Martina Bucková

Veľkonočný ostrov leží osamotený v Tichom oceáne, v najvýchodnejšej časti Polynézie. Od najbližšieho polynézskeho ostrova Mangareva ho delí 3 000 km a od Čile je vzdialený 3 500 km. Vznikol z troch sopiek - Terevaka, Rano Kao a Pua Katiki. Jeho vzhľad má ďaleko od "rajských" polynézskych ostrovov, prekypujúcich bujnou vegetáciou, krásnymi plážami a blankytnými lagúnami. Na ploche 180 km2 sa nachádza dvadsať vyhasnutých sopiek. Chudobnú vegetáciu ostrova tvorí len tráva a obmýva ho búrlivé, chladné more. Výnimočný je však tým, že sa na ňom zrodila jedna z najzaujímavejších polynézskych kultúr.

Vedecké výskumy dokazujú, že nie vždy pôsobil tak nehostinne. Zistilo sa, že kedysi bol pokrytý lesmi, ktoré však zrejme vyničilo jeho obyvateľstvo. Dnes tu z pôvodných stromov rastie len toromiro (rod Sophora), ktorý sa podarilo zachrániť v poslednej chvíli.

Domorodci svoj ostrov označovali veľkolepými názvami, ako napríklad Mata ki te Rangi (Oči, ktoré hľadia do neba) alebo Te Pito o te Henua (Pupok sveta). Nepochybne najznámejší je pod názvom Rapa Nui (Veľká Rapa). Súčasné pomenovanie dostal až roku 1722, keď pri ňom presne na Veľkonočnú nedeľu popoludní zakotvili dve lode pod velením holandského moreplavca Jacoba Roggeveena, prvého Európana, ktorý priplával k jeho brehom. Ako opisuje v lodných denníkoch, obyvatelia ostrova neboli rovnakí: vyskytovali sa medzi nimi ľudia s tmavšou pleťou, iní mali pleť červenkastého nádychu, ďalší boli celkom bieli ako Európania a mnohí mali brady.

Prvý domorodec, ktorý vystúpil na palubu, bol podľa opisu úplne biely. Hlavu mu zdobila koruna z peria, ušnice mal prepichnuté a umelo predĺžené, takže mu viseli až po plecia. Podľa záznamov aj iní domorodci mali takto predĺžené ušnice a mnohí boli celí potetovaní vzormi vtákov a rozličných zvláštnych figúr.

Holanďanov na ostrove ohúrili aj obrovské sochy, ktoré stáli pri brehu mora, vysoké desať metrov a so zvláštnymi pokrývkami na hlavách. V lodnom denníku sa uvádza, že domorodci pred nimi zapaľovali ohne a čupeli pri nich so zbožne sklonenými hlavami.

Čo sú to za ľudia?
Od objavenia Veľkonočného ostrova vzniklo niekoľko teórií o pôvode jeho obyvateľov a ich záhadnej kultúry. Slávny francúzsky cestovateľ Dumont d´Urville tvrdil, že Veľkonočný ostrov, ako aj všetky ostrovy "Južných morí", sú zvyškami obrovského svetadiela, ktorý kedysi ležal medzi Áziou a Amerikou, a ostrovy Pacifiku sú vrcholkami hôr tohto dávneho kontinentu.
Anglický etnograf John Macmillan Brown sa na rozdiel od d´Urvilla domnieval, že išlo o veľké súostrovie, ktoré obýval mocný kultúrny národ. Práve na Veľkonočnom ostrove si vybudoval veľké pohrebisko svojich kráľov a kňazov a obrovské sochy - moai - zobrazujú pochovaných vznešených vládcov stratenej zeme. Celé súostrovie podľa Browna zmizlo vo vlnách medzi rokmi 1687 a 1722. Táto teória má značné trhliny. V domorodých mýtoch sa totiž nezachovala jediná spomienka na nejakú strašnú katastrofu, ktorá by zničila súostrovie. Brownovu predstavu vyvrátili aj geologické výskumy.

Podľa niektorých názorov obyvatelia ostrova pochádzajú z Melanézie, pretože kresby a rytiny tangata manu - vtáčích mužov, ktorých na ostrove uctievali, pripomínajú drevené skulptúry zo Šalamúnových ostrovov. Iní bádatelia predpokladajú, že na ostrove boli prví Austrálčania, potom Melanézania, čo je však neprípustné z dôvodu ich obrovskej vzdialenosti.
Ďalšia teória bola založená na tvrdení, že Rapanujčania pochádzajú z východu, z Ameriky. Ako prvý s ňou vystúpil španielsky misionár Joacquin M. de Zuňiga. Po mnohých rokoch ju vzkriesil nórsky bádateľ Thor Heyerdahl, ktorý sa na balzovej plti (balzové stromy rastú v Južnej Amerike a sú mimoriadne odolné proti slanej vode, Indiáni ich používali na stavbu pltí) preplavil roku 1947 z Peru k polynézskemu ostrovu Raroia (v súostroví Tuamotu). Touto plavbou sa snažil podporiť svoju teóriu o americkom pôvode obyvateľov Veľkonočného ostrova, o ktorej podrobne píše v knihe Americkí Indiáni v Tichomorí.