniesli zaujímavé výsledky: osoby zo znakmi upíra reagovali častejšie negatívne na dotyk krížom v tyle než osoby bez týchto znakov. V tejto dobe istý západonemecký kriminalista identifikoval niekoľko hrobov, s ktorých vychádzali záhadné mľaskavé zvuky.. Nič menej český lekár - spisovateľ L.Souček(1982) síce pripúšťa, že viera v upírov je rozšírená i v Mexiku, Indii, Sírií a inde, ale jej pôvod je vraj nutné hľadať v oblastiach, kade prechádzali kočovné kmene Mongolov, Avarov a Hunov; ich bojovníci pilo krv svojich koní - a odtiaľ vznikla viera v upírov. Souček má i iný "vedecký" výklad upírstva, ktoré sa hromadne prejavilo r.1732 v srbskej Madvedii, kde boli exhumované mŕtvoly upírov, ktoré - aj keď boli pochované roky - vypadali akoby boli pochované nedávno. Vysvetľuje to "prirodzenou mumifikáciou" danou zvláštnym zložením hliny hrobov, ale zabúda na fakt, že iné mŕtvoly, pochované v blízkosti upírov a neskôr ako upíri, boli už poznačené rozkladom. Nález čerstvej krvi v telách exhumovaných upírov potom vysvetľuje výskytom hemoragickej purpury (ťažkej krvácanlivosti, ktorá sa vyznačuje tým, že sa ani po smrti krv nezráža). V uvedenom prípade sa jednalo o zomrelého hajduka Arnolda Paoleho, ktorí údajne ako upír zahubil behom troch týždňov štrnásť osôb, medzi nimi aj svoju manželku a svojich synov. Jeho mŕtvola javila po exhumácií upírsky vzhľad, rovnako ako mŕtvoly jeho obetí. Exhumácia bola vykonaná za asistencie vojenského lekára a jej výsledky boli protokolované

Charakteristiský prípad upírstva publikoval J.F.Weitenkampf. V dedine Kisolovie v Maďarsku zomrel akýsi Peter Plogojovič a bol obvyklým spôsobom pochovaný. Po niekoľkých dňoch náhle v dedine ochorelo niekoľko osôb a v ôsmy deň po krátkej chorobe deväť osôb zomrelo. Všetky tieto osoby na smrteľnej posteli vypovedali, že príčinou ich smrti je Plogojovič, lebo sa k nim v noci dostavil ako upír, položil sa na ne a z hrdla im sal krv. Bolo rozhodnuté otvoriť jeho hrob a mŕtvolu spáliť. Predstavitelia obce sa v tejto záležitosti obrátili na cisárskeho miestodržiteľa a miestneho farára, ktorý im túto akciu povolil. Po otvorení Plugijovičovho hrobu bolo zistené, že jeho mŕtvola, aj keď ležala v hrobe už tri týždne, nejavila menšie známky rozkladu a jej ústa boli naplnené čerstvou krvou. Mŕtvola bola z hrobu vyňatá, jej srdce bolo prebité špicatým kolom a potom bolo mŕtve telo spálené. Vyčíňanie tohoto upíra od tej doby skončilo.