Dlhouchí prišli na ostrov až za panovania tretieho kráľa Tu Ko Iho. Po čase prišlo medzi oboma skupinami obyvateľstva k boju. Ako hovorí mýtus, Dlhouchý Ko Ita ukrýval vo svojom dome mŕtvoly tridsiatich chlapcov z rodu Krátkouchých, ktorých zabil a postupne ich chcel zjesť. Otec jedného z nich sa pomiatol, prisahal Dlhouchým pomstu a mnohých počas ich náboženskej slávnosti pozabíjal. Ďalší Dlhouchí od strachu utiekli na východ ostrova na územie Poike. Z troch strán ich tam chránili strmé brehy mora, zo štvrtej si vykopali hlbokú priekopu. Vyplnili ju suchým drevom, ktoré by v prípade útoku zapálili. Medzi obyvateľmi Poike však žila žena z rodu Krátkouchých, ktorá tajne previedla časť svojich príbuzných do Poike. Keď o niekoľko dní Krátkouchí zaútočili na priekopu, ich ukrytí druhovia zatlačili Dlhouchých na ich vlastnom území do priekopy, v ktorej podpálili pripravené drevo. Smrti vraj unikli len dvaja príslušníci rodu. Podľa archeologických vykopávok a rádiouhlíkovej metódy sa tieto udalosti odohrali okolo roku 1676.

Záhadní kamenní obri
Veľký záujem o tento neveľmi lákavý ostrov vzbudila aj jeho záhadná kultúra, ktorej najvýraznejším prejavom sú obrovské kamenné sochy moai. Často sa v literatúre nesprávne uvádza, že moai postavené popri pobreží sú otočené tvárou k moru. Je to však omyl, pretože všetky stoja tvárou do vnútrozemia. Pri pohľade na týchto kamenných obrov si mnohí kládli otázky, ako ich mohli vytesať a najmä ako ich mohli dopraviť na určené miesto.

Objaviteľ ostrova Roggeveen sa domnieval, že sochy sú modelované z akéhosi druhu hliny, neskôr spevnenej malými kameňmi. No mýlil sa. Moai sú totiž kamenné. Kameň, presnejšie tuf na ich zhotovovanie domorodci získavali z vyhasnutej sopky Rano Raraku, ležiacej na juhozápade ostrova. Jej kráter vyplnilo jazero husto zarastené šachorinou totora, ktorá sa bežne využíva na výrobu rôznych predmetov. Jej juhovýchodná stena je celá vylámaná, pretože práve tu domorodci ťažili kameň a priamo na svahu sopky tesali moai. Dodnes tam leží stopäťdesiat viac či menej opracovaných sôch. Okolo nich sú pohodené tisíce kamenných sekier, ktorými ich tesali, akoby práca na nich bola náhle prerušená. Na celom ostrove je viac než sedemsto týchto sôch.

Čo sa týka ich vzhľadu a čŕt tváre, sú takmer zhodné a často sa líšia len veľkosťou. Majú dôkladne vypracované ruky, spojené pod pretiahnutým, poklesnutým bruchom, a dlhé uši. Hlavy sú tiež predĺžené, úzke a chýbajú im oči, akoby boli slepé. Naopak majú výrazné nadočnicové oblúky a nos. Ústa sú malé, pery úzke a pevne zovreté, bradu majú skoro rovnú, krk takmer splýva s trupom. V zemi sú buď od pŕs, alebo od pása, v tom druhom prípade majú okolo bedier bruchom, vytesaný široký pás, jediný kus odevu. Moai majú v priemere výšku šesť metrov, ale nájdu sa aj dvadsaťmetrové.

Kamenári pri tesaní oblievali skalu vodou, čo malo uľahčovať prácu. Každý musel mať celú sériu sekier. Podľa Heyerdahlových výskumov na jednej soche pracovalo približne šesť mužov. Najprv do bloku po oboch stranách vytesali úzke uličky, ktorými prechádzali, pričom každý muž si pre seba vytesal výklenok priamo tam, kde práve pracoval. Tieto výklenky sú dodnes jasne viditeľné pri nedokončených sochách. Podľa archeologičky Scoresby Routledgeovej sa jedna socha tesala približne pätnásť dní, podľa iných bádateľov dlhšie. Heyerdahl dokonca odhadoval, že práca na nej trvala aj rok.

Pri tesaní sa podľa všetkého postupovalo tak, že najprv sa vymodelovala predná časť sochy a ako posledný sa opracovával chrbát. Sochu na záver vyleštili pemzou. Potom nastala najťažšia úloha - dopraviť ju na stanovené miesto.

Miestom určenia boli svätyne ahu, ktorých je na ostrove 350. Známe je Ahu Tepeu, ktoré - ako väčšina - leží pri pobreží, konkrétne medzi jedinou dedinou ostrova Hanga Roa a severným mysom na svahu sopky Rano Aroi. Ahu tvorí centrálna plošina obdĺžnikového alebo oválneho pôdorysu, po oboch stranách s nižšie položenými výčnelkami. Jej vnútro vypĺňali kamennou drvinou alebo štrkom. Súčasťou svätyne je masívna budova, ktorú stavali na rovnom dláždenom základe. Keď bola svätyňa dokončená, vztyčovali v jej posvätnom areáli moai a až potom im vytesávali jamky na oči. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že v minulosti Rapanujčania robili bielko oka z morských mušlí a dúhovku z čierneho obsidiánu.