Ďalším nezvyčajným objavom bola moai po krk zakopaná v zemi. Keď ju vyhrabali, na jej hrudi našli vytesanú kresbu trojsťažňového člna s ôsmimi plachtami a 28 mužmi na palube. Záhadou ostáva, odkiaľ domorodci poznali tento typ plavidla, keďže v Polynézii ho nikdy nepoužívali.

Pozoruhodná socha sa tiež našla vo Vinapskom údolí, vo významnom obradnom stredisku ostrova. Tvoria ho tri svätyne Ahu Vinapu I - III. Nájdená socha je vlastne štvorhranný stĺp vytesaný z tmavšieho červeného kameňa, ktorý nepochádza z Rano Raraku. Telo nemá hlavu, len obrovské brucho, detailne vypracované ruky a prsty i krátke nohy.
Svätyňa Ahu Vinapu I sa líši od ostatných posvätných miest na Veľkonočnom ostrove. Jej strana obrátená k moru je postavená z obrovských otesaných čadičových blokov, ktoré vážia päťsto kilogramov. Pripomína inské stavby z Peru. Kostry, ktoré sa tu našli, pochádzajú z 9. storočia. Zdá sa, že takéto obrovské svätyne z presne otesaných kameňov sú charakteristické pre rané obdobie dejín Veľkonočného ostrova. Neskôr sa na stavbu svätýň používali menšie kamene.

Obete medzikmeňových bojov
Posledné obdobie dejín ostrova je charakteristické ničením obrovských moai. Podľa záznamov cestovateľov vieme, že roku 1804, keď ostrov navštívil ruský moreplavec Jurij Fiodorovič Lisianskij, stálo vo svätyniach Ahu Vinapu sedem sôch. O dvanásť rokov neskôr ruský moreplavec Otto von Kotzebue už našiel len dve stojace moai. Keď v druhej polovici 19. storočia prišli do Vinapského údolia prví misionári, na celom ostrove už nestála ani jedna socha.

Skaza obrovských moai sa podľa povesti začala práve vo Vinapskom údolí. Na slávnosti pri príležitosti dokončenia prestavby tunajších ahu obetovali a obradne zjedli manželku náčelníka, ktorý vládol vo Vinapu. Jednému z účastníkov hostiny sa vraj nedostala náležitá porcia mäsa, ktorú mu niekto zjedol. Urazený a ponížený sa vydal k náčelníkovi mocného rodu Tonga Riki, z ktorého obetovaná žena pochádzala. Jeho príslušníci sľúbili pomstu a vzápätí prepadli Vinapu. Zavraždili jeho obyvateľov a strhli mnohé sochy, čo vyvolalo vlnu ďalších bojov.

Zdá sa, že legenda vychádza zo skutočných udalostí. Podľa vedeckých teórií sa Veľkonočný ostrov začal veľmi preľudňovať. Sopečná pôda je totiž mimoriadne úrodná, takže obyvateľom poskytovala dostatok potravy. Tí však postupne vyrúbali všetky lesy na ostrove, a keď už nemali ani drevo na oheň, na ktorom by si pripravovali jedlo, začali zbierať aj suchú trávu. Odlesnený ostrov tým strácal pitnú vodu, čo viedlo k všeobecnému hladu. Začalo dochádzať k bojom medzi kmeňmi o kontrolu nad vodou a úrodou, ktoré sprevádzalo šírenie kanibalizmu. Ich obeťami sa stali aj moai - po zvalení im vyrazili oči, aby ich zbavili many a tým oslabili kmeň, ktorý chránili. O vojnách a veľkom hlade hovoria aj legendy. V ich dôsledku nich sa výrazne znížil počet obyvateľov ostrova. Odhaduje sa, že z pôvodných štyritisíc ich v 17. storočí bolo len tisíc. Moai, ktoré dnes na Veľkonočnom ostrove stoja, znovu vztýčili až Európania.

Mgr. Martina Bucková, PhD. (1974)
vyštudovala religionistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí na Katedre etnológie Filozofickej fakulty Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave a v Kabinete orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave, venuje sa tradičnej kultúre a náboženstvám Oceánie a Austrálie.