Martina Bucková

Veľkonočný ostrov leží osamotený v Tichom oceáne, v najvýchodnejšej časti Polynézie. Od najbližšieho polynézskeho ostrova Mangareva ho delí 3 000 km a od Čile je vzdialený 3 500 km. Vznikol z troch sopiek - Terevaka, Rano Kao a Pua Katiki. Jeho vzhľad má ďaleko od "rajských" polynézskych ostrovov, prekypujúcich bujnou vegetáciou, krásnymi plážami a blankytnými lagúnami. Na ploche 180 km2 sa nachádza dvadsať vyhasnutých sopiek. Chudobnú vegetáciu ostrova tvorí len tráva a obmýva ho búrlivé, chladné more. Výnimočný je však tým, že sa na ňom zrodila jedna z najzaujímavejších polynézskych kultúr.

Vedecké výskumy dokazujú, že nie vždy pôsobil tak nehostinne. Zistilo sa, že kedysi bol pokrytý lesmi, ktoré však zrejme vyničilo jeho obyvateľstvo. Dnes tu z pôvodných stromov rastie len toromiro (rod Sophora), ktorý sa podarilo zachrániť v poslednej chvíli.

Domorodci svoj ostrov označovali veľkolepými názvami, ako napríklad Mata ki te Rangi (Oči, ktoré hľadia do neba) alebo Te Pito o te Henua (Pupok sveta). Nepochybne najznámejší je pod názvom Rapa Nui (Veľká Rapa). Súčasné pomenovanie dostal až roku 1722, keď pri ňom presne na Veľkonočnú nedeľu popoludní zakotvili dve lode pod velením holandského moreplavca Jacoba Roggeveena, prvého Európana, ktorý priplával k jeho brehom. Ako opisuje v lodných denníkoch, obyvatelia ostrova neboli rovnakí: vyskytovali sa medzi nimi ľudia s tmavšou pleťou, iní mali pleť červenkastého nádychu, ďalší boli celkom bieli ako Európania a mnohí mali brady.

Prvý domorodec, ktorý vystúpil na palubu, bol podľa opisu úplne biely. Hlavu mu zdobila koruna z peria, ušnice mal prepichnuté a umelo predĺžené, takže mu viseli až po plecia. Podľa záznamov aj iní domorodci mali takto predĺžené ušnice a mnohí boli celí potetovaní vzormi vtákov a rozličných zvláštnych figúr.

Holanďanov na ostrove ohúrili aj obrovské sochy, ktoré stáli pri brehu mora, vysoké desať metrov a so zvláštnymi pokrývkami na hlavách. V lodnom denníku sa uvádza, že domorodci pred nimi zapaľovali ohne a čupeli pri nich so zbožne sklonenými hlavami.

Čo sú to za ľudia?
Od objavenia Veľkonočného ostrova vzniklo niekoľko teórií o pôvode jeho obyvateľov a ich záhadnej kultúry. Slávny francúzsky cestovateľ Dumont d´Urville tvrdil, že Veľkonočný ostrov, ako aj všetky ostrovy "Južných morí", sú zvyškami obrovského svetadiela, ktorý kedysi ležal medzi Áziou a Amerikou, a ostrovy Pacifiku sú vrcholkami hôr tohto dávneho kontinentu.
Anglický etnograf John Macmillan Brown sa na rozdiel od d´Urvilla domnieval, že išlo o veľké súostrovie, ktoré obýval mocný kultúrny národ. Práve na Veľkonočnom ostrove si vybudoval veľké pohrebisko svojich kráľov a kňazov a obrovské sochy - moai - zobrazujú pochovaných vznešených vládcov stratenej zeme. Celé súostrovie podľa Browna zmizlo vo vlnách medzi rokmi 1687 a 1722. Táto teória má značné trhliny. V domorodých mýtoch sa totiž nezachovala jediná spomienka na nejakú strašnú katastrofu, ktorá by zničila súostrovie. Brownovu predstavu vyvrátili aj geologické výskumy.

Podľa niektorých názorov obyvatelia ostrova pochádzajú z Melanézie, pretože kresby a rytiny tangata manu - vtáčích mužov, ktorých na ostrove uctievali, pripomínajú drevené skulptúry zo Šalamúnových ostrovov. Iní bádatelia predpokladajú, že na ostrove boli prví Austrálčania, potom Melanézania, čo je však neprípustné z dôvodu ich obrovskej vzdialenosti.
Ďalšia teória bola založená na tvrdení, že Rapanujčania pochádzajú z východu, z Ameriky. Ako prvý s ňou vystúpil španielsky misionár Joacquin M. de Zuňiga. Po mnohých rokoch ju vzkriesil nórsky bádateľ Thor Heyerdahl, ktorý sa na balzovej plti (balzové stromy rastú v Južnej Amerike a sú mimoriadne odolné proti slanej vode, Indiáni ich používali na stavbu pltí) preplavil roku 1947 z Peru k polynézskemu ostrovu Raroia (v súostroví Tuamotu). Touto plavbou sa snažil podporiť svoju teóriu o americkom pôvode obyvateľov Veľkonočného ostrova, o ktorej podrobne píše v knihe Americkí Indiáni v Tichomorí.
Podľa neho Veľkonočný ostrov osídlili obyvatelia z Južnej Ameriky v dvoch vlnách. Prvá prebehla v polovici prvého tisícročia. Jej nositeľmi boli tzv. dlhouchí, pochádzajúci z Peru, ktorí sa na Veľkonočný ostrov presídlili pod vedením samotného boha slnka Viracochu. Podľa inskej legendy Virakoču vraj vyzeral ako beloch a mal bradu, čo je medzi Indiánmi nezvyklé. Z neznámych dôvodov opustil s vernými poddanými svoje kráľovstvo v Peru a vydal sa na západ, teda v ústrety polynézskym ostrovom. Heyerdahl túto predstavu podopiera argumentom, že vládnuce inské rodiny sa volali orejones, čiže Dlhouchí, a tvrdí, že Dlhouchí, ktorí žili na Veľkonočnom ostrove, sú ich potomkami. Podľa Heyerdahla sa nepodobali nízkym tmavým Indiánom, ale boli to vysokí, svetlovlasí ľudia europoidného typu so svetlou pokožkou.

Medzi rokmi 1000 - 1300 mala na ostrov prísť druhá vlna obyvateľstva iného pôvodu, ktoré premohlo prvých prisťahovalcov z Peru. Podľa Heyerdahla to boli tzv. severozápadní Indiáni z pobrežia dnešnej Kanady a Aljašky.

Najnovšie archeologické výskumy dokazujú, že pred tisícročiami v Peru skutočne žilo obyvateľstvo europoidného typu, ako aj to, že vládnuci panovnícky rod Inkov sa odlišoval od ostatného obyvateľstva práve tým, že bol omnoho svetlejší. Takýto fenomén sa vyskytuje aj v Polynézii, kde aristokracia a z jej radov volení náčelníci sa od bežného obyvateľstva odlišovali svetlejšou pleťou a europoidnými črtami. Podľa niektorých teórií môže ísť o pozostatok dávneho obyvateľstva europoidného pôvodu zo severovýchodnej Ázie. Dodnes však nie je táto otázka vyjasnená.

Heyerdahl tiež poukazoval na podobnosť moai so sochami v bolívijskom Tiahuanacu a tvrdil, že ich tvorcami boli príslušníci toho istého národa.
Názory nórskeho bádateľa vyvolali medzi širokou verejnosťou obrovský ohlas. Jeho knihy Aku Aku a Kon-Tiki sa stali bestsellermi. Vo vedeckých kruhoch sa však k jeho tvrdeniam stavali opatrnejšie a nikdy nepotvrdili ich pravdivosť. Naopak, protiargumentov je veľa.

Najstaršie predmety nájdené na Veľkonočnom ostrove sú z roku 380, zatiaľ čo tiahuanacká kultúra vznikla až v polovici 8. storočia. Rovnako svätyne na Veľkonočnom ostrove z otesaných kvádrov, ktoré pripomínajú chrámy v peruánskom Cuzcu, nemohli byť postavené indiánskymi prisťahovalcami, pretože svätyňa tohto typu Ahu Vinapu pochádza z polovice 9. storočia, zatiaľ čo stavby v Cuzcu sú až z obdobia okolo roku 1500. Treba poznamenať, že v neskoršom období sa aj sám Heyerdahl opatrnejšie vyjadroval k pôvodu obyvateľov Veľkonočného ostrova.

Dnes sa vedci zhodujú len v tom, že ostrov skutočne osídlilo niekoľko vĺn obyvateľstva, ale je takmer vylúčené, že by išlo o migrácie z Ameriky, pretože plavby Indiánov na Pacifiku sa nespomínajú ani v miestnych mýtoch a legendách a nepotvrdzujú ich ani archeologické vykopávky. Najpravdepodobnejší je pôvod tamojšieho obyvateľstva zo západu, zo súostrovia Markézy.

Krátkouchí kontra Dlhouchí
Heyerdahlovu teóriu nepotvrdzuje ani rapanujský mýtus, podľa ktorého boli prvými obyvateľmi ostrova Krátkouchí, nie Dlhouchí. Prvým vládcom Krátkouchých bol Hotu Matua, ktorý s ďalšími členmi svojho kmeňa ušiel na Rapa Nui po vojenskej porážke. Jeho pôvodným domovom mal byť teplý, zelený ostrov na západe Marae Renga. Náčelníkov tetovač Hau Maka mal vraj predtým prorocký sen o sopečnom ostrove na východe s peknými plážami, na ktorých videl šiestich ľudí. Hotu Matua teda vyslal na more čln so šesťčlennou posádkou, aby splnil podmienky sna, a dal vyhľadať vysnený ostrov.

Zdá sa, že mýtus má pravdivý základ. V Polynézii bolo totiž bežné, že porazený náčelník musel aj so svojimi prívržencami odísť z ostrova. Rovnako pravdivá je aj zmienka o domovine Hotu Matuu, ostrove Marae Renga. Ide o jeden z Markézskych ostrovov. Mnohé archeologické nálezy dokladajú podobnosť markézskych a rapanujských nástrojov, svätýň, tetovania či príbytkov. Udalosti, o ktorých hovorí spomenutá legenda, sa zrejme odohrali v 4. storočí.
Dlhouchí prišli na ostrov až za panovania tretieho kráľa Tu Ko Iho. Po čase prišlo medzi oboma skupinami obyvateľstva k boju. Ako hovorí mýtus, Dlhouchý Ko Ita ukrýval vo svojom dome mŕtvoly tridsiatich chlapcov z rodu Krátkouchých, ktorých zabil a postupne ich chcel zjesť. Otec jedného z nich sa pomiatol, prisahal Dlhouchým pomstu a mnohých počas ich náboženskej slávnosti pozabíjal. Ďalší Dlhouchí od strachu utiekli na východ ostrova na územie Poike. Z troch strán ich tam chránili strmé brehy mora, zo štvrtej si vykopali hlbokú priekopu. Vyplnili ju suchým drevom, ktoré by v prípade útoku zapálili. Medzi obyvateľmi Poike však žila žena z rodu Krátkouchých, ktorá tajne previedla časť svojich príbuzných do Poike. Keď o niekoľko dní Krátkouchí zaútočili na priekopu, ich ukrytí druhovia zatlačili Dlhouchých na ich vlastnom území do priekopy, v ktorej podpálili pripravené drevo. Smrti vraj unikli len dvaja príslušníci rodu. Podľa archeologických vykopávok a rádiouhlíkovej metódy sa tieto udalosti odohrali okolo roku 1676.

Záhadní kamenní obri
Veľký záujem o tento neveľmi lákavý ostrov vzbudila aj jeho záhadná kultúra, ktorej najvýraznejším prejavom sú obrovské kamenné sochy moai. Často sa v literatúre nesprávne uvádza, že moai postavené popri pobreží sú otočené tvárou k moru. Je to však omyl, pretože všetky stoja tvárou do vnútrozemia. Pri pohľade na týchto kamenných obrov si mnohí kládli otázky, ako ich mohli vytesať a najmä ako ich mohli dopraviť na určené miesto.

Objaviteľ ostrova Roggeveen sa domnieval, že sochy sú modelované z akéhosi druhu hliny, neskôr spevnenej malými kameňmi. No mýlil sa. Moai sú totiž kamenné. Kameň, presnejšie tuf na ich zhotovovanie domorodci získavali z vyhasnutej sopky Rano Raraku, ležiacej na juhozápade ostrova. Jej kráter vyplnilo jazero husto zarastené šachorinou totora, ktorá sa bežne využíva na výrobu rôznych predmetov. Jej juhovýchodná stena je celá vylámaná, pretože práve tu domorodci ťažili kameň a priamo na svahu sopky tesali moai. Dodnes tam leží stopäťdesiat viac či menej opracovaných sôch. Okolo nich sú pohodené tisíce kamenných sekier, ktorými ich tesali, akoby práca na nich bola náhle prerušená. Na celom ostrove je viac než sedemsto týchto sôch.

Čo sa týka ich vzhľadu a čŕt tváre, sú takmer zhodné a často sa líšia len veľkosťou. Majú dôkladne vypracované ruky, spojené pod pretiahnutým, poklesnutým bruchom, a dlhé uši. Hlavy sú tiež predĺžené, úzke a chýbajú im oči, akoby boli slepé. Naopak majú výrazné nadočnicové oblúky a nos. Ústa sú malé, pery úzke a pevne zovreté, bradu majú skoro rovnú, krk takmer splýva s trupom. V zemi sú buď od pŕs, alebo od pása, v tom druhom prípade majú okolo bedier bruchom, vytesaný široký pás, jediný kus odevu. Moai majú v priemere výšku šesť metrov, ale nájdu sa aj dvadsaťmetrové.

Kamenári pri tesaní oblievali skalu vodou, čo malo uľahčovať prácu. Každý musel mať celú sériu sekier. Podľa Heyerdahlových výskumov na jednej soche pracovalo približne šesť mužov. Najprv do bloku po oboch stranách vytesali úzke uličky, ktorými prechádzali, pričom každý muž si pre seba vytesal výklenok priamo tam, kde práve pracoval. Tieto výklenky sú dodnes jasne viditeľné pri nedokončených sochách. Podľa archeologičky Scoresby Routledgeovej sa jedna socha tesala približne pätnásť dní, podľa iných bádateľov dlhšie. Heyerdahl dokonca odhadoval, že práca na nej trvala aj rok.

Pri tesaní sa podľa všetkého postupovalo tak, že najprv sa vymodelovala predná časť sochy a ako posledný sa opracovával chrbát. Sochu na záver vyleštili pemzou. Potom nastala najťažšia úloha - dopraviť ju na stanovené miesto.

Miestom určenia boli svätyne ahu, ktorých je na ostrove 350. Známe je Ahu Tepeu, ktoré - ako väčšina - leží pri pobreží, konkrétne medzi jedinou dedinou ostrova Hanga Roa a severným mysom na svahu sopky Rano Aroi. Ahu tvorí centrálna plošina obdĺžnikového alebo oválneho pôdorysu, po oboch stranách s nižšie položenými výčnelkami. Jej vnútro vypĺňali kamennou drvinou alebo štrkom. Súčasťou svätyne je masívna budova, ktorú stavali na rovnom dláždenom základe. Keď bola svätyňa dokončená, vztyčovali v jej posvätnom areáli moai a až potom im vytesávali jamky na oči. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že v minulosti Rapanujčania robili bielko oka z morských mušlí a dúhovku z čierneho obsidiánu.
V ahu im na hlavy nasadili aj "klobúky" z kameňa červenej farby, ktorý sa nachádza len v kráteri sopky Puna Pao. Európanom tieto pokrývky pripomínali turecké turbany, indiánske čelenky či vlasy. Dosiaľ však táto otázka nebola vyriešená. Alfréd Métraux, ktorý bol účastníkom francúzsko-belgickej výpravy na Veľkonočný ostrov roku 1934, upozornil, že Rapanujčania v minulosti tieto pokrývky označovali slovom pukao, čo znamená veľký uzol, do akého si vyväzovali svoje dlhé vlasy. Dnes ich už domorodci označujú hau hitirai moai, čiže klobúky sôch z červeného kameňa. Pukao má na hlave len jedna moai na ostrove, konkrétne v Ahu Tepeu, ale aj tu ide o rekonštrukciu.

Chodiace sochy
Otázka prepravy týchto niekoľkotonových kolosov zamestnávala mnohých bádateľov. Podľa Rapanujčanov sochy "išli samy". Do pohybu ich vraj vedeli uviesť kňazi ivi atua. Sochy potom celý deň kráčali kolísavou chôdzou, večer ich ivi atua zastavili, pomodlili sa a ráno moai zase pokračovali v ceste.

Inú bájku o prepravovaní sôch vyrozprávala istá stará obyvateľka ostrova Heyerdahlovi. Podľa nej žila v časoch, keď sochári tesali v Rano Raraku moai, čarodejnica, ktorá kamenným obrom vedela vdýchnuť život a prinútila ich ísť tam, kam bolo treba. Jedného dňa však sochári zjedli veľkého kraba a čarodejnici nič nenechali. Tá v zlosti pováľala kráčajúce sochy, ktoré sa odvtedy nepohli.

Aká však bola skutočnosť? Podľa znalcov rapanujskej kultúry prepravovali sochy pomocou lán a klád. Ozývali sa aj hlasy proti tomuto názoru, ktoré argumentovali tým, že na ostrove okrem stromu toromiro nerastie žiadna iná drevina a ani táto nevyniká odolnosťou. No podľa výskumov botanikov možno ešte v nedávnych časoch rástli na ostrove aj iné stromy. Okrem toho domorodci mohli použiť aj naplavené drevo. Laná zrejme vyrobili tak ako v súčasnosti z lyka ibišteka hau hau.

Hlavný informátor Heyerdahlovej výpravy Atan sa domnieval, že jeho predkovia prevážali moai na zvláštnych šmykoch v tvare písmena ypsilon. Atan taký šmyk aj zhotovil. Do povrazov zapriahli stopäťdesiat domorodcov a pomerne ľahko odtiahli desaťtonovú sochu do značnej vzdialenosti.

Najrozšírenejšia je však teória, že sochy dvíhali pomocou troch drevených guľatých žrdí a kameňov. Najkôr zasunuli pod sochu žrde a postupne - začínajúc tvárou - pod ňu vkladali kamene, najprv malé, neskôr čoraz väčšie. Napokon sochu vztýčili pomocou povrazu uviazaného okolo čela.

Dodnes nie je celkom jasné ani to, koho vlastne kolosy zobrazujú. Keďže stáli vo svätyniach, mohlo by sa predpokladať, že išlo o bohov. Túto možnosť však vyvracajú záznamy kapitána Jamesa Cooka, ktorý ostrov navštívil roku 1774. V tom čase sochy ešte stáli. Cook si ich zaznačil aj s ich menami, pričom sa ani jedna sa nevolala podľa polynézskeho boha. Vždy išlo o opisné označenie, napríklad Tetovaný. Cook si ešte všimol, že k menám niektorých sôch pripájali titul ariki, čo znamená náčelník, šľachtic.

To by zodpovedalo teórii, že išlo o zobrazenia významných členov spoločenstva. Podľa nej si tieto sochy objednávali už za života významní ľudia. Stavali ich na plošinu svätyne, ktorá slúžila aj ako pohrebisko, aby pomocou sily mana ochraňovali ľudí, zabezpečovali úrodu a strážili pohrebné komory. Túto nadprirodzenú silu sochy získali až po ich vztýčení, a keď im vložili do jamiek oči. Cez ne vošiel do moai duch predka a zo sochy sa stala aringa ora, čiže živá tvár. Po smrti človeka, ktorého socha spodobňovala, z nej oči odstránili. Podľa toho sa vedelo, že znázorňuje mŕtveho. Podľa iného názoru sa oči vkladali sochám len počas určitých obradov, aby aktivizovali ich silu, čo pripomína istý tahitský obrad.

Okrem známych moai sa na Veľkonočnom ostrove našli aj iné typy sôch. Na svahu sopky Rano Raraku vykopali zvláštnu kľačiacu postavu, ktorá v ničom nepripomína moai. Jej hlava má pravidelný, realistický tvar s normálnymi ušami, otvorenými ústami, a čo je celkom nezvyklé, má znázornenú bradu i nohy.
Ďalším nezvyčajným objavom bola moai po krk zakopaná v zemi. Keď ju vyhrabali, na jej hrudi našli vytesanú kresbu trojsťažňového člna s ôsmimi plachtami a 28 mužmi na palube. Záhadou ostáva, odkiaľ domorodci poznali tento typ plavidla, keďže v Polynézii ho nikdy nepoužívali.

Pozoruhodná socha sa tiež našla vo Vinapskom údolí, vo významnom obradnom stredisku ostrova. Tvoria ho tri svätyne Ahu Vinapu I - III. Nájdená socha je vlastne štvorhranný stĺp vytesaný z tmavšieho červeného kameňa, ktorý nepochádza z Rano Raraku. Telo nemá hlavu, len obrovské brucho, detailne vypracované ruky a prsty i krátke nohy.
Svätyňa Ahu Vinapu I sa líši od ostatných posvätných miest na Veľkonočnom ostrove. Jej strana obrátená k moru je postavená z obrovských otesaných čadičových blokov, ktoré vážia päťsto kilogramov. Pripomína inské stavby z Peru. Kostry, ktoré sa tu našli, pochádzajú z 9. storočia. Zdá sa, že takéto obrovské svätyne z presne otesaných kameňov sú charakteristické pre rané obdobie dejín Veľkonočného ostrova. Neskôr sa na stavbu svätýň používali menšie kamene.

Obete medzikmeňových bojov
Posledné obdobie dejín ostrova je charakteristické ničením obrovských moai. Podľa záznamov cestovateľov vieme, že roku 1804, keď ostrov navštívil ruský moreplavec Jurij Fiodorovič Lisianskij, stálo vo svätyniach Ahu Vinapu sedem sôch. O dvanásť rokov neskôr ruský moreplavec Otto von Kotzebue už našiel len dve stojace moai. Keď v druhej polovici 19. storočia prišli do Vinapského údolia prví misionári, na celom ostrove už nestála ani jedna socha.

Skaza obrovských moai sa podľa povesti začala práve vo Vinapskom údolí. Na slávnosti pri príležitosti dokončenia prestavby tunajších ahu obetovali a obradne zjedli manželku náčelníka, ktorý vládol vo Vinapu. Jednému z účastníkov hostiny sa vraj nedostala náležitá porcia mäsa, ktorú mu niekto zjedol. Urazený a ponížený sa vydal k náčelníkovi mocného rodu Tonga Riki, z ktorého obetovaná žena pochádzala. Jeho príslušníci sľúbili pomstu a vzápätí prepadli Vinapu. Zavraždili jeho obyvateľov a strhli mnohé sochy, čo vyvolalo vlnu ďalších bojov.

Zdá sa, že legenda vychádza zo skutočných udalostí. Podľa vedeckých teórií sa Veľkonočný ostrov začal veľmi preľudňovať. Sopečná pôda je totiž mimoriadne úrodná, takže obyvateľom poskytovala dostatok potravy. Tí však postupne vyrúbali všetky lesy na ostrove, a keď už nemali ani drevo na oheň, na ktorom by si pripravovali jedlo, začali zbierať aj suchú trávu. Odlesnený ostrov tým strácal pitnú vodu, čo viedlo k všeobecnému hladu. Začalo dochádzať k bojom medzi kmeňmi o kontrolu nad vodou a úrodou, ktoré sprevádzalo šírenie kanibalizmu. Ich obeťami sa stali aj moai - po zvalení im vyrazili oči, aby ich zbavili many a tým oslabili kmeň, ktorý chránili. O vojnách a veľkom hlade hovoria aj legendy. V ich dôsledku nich sa výrazne znížil počet obyvateľov ostrova. Odhaduje sa, že z pôvodných štyritisíc ich v 17. storočí bolo len tisíc. Moai, ktoré dnes na Veľkonočnom ostrove stoja, znovu vztýčili až Európania.

Mgr. Martina Bucková, PhD. (1974)
vyštudovala religionistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí na Katedre etnológie Filozofickej fakulty Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave a v Kabinete orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave, venuje sa tradičnej kultúre a náboženstvám Oceánie a Austrálie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Záhada moai z Veľkonočného ostrova