Arsenal

Začiatky anglického futbalového klubu Arsenal Londýn sa spájajú so skupinou robotníkov v juholondýnskej zbrojárskej firme. V októbri 1886 sa stretli a každý z nich zaplatil určitú čiastku, vďaka ktorej bol založený klub s názvom Dial Square. Tak sa totiž volala dielňa, v ktorej väčšina z nich pracovala. David Danskin sa stal akýmsi pokladníkom, keďže práve on mal na starosti vyzbieranie vstupných poplatkov. Fred Beardsley sa zasa ujal postu brankára, pár rokov skôr už chytal za Nottingham Forest a skúsenosti mu nechýbali. Sekretárom a neskôr aj predsedom sa stal Jack Humble. Ten bol s klubom nakoniec spojený dlhšie ako hocikto iný zo zakladajúcich členov.

Už po dvoch mesiacoch sa členovia rozhodli, že klub potrebuje nové meno. Nakoniec zvíťazil názov Royal Arsenal. Beardsley vďaka známostiam získal z Nottinghamu Forest sadu dresov, ktorá bola červenej farby. Arsenal sa týchto farieb do dnešných dní nevzdal. Svoje domáce zápasy začal starý klub hrávať v časti Plumstead, kde sa neskôr postavil aj prvý štadión. Vôbec prvý zachovaný výsledok oficiálneho zápasu Arsenalu sa datuje k 19. novembru 1887, keď červení zvíťazili na pôde Tottenhamu Spurs v pomere 2:1. Iný zdroj hovorí o tom, že Arsenal vo svojom prvom oficiálnom zápase zvíťazil doma nad tímom Erith 6:1. Presný dátum tohto súboja sa však už nezachoval.

O dva roky neskôr už Arsenal účinkoval v FA Cupe, úspechy však nedosiahol. V roku 1890 sa tím presunul na novú pôdu, ktorá sa nachádzala neďaleko predchádzajúceho sídla. Od roku 1891 Arsenal začal vyhrávať všetky oblastné londýnske trofeje – najcennejšia z nich sa udeľovala za víťazstvo v turnaji s názvom London Senior Cup, v ktorom „Gunners“ dominovali v sezóne 1890/91. Vo finále porazili St. Bartholomew 6:0. Royal Arsenal rýchlo rástol, zbrojársky priemysel bol v najväčšom rozkvete. Do továrne prichádzalo množstvo nových robotníkov, pretože v Londýne boli veľké obavy z francúzskeho útoku.

Neskôr prišli činovníci klubu na to, že vo futbale začína vládnuť profesionalizmus a zachovali sa podobne – názov klubu sa v tej dobe zmenil na Woolwich Arsenal. Londýnska futbalová asociácia ho však akosi neuznávala a tak vedúci predstavitelia tímu oslovili veličiny vtedajšieho Londýna ako Tottenham, Queens Park Rangers či Millwall s myšlienkou založenia "južnej ligy". Tento návrh však neprešiel... V roku 1893 sa Arsenal konečne dostal do 2. anglickej divízie a stal sa vôbec prvým mužstvom sídliacim južnejšie od Birminghamu, ktorému sa naskytla takáto príležitosť. Bol to však veľmi vhodný čas na vstup, pretože v tejto divízii bolo v tom čase až päť voľných miest. Okrem Arsenalu do nej v ten istý čas vstúpili aj Liverpool a Newcastle United. Vtedajší zástupcovia ligy určite netušili, aké veličiny z týchto klubov neskôr vyrastú.

Majiteľ štadióna Arsenalu videl, že klub sa rozmáha a tak mu jednoducho zdvihol nájomné z 200 na 350 libier ročne. Vedenie červených cítilo, že takto to ďalej nepôjde a rozhodlo sa pre návrat na predchádzajúce pôsobisko. Tu sa uskutočnil aj prvý ligový zápas, v ktorom Arsenal 2. septembra 1893 remizoval s Newcastlom 2:2. Prvé domáce víťazstvo prišlo 11. septembra, keď Arsenal zvíťazil 4:0 nad Walsall Town Swifts. Nakoniec sa v lige umiestnil na konečnom deviatom mieste.

Londýnsky klub sa už v tejto dobe začal správať trhovo a svoj majetok rozdelil do 4 000 častí (akési akcie). Jeden podiel mal pôvodnú hodnotu 1 libru. V krátkej dobe si 860 rôznych záujemcov zakúpilo presne 1 552 podielov. Najväčším investorom bol miestny výrobca kávy, ktorý minul 50 libier.

V roku 1896 prišla prvá krutá prehra Arsenalu. Nad jeho sily bol tím s názvom Loughborough, ktorý kanonierov doslova rozstrieľal 8:0. Ku plnohodnotnej odvete nakoniec prišlo o štyri roky neskôr. Arsenal pridal aj 50-percentný úrok a zvíťazil 12:0. Tieto dva zápasy sú doposiaľ najvyšším víťazstvom i prehrou Gunners v ligovej súťaži v histórii svojej existencie.

Posledné roky prinášali londýnskemu tímu málo úspechov a v druhej divízii sa pravidelne umiestňoval v strede tabuľky. Vzostup prišiel až po podpise zmluvy s prvým profesionálnym trénerom, ktorým sa stal Harry Bradshaw. Arsenal obsadil v roku 1904 druhé miesto v druhej divízii za Prestonom a postúpil do prvej ligy. V tom roku červení zvíťazili v takmer všetkých domácich zápasoch (iba 2-krát remizovali) a pred vlastným publikom mali neuveriteľné skóre 67:5 (91:22 celkovo). Po postupe o súťaž vyššie sa ku kormidlu tímu dostal nový tréner Phil Kelso, ktorému sa dvakrát po sebe podarilo prepracovať až do semifinále FA Cupu. Tam prišla v roku 1906 prehra 0:2 s Newcastle a o rok neskôr 1:3 so Sheffield Wednesday. V lige končieval Arsenal v pokojných vodách stredu tabuľky. Zmena prišla až v sezóne 1909/10, keď mu hrozilo vypadnutie a nakoniec mu unikol iba o dva bodíky. Londýnčania boli na pokraji úplného finančného krachu, ich budúcnosť sa pomaly zahmlievala. Na scéne sa však objavil Henry Norris (prezident Fulhamu), ktorý sa podujal klub zachrániť a prevzal ho pod vlastné krídla. Jeho zámery sa však nepodarilo dostatočne dobre realizovať a Arsenal sa ocitol v obrovskej kríze. V roku 1913 nakoniec vypadol z prvej ligy. Za 3 víťazstvá a 12 remíz získal iba 18 bodov! Bol to negatívny rekord ligy, ktorý vydržal až do roku 1985, keď obstálo ešte horšie mužstvo Stoke.

Norris sa však ani naďalej neprestával snažiť. Rozhodol sa pre zmenu sídla a za nový oficiálny domov Arsenalu zvolil Highbury, ktoré ležalo o čosi severnejšie ako predchádzajúci štadión. Napriek protestom Tottenhamu sa červení predsa len sťahovali a svoj nový pozemok v roku 1925 nakoniec aj definitívne odkúpili. Z názvu klubu sa vytratilo slovíčko Woolwich a ďalej sa malo používať už iba „The Arsenal.“ Tak to však bolo iba na papieri, v skutočnosti sa vždy hovorilo o Arsenal Football Clube.

Posun do severného Londýna onedlho znamenal akúsi zmenu šťasteny. V ročníku 1913/14 skončili kanonieri na treťom mieste druhej divízie a postup medzi špičku im ušiel iba o jednu priečku. V poslednej sezóne pred 1. Svetovou vojnou (14/15) Arsenal klesol o dve miesta a skončil piaty.

V roku 1919 sa rozhodlo, že prvá divízia sa rozšíri z 20 na 22 účastníkov. Do prvej ligy určite mali postúpiť Derby a Preston, teda tímy, ktoré obsadili v poslednom predvojnovom roku prvé a druhé miesto v druhej najvyššej súťaži. S nimi nebol žiaden problém. Potom sa začalo uvažovať o tom, že by nemal nikto vypadnúť – v roku 1915 skončila na 19. mieste najvyššej súťaže Chelsea, a na 20. Tottenham. Zdalo sa, že toto bude najreálnejším riešením, no vedenie ligy si v prvej divízii ponechalo iba Chelsea a o ďalšom členovi chcelo hlasovať. Do takejto „lotérie“ sa prihlásil Tottenham, Barnsley (3. v druhej divízii v roku 1915), Wolverhampton (4.), Arsenal (5.), Nottingham Forest (19.), Birmingham a Hull. Vďaka dobrým kontaktom prezidenta Arsenalu Norrisa sa nakoniec udiala veľmi zaujímavá vec. V hlasovaní dominoval práve jeho klub, ktorý dostal 18 hlasov, druhý Tottenham iba 8. Oficiálne odôvodnenie bolo nakoniec také, že Arsenal si miesto v lige za svoj dlhoročný prínos anglickému futbalu zaslúži. Medzi Tottenhamom a Arsenalom sa začalo obdobie nenávisti, ktoré v podstate pretrvalo až do dnešných dní!

Trénerom mužstva sa po postupe do ligy stal Leslie Knighton, ktorý priviedol svoj tím ku konečnému desiatemu miestu. No ďalší pokrok neprišiel a Arsenal začal z týchto priečok pomaly ustupovať. V roku 1925 nakoniec obsadil 20. miesto a z ligy takmer vypadol. Nikto netušil, že sa blíži najsvetlejšie obdobie histórie futbalového klubu Arsenal Londýn.

Za nového trénera bol zvolený Herbert Chapman, ktorý sa v predchádzajúcich sezónach pričinil o úspechy Huddersfieldu. Okamžite po svojom príchode kúpil Charlieho Buchana, z ktorého spravil kapitána. Hneď začal presadzovať to, nech sa z klubu The Arsenal stane jednoducho iba Arsenal. Krátko na to sa schválilo nové pravidlo, ktoré pri ofsajde vyžadovalo dvoch hráčov súpera medzi útočníkom prijímajúcim loptu a bránou súpera. Toto pravidlo platí až do dnešných dní. Buchan sa pričinil o zmenu taktiky akou hrával celý tím. Stredný záložník sa mal sťahovať dozadu a pôsobiť ako tretí tímový obranca. Jeden zo stredných útočníkov sa zasa stiahol bližšie ku stredu ihriska a pôsobil ako akýsi spojovník obrany a útoku.

Arsenal sa novému pravidlu výborne prispôsobil a v najbližšej sezóne obsadil v lige druhé miesto. V roku 1927 sa mu dokonca prvýkrát podarilo prepracovať do finále FA Cupu, kde však nakoniec podľahol Cardiffu 0:1. Brankárovi Danovi Lewisovi sa v zápase vyšmykla ľahká lopta, ktorá nanešťastie skončila za bránkovou čiarou. Na vine bol vraj jeho dres, ktorý bol úplne nový a jeho povrch bol ešte mimoriadne hladký. Zaviedla sa teda akási tradícia, podľa ktorej brankári Arsenalu nikdy nechytajú v novom drese – pred použitím ho musia vždy aspoň raz vyprať.

Nasledujúce dve sezóny boli pre Arsenal konsolidáciou, najväčšími úspechmi tohto obdobia bolo desiate miesto v lige a semifinále FA Cupu 1928. Tottenham opäť obvinil vedenie i hráčov Arsenalu a tvrdil, že úmyselne púšťajú body jeho súperom – len aby Spurs vypadli. Rivalita dvoch tímov sa teda mimoriadne stupňovala. Rok 1929 priniesol Arsenalu deviate miesto v lige spojené s odchodom Henryho Norrisa. Ten dostal trest od FA, ktorého dôvodom boli rôzne finančné nezrovnalosti. Na poste prezidenta ho nahradil Samuel Hill-Wood. Okrem neho prišlo do klubu viacero ďalších veľkých mien ako napríklad David Jack, Alex James a Cliff Bastin. V najbližšej dekáde Arsenal velil anglickému futbalu. Podľa niektorých pozorovateľov boli kľúčom k tejto dominancii hlavne stredopoliar James a krídelníci Bastin a Hulme. Posledný menovaný si z krídla často nabiehal na presné Jamesove pasy a obrancom riadne motal hlavy. Tí neboli na takýto štýl futbalu zvyknutí a s útokom Arsenalu si nevedeli dať rady.

Rok 1930 priniesol Arsenalu prvú veľkú trofej. Na štadióne vo Wembley získali červení FA Cup, keď vo finále zvíťazili 2:0 nad Huddersfieldom. Napínavé bolo hlavne semifinále, kde Gunners prehrávali s Hullom už 0:2, aby nakoniec vyrovnali na 2:2. V odvete semifinále potom zvíťazili 1:0. O finálové zásahy sa postarali James a Lambert.

O sezónu neskôr už Arsenal konečne dominoval aj v prvej lige. Pri systéme získavania dvoch bodov za víťazstvo sa mu podarilo nazbierať spolu 66 bodov, čo bol rekord až do roku 1969, keď získal Leeds ešte o tri body viac. V roku 1932 obsadil Arsenal druhé miesto a vo finále FA Cupu prehral s Newcastle 1:2. Od sezóny 1932/33 bolo Anglicko svedkom troch titulov kanonierov v rade. Pri prvom z nich strelili až 111 gólov, z toho 33 dal Bastin. Táto sezóna priniesla aj šokujúcu prehru v FA Cupe, keď Londýnčania stroskotali na Walsalle.

V januári 1934 zahynul Herbert Chapman a na jeho miesto nastúpil George Allison. Tomu sa na začiatku darilo a okamžite získal dva domáce tituly. V roku 1935 do tímu pribudol ďalší kvalitný hráč Ted Drake. V tomto období dodávali červení anglickej reprezentácii až siedmych hráčov!

V sezóne 1935/36 prišli pre Arsenal v lige bolesti brucha - skončil v nej až na šiestom mieste. Čosi mimoriadne sa podarilo Tedovi Drakeovi, ktorý strelil Aston Ville v jednom zápase neuveriteľných sedem gólov! Londýnsky klub potom dominoval vo finále pohára, keď vo Wembley zvíťazil 1:0 nad Sheffieldom United. Ďalší rok bol posledným pre Alexa Jamesa, ktorý sa rozhodol pre odchod z Arsenalu. Sezóna 1936/37 nepriniesla žiaden veľký úspech – v konečnej ligovej tabuľke obsadil Arsenal tretie miesto.

Ročník 1937/38 priniesol kanonierom piaty titul počas posledných ôsmych rokov, o sezónu neskôr sa museli uspokojiť iba s piatym miestom. Pred 2. Svetovou vojnou sa už neudialo vôbec nič, akurát sa Arsenal stihol dostať do finančnej krízy. Celú svoju hotovosť totiž minul na výstavbu novej východnej a západnej tribúny – ktoré stoja až dodnes.

Po vojne sa musel začať rodiť úplne nový tím, pretože počas bojov zahynulo 9 hráčov Arsenalu! Toto číslo je vôbec najvyššie spomedzi všetkých klubov. O život prišli hráči Henry Cook, Bobby Daniel, William Dean, Hugh Glass, Leslie Lack, William Parr, Sidney Pugh, Herbie Roberts a Cyril Tooze.

Na zápasy začalo chodiť množstvo fanúšikov, čo výrazne pomohlo viacerým anglickým klubom. V ročníku 1946/47 skončil Arsenal až na trinástom mieste, no o rok neskôr získal po príchode Ronnieho Rooka, Joe Mercera a nového trénera Toma Whittakera ďalší ligový titul. Arsenal inkasoval iba 32 gólov, čo bol rekord, ktorý vydržal až do roku 1971. V 42 zápasoch 23-krát zvíťazil, 13-krát remizoval a iba v šiestich prípadoch prehral.
Potom nasledovalo piate miesto v lige a do klubu zavítal jeden z najlepších strelcov vtedajších dôb Doug Lishman. V sezóne 1949/50 Arsenal opäť získal FA Cup – v semifinále mal ale namále, pretože s Chelsea prehrával už 0:2. Freddie Cox ale skóroval priamo z rohu a neskôr kanonieri dokonca vyrovnali na 2:2. V opakovanom zápase potom dominovali po víťazstve 1:0 po predĺžení. Vo finále na nich nestačil ani silný Liverpool, ktorý prehral 0:2. Strelcom oboch gólov bola rodiaca sa hviezda Reg Lewis. Tento hráč skóroval v 17. minúte oboch polčasov.

O rok neskôr skončil Arsenal až na piatom mieste v lige. Ako jeden z hlavných dôvodov sa uvádza fakt, že Lishman si zlomil nohu hneď v úvode sezóny. Ročník 1951/52 priniesol červeným druhé miesto v lige a finálovú prehru v FA Cupe. Potom nasledoval ďalší titul v anglickej lige, keď v prospech Arsenalu hovoril v záverečnej tabuľke iba lepší pomer skóre oproti Prestonu. Arsenal skóroval 97-krát a inkasoval 64-krát. Jeho pomer bol teda 1,516. Preston dosiahol pomer 1,417 a „prehral“ o 0,099 tisícin...

V roku 1954 zahynul Alex James a o dva roky neskôr aj Tom Whittaker. Začalo sa akési nešťastné obdobie klubu Arsenal Londýn, ktoré trvalo do začiatku 70-tych rokov.

Po majstrovskom titule v sezóne 1952/53 Arsenal končieval v strede tabuľky, často až na miestach tesne za prvou desiatkou. Dobré to bolo len v ročníku 58/59 keď skončil tretí a 68/69 keď obsadil štvrté miesto.

Medzitým absolvoval londýnsky klub svoju premiéru v európskom pohári, v predchodcovi dnešného Pohára UEFA. V prvom kole 25. septembra 1963 bol jeho súperom dánsky Staevnet, ktorý prehral na domácej pôde 1:7. O góly Arsenalu sa postarali Baker (3), Strong (3) a MacLeod. Hneď v ďalšom kole bol však nad sily anglického klubu belgický RFC Liége.

Vo štvrtok, 5. mája 1966 zaznamenal Arsenal na domácom ihrisku rekordne nízku návštevu. V sezóne sa mu príliš nedarilo a na zápas proti Leedsu sa prišlo pozrieť iba 4 544 divákov. Problémom bolo asi to, že práve v tom istom čase hral Liverpool finále PVP proti Borussii Dortmund a tento zápas šiel v priamom prenose v televízii. Menej divákov bolo na futbale naposledy pred 1. Svetovou vojnou. Arsenal v sezóne skončil nakoniec až na 14. mieste, čo bolo najhorším umiestnením od roku 1930.

V roku 1966 zaknihovali kanonieri svoju prvú účasť v Ligovom pohári. 13. septembra 1966 nastúpili na Highbury proti Gillinghamu a v stretnutí sa zrodila remíza 1:1. Prvá repríza rozhodnutie nepriniesla, pretože bolo opäť 1:1. Rozhodnúť musel teda až druhý opakovaný zápas, v ktorom Arsenal konečne zvíťazil – 5:0! Hneď v ďalšom kole sa však púť červených skončila, pretože podľahli 1:3 West Hamu.

O dva roky neskôr boli hráči Arsenalu už podstatne úspešnejší a dokázali sa prepracovať až do finále Ligového pohára. Tam na nich čakal Leeds United, ktorému nakoniec podľahli najtesnejším rozdielom 0:1. O gól sa postaral Terry Cooper.

Rok 1969 opäť priniesol postup Arsenalu až do finále Ligového pohára! Po dlhom období suchôt sa teda začínalo zdať, že Londýnčania sa opäť dostávajú na výslnie. Ich finálovým súperom bol tentoraz treťoligový Swindon, ktorý bol absolútnym outsiderom. Arsenal mal ale problémy s poskladaním vhodnej zostavy, pretože počas posledných dní ochoreli až ôsmi hráči základného kádra! Nakoniec takmer všetci nastúpili, no nedarilo sa im. Swindon šiel po obrovskom zaváhaní obrany kanonierov do vedenia, o vyrovnanie sa potom postaral Bobby Gould. Kríza však prišla v predĺžení – nepreliečení hráči Arsenalu začali odpadávať a tak to aj vyzeralo. McLintock mal kŕče v oboch nohách, McNabbovi bolo zle, Simpson musel kvôli bolestiam striedať už dávnejšie. Ostatní hráči hovorili, že ich nohy sú neuveriteľne ťažké a nevládzu. Nuž Swindon neváhal a ponúknutú príležitosť využil. V predĺžení strelil dva góly Don Rogers a spolu so svojimi spoluhráčmi sa mohol tešiť. Táto prehra je doposiaľ jednou z najčiernejších škvŕn histórie Arsenalu. Jednoducho – obrovská blamáž!

Pred sezónou 1969/70 získal Arsenal posily. Na Highbury prišli Charlie George, Ray Kennedy, Eddie Kelly, Berty Mee a Don Howe. Klub okamžite nastúpil na tú správnu cestu. 28. apríla 1970 sa dostavil očakávaný úspech a červení získali svoju prvú európsku trofej – Pohár UEFA! Po vyradení Glentoranu Belfast (na pôde súpera prehrali 0:1!), Porta, Rouenu, Dynama Bacau i Ajaxu na nich vo finále čakal belgický Anderlecht Brusel. Ten v prvom zápase na vlastnom štadióne aj dominoval a zvíťazil 3:1. V odvete však boli úspešnejší Londýnčania, ktorí po góloch Sammelsa, Radforda a Kellyho vyhrali 3:0! Počas celého zápasu sa hral veľmi dobrý futbal, hostia boli ku gólu najbližšie za stavu 2:0 keď trafil Mulder do žrde.

A sme pri sezóne 1970/71, keď sa na Highbury konečne po dlhej dobe oslavoval titul. Arsenal nazbieral počas 42 ligových zápasov 65 bodov. Zvíťazil až v 29 prípadoch, navyše aj sedemkrát remizoval. Svetlých momentov ligovej sezóny bolo viacero. Za spomenutie stoja hlavne víťazstvá 6:2 nad West Bromwichom, 4:0 nad Manchestrom United, 1:3 na Old Trafforde, 4:0 proti Nottinghamu a rovnako 4:0 proti Evertonu. O titule napokon rozhodlo až posledné kolo – pred ním boli kanonieri na druhom mieste, na vedúci Leeds strácali jeden bod.

Arsenalu sa v sezóne nevydaril iba zápas proti Stoke, na ktorého pôde prehral 5:0. Tomuto mužstvu to však vrátil v semifinále FA Cupu. V tejto súťaži boli hráči londýnskeho klubu nezastaviteľní. Postupne si poradili s Yeowil Townom, Portsmouthom, Manchestrom City, Leicestrom City, so spomínaným Stoke i s finálovým súperom Liverpoolom. V záverečnom zápase vo Wembley skórovali Kelly a George a pričinili sa o výhru 2:1. Druhý menovaný rozhodol v 111. minúte zápasu. Atmosféra bola taká vybičovaná, že po záverečnom hvizde padol do kolien aj sám rozhodca! Severný Londýn mohol oslavovať!

Po titule prišlo ďalšie obdobie sklamaní a slabých výkonov. Ešte počas letnej prestávky z klubu odišlo viacero hráčov a na výkonoch to bolo okamžite badať. V sezóne 71/72 obsadili „Gunners“ piate miesto, potom prišiel takmer návrat na špicu, na druhé miesto. Kríza kulminovala v najbližších troch sezónach, keď Arsenal skončil postupne na desiatom, šestnástom a sedemnástom mieste! A to už bolo skutočne zlé...

Medzi sezónami 75/76 a 76/77 sa v Arsenale rozhodli k vážnemu kroku a vymenili trénera Berta Meea. Na jeho miesto bol po dlhých diskusiách dosadený Terry Neill, ktorého úlohou bolo priviesť mužstvo späť na výslnie. Jeho prvým krokom bola kúpa Malcolma „Supermaca“ MacDonalda z Newcastlu, za ktorého Londýnčania zaplatili 333 333 libier. Okrem neho do kádra pribudli aj Pat Rice, David O´Leary, Liam „Chippy“ Brady, Frank Stampleton a Graham Rix. Zámery Terryho Neilla sa čiastočne podarilo naplniť už v prvej sezóne, keď tím skončil na ôsmom mieste. Jeho najlepším strelcom bol s 25 presnými zásahmi MacDonald.

Počas svojej druhej sezóny pri tíme dotiahol tréner Neill ďalšie posily – Pata Jenningsa, Willieho Younga, Alana Hudsona a Alana Sunderlanda. Mužstvu sa začala rysovať svetlejšia budúcnosť a v sezóne 1977/78 obsadil Arsenal nakoniec piate miesto.

O rok neskôr o dve priečky poklesol. Najvýznamnejší zápas tejto sezóny sa odohral 23. decembra 1978 na White Hart Lane, teda na ihrisku Tottenhamu. Arsenal tu po troch góloch Sunderlanda a jednom Stapletona a Bradyho zvíťazil 5:0. Fantastické! Potom sa však nič slávne nedialo, pútala iba dominancia Arsenalu v FA Cupe. V tomto pohári červení postupne vyradili Sheffield Wednesday, (rozhodlo sa až v piatom zápase – 1:1, 1:1, 2:2, 3:3, 2:0!!!), Notts County, Nottingham Forest, Southampton a Wolverhampton. Vo finále na nich čakal Manchester United, nad ktorým vo Wembley zvíťazili v pomere 3:2! O góly Londýnčanov sa postarali Sunderland, Stappleton a Talbot, za Manchester skórovali McQueen a McIlroy.

Sezóna 1979/80 sa pre Arsenal nezačala dobre, pretože kanonieri hneď v jej úvode podľahli 1:3 Liverpoolu. Z porážky sa však rýchlo otriasli a nakoniec dosiahli slušné úspechy. Účinkovali na viacerých frontoch a počas deviatich mesiacov odohrali spolu až 70 zápasov! V lige obsadili štvrté miesto, dostal sa do finále FA Cupu, v ktorom podľahol druholigovému West Hamu a zároveň aj do finále Pohára víťazov pohárov, v ktorom nestačil na španielsku Valenciu. Tej však podľahol až na penalty, tú rozhodujúcu zahodil Graham Rix. Hráči boli po množstve zápasov neuveriteľne vyčerpaní a záver sezóny nezvládli. Na pôde Middlesboroughu prehrali 0:5 a v jednom stretnutí inkasovali viac gólov ako im strelili hráči West Hamu, Liverpoolu a Valencie v šiestich!

Po týchto sklamaniach zavládla na Highbury akási apatia. Frank Stapleton a Liam Brady prestúpili do Manchestru United a Juventusu Turín, z kádra okrem nich vypadlo aj viacero iných hráčov. Zvyšok však napriek tomu bojoval a nakoniec to v sezóne 80/81 stačilo na konečné tretie miesto. Návštevy na domácich zápasoch ale dramaticky klesali a bolo cítiť, že veci nenapredujú podľa plánu.

V roku 1982 zahynul vo veku 76 rokov dlhoročný prezident Arsenalu Denis Hill-Wood, ktorý na tejto pozícii pôsobil celých 22 rokov. Žezlo prevzal z rúk svojho otca a odovzdal synovi Petrovi. Rodinná tradícia teda pokračovala.

Prvá polovica 80-tych rokov priniesla Arsenalu viacero sklamaní. Tak ako v závere 70-tych rokov kanonieri získavali pohárové tituly, tak v tomto období kruto prehrávali. Medzi smutnými chvíľami tohto obdobia vynikajú hlavne pohárové prehry s druhodivíznymi tímami Middlesboroughom a Oxfordom či štvrtodivíznym Yorkom.

Tréner Terry Neill bol po niekoľkých prehrách sezóny 83/84 mimoriadne nahnevaný a v jednom z príhovorov povedal: „Hráči nevedia čo je to hlad po góloch a po sláve. Niekedy mám pocit, že chcú len uchmatnúť svoje peniaze a okamžite bežať domov!“ Arsenal nakoniec skončil na šiestom mieste, ktorého sa však tréner nedožil. Po slabých výkonoch bol vyhodený... Na jeho miesto nastúpil Don Howe.

Nový tréner mal však podobné problémy ako jeho predchodca – svojich hráčov nedokázal naučiť strieľať góly! Keď videl, že si nevie rady tak vedenie poprosil o prepustenie. Arsenal chcel na jeho miesto dosadiť Terryho Venablesa, no ten bol stále zmluvne viazaný s Barcelonou a preto z tohto kroku zišlo. Príležitosť nakoniec dostal bývalý hrdina finále pohára 70/71 George Graham. Musel začínať od úplného začiatku a treba povedať, že počas sezóny 86/87 sa mu darilo celkom dobre. So svojim tímom dokázal neprehrať v 22 stretnutiach v rade a vytvoriť tak nový tímový rekord. Počas tohto obdobia mal Arsenal vysoko aktívne skóre 47:11 – 17-krát zvíťazil a iba päťkrát remizoval. V lige to nakoniec stačilo iba na štvrté miesto, pretože zvyšok sezóny bol dosť biedny.

Spomínaný ročník priniesol aj oslavu stého výročia Arsenalu. Tá bola vyšperkovaná prvým víťazstvom Arsenalu v Ligovom pohári. Cestu za titulom kanonierom postupne skrížili Huddersfield, Manchester City, Charlton Athletic, Nottingham Forest, Tottenham a finálový súper Liverpool. Zaujímavé bolo semifinále s Tottenhamom – Arsenal najskôr doma prehral 0:1, potom von zvíťazil 2:1. Rozhodoval tretí zápas na pôde Tottenhamu, v ktorom Londýnčania opäť zvíťazili 2:1! Finále proti Liverpoolu opäť prinieslo rovnaký výsledok. Vo Wembley najskôr FC viedol po góle Iana Rusha, no po dvoch zásahoch Nicholasa sa predsa len tešili členovia tímu z Highbury. Fanúšikovia mohli spokojne spievať: „Nil-one down, two-one up, that´s how Arsenal won the Cup, la la la la la la la la la!!!!“

Zo sezóny 1987/88 v pamäti fanúšikov Arsenalu najviac utkvela prehra 2:3 vo finále Littlewoods Cupu s Luton Town. Do tímu v tomto čase pribudol kvalitný útočník Alan Smith spoločne s hráčmi ako Michael Thomas, Lee Dixon a Nigel Winterburn. V samom závere ročníka kúpil Arsenal aj výraznú posilu do obrany – Steva Boulda.
Anglický futbal o rok neskôr výrazne poznačila strašná tragédia. Netýkala sa síce priamo Arsenalu, no nepriamo celého svetového futbalu tohto obdobia. 15. apríla 1989 sa konal zápas medzi Liverpoolom a Nottinghamom Forest. Bolo to semifinále FA Cupu, ktorého dejiskom bol domáci štadión Sheffieldu Wednesday s názvom Hillsborough. Radosť z futbalu sa skĺbila s veľkým smútkom, keďže ešte pred výkopom zahynulo 96 fanúšikov FC Liverpool! Všetci futbaloví fanúšikovia veria, že čosi takéto sa už nikdy nebude opakovať.

Arsenalu sa predošlé posilnenie kádra vyplatilo a aj vďaka nemu nakoniec v lige dominoval. Súboj o primát je označovaný ako jeden z najvzrušujúcejších vôbec. Londýnskemu klubu sa v úvode ročníka dávali maličké šance na titul, stávkové kancelárie na ne vypísali kurz 16:1! Nakoniec prišlo k veľkému finále. Pred posledným kolom bol na prvom mieste Liverpool, ktorý mal 76 bodov, Arsenal mal o tri body menej a o 4 góly horšie skóre! Osud všetko zariadil tak, že posledný zápas sezóny sa hral 26. mája 1989 na liverpoolskom Anfield Roade, kde cestovali práve kanonieri z Arsenalu. Domáci si verili, pretože pred domácim publikom ťahali šnúru desiatich víťazstiev za sebou. Ako to nakoniec dopadlo?

V prvom polčase gól nepadol a domáci boli spokojní. Krátko po zmene strán sa však presadil hosťujúci Alan Smith a skóroval. Liverpoolskí hráči reklamovali, že po nepriamom kope sa Smith lopty vôbec nedotkol a gól platiť nemal. Rozhodca bol však iného názoru a bolo 0:1. Po 88 minútach a 43 sekundách potreboval Kevin Richardson ošetrenie a čas rýchlo plynul. Prešla 90. minúta a Liverpool začal oslavovať! Časomer neustále bežal a až v čase 90:27 dal rozhodca pokyn na ďalšie otvorenie hry. O 55 sekúnd neskôr sa stalo čosi neuveriteľné – Michael Thomas skóroval a nezmazateľným písmom sa zapísal do histórie futbalu! Londýn mohol oslavovať titul!

Zisk titulu bol jednou vecou, jeho obhajoba druhou. Za obrancov Lee Dixona, Nigela Winterburna, Tonyho Adamsa a Stevena Boulda bol dokúpený David Seaman a zdalo sa, že tím Arsenalu bude dokonale vystužený. George Graham navyše dotiahol krídelníka Andersa Limpara a Andyho Linighana. Prišlo však niekoľko zranení na kľúčových postoch, ktorých výsledkom bolo iba štvrté miesto. Na majstrovský Liverpool stratili kanonieri 17 bodov.

Sezóna 1990/91 bola pre Arsenal perfektnou. Malými škvrnami bolo iba odrátanie dvoch bodov za bitku na Old Trafforde a štvormesačný trest pre kapitána Tonyho Adamsa za jazdu pod vplyvom alkoholu. Inak kanonieri dominovali ako sa len dalo. V 38 ligových zápasoch zaznamenali 24 víťazstiev, 13 remíz a iba jednu jedinú prehru. Výrazne aktívne bolo aj ich skóre – 74:18. Vráťme sa k bitke na Old Trafforde, do ktorej sa zapojili 21 z 22 hráčov prítomných na hracej ploche. Zápas sa nakoniec skončil výsledkom 1:0 pre Arsenal.

O trestoch následne rozhodla FA takto:
1. Manchestru bude odpočítaný 1 bod
2. Arsenalu budú odpočítané 2 body (pretože bol v podmienke po predchádzajúcich nezrovnalostiach zo zápasu s Norwichom)
3. oba kluby musia zaplatiť pokutu vo výške 50 000 libier.

Najdôležitejšou udalosťou ďalšej sezóny (1991/92) bol pravdepodobne podpis zmluvy s Ianom Wrightom, ktorý prišiel do Arsenalu z tímu Crystal Palace za 2,5 milióna libier. Najkrajšími chvíľami ročníka boli víťazstvá nad Austriou Viedeň 6:1 a Sheffieldom Wednesday 7:1. Wright nastrieľal počas sezóny 26 gólov a stal sa najkvalitnejším kanonierom Arsenalu od čias Charlieho Nicholasa. V lige skončil Arsenal nakoniec na štvrtom mieste, v pohári vypadol po zahanbujúcej prehre 1:2 s Wrexhamom. Kanonier Ian Wright v stretnutí kvôli trestu nehral...

V roku 1993 došlo k malej rekonštrukcii štadióna Highbury. Prestavala sa severná tribúna, ktorá vytvorila 12 500 miest na sedenie. Okrem toho Arsenal prepísal históriu, pretože zvíťazil v oboch anglických pohárových súťažiach. V FA Cupe vyradil postupne Yeovil Town, Leeds United, Nottingham Forest, Ipswich, Tottenham a Sheffield Wednesday. Ian Wright strelil v zápasoch tohto pohára až 10 gólov! V Ligovom pohári sa o zastavenie Gunners pokúsili tímy Millwall, Derby County, Scarborough, Nottingham, Crystal Palace a vo finále opäť Sheffield Wednesday. Neuspeli... Najlepším strelcom bol i tu Wright s piatimi gólmi, Campbell pridal ďalšie štyri. V lige to ale Arsenalu nešlo a so ziskom 56 bodov obsadil až konečné desiate miesto. Na majstrovský Manchester United stratil 28 bodov!

Potom prišli ďalšie tri nie príliš výrazné domáce ligové sezóny. Arsenal získal postupne 71, 51 a 63 bodov a obsadil štvrté, dvanáste a piate miesto.

V roku 1994 sa však výrazne presadil v Pohári víťazov pohárov! V osemfinále si úplne hladko poradil s belgickým Standardom Liége, ktorý vyradil po výsledkoch 3:0 a 7:0. Vo štvrťfinále neuspel ani taliansky AC Turín, ktorý doma remizoval 0:0, no na pôde súpera následne prehral 0:1. Semifinálovým súperom kanonierov bol francúzsky Paris St. Germain. Ten doma remizoval 1:1, v Londýne však prehral 0:1 a červení mierili do finále, v ktorom nakoniec zvíťazili 1:0 nad talianskou Parmou. Veľký pohárový úspech Arsenalu už veľmi dlho chýbal – víťazstvo v PVP sa preto patrične oslávilo...

Nechýbalo veľa, a Angličania mohli tento úspech o rok neskôr zopakovať. Predstavili sa v rovnakom pohári a postupne vyradili dánske Brondby, francúzske Auxerre a taliansku Sampdoriu Janov. Vo finále na nich čakal španielsky tím Real Zaragoza, ktorý v osemfinále vyradil náš Tatran Prešov. Na východe Slovenska Zaragoza zvíťazila 4:0, doma potom v pohode uhrala víťazstvo 2:1. Vo finále boli Španieli aj nad sily Arsenalu a 10. mája 1995 napokon zvíťazili 2:1 po predĺžení.

Presne 20. augusta 1995 v drese Arsenalu debutoval fenomenálny holandský futbalista Dennis Bergkamp. Jeho prvým zápasom v červenom drese bol domáci súboj s Middlesborough. Dennis sa neskôr vypracoval na jednu z najnezabudnuteľnejších postáv histórie tohto londýnskeho klubu.

Po odchode trénera Grahama bol na jeho miesto na chvíľu dosadený Bruce Rioch. V septembri 1996 však na Highbury dorazila veľká postava ďalšej budúcnosti Arsenalu Londýn! Prvým trénerom kanonierov, ktorý bol cudzincom, sa stal Arséne Wenger.

Arsenal začal v domácej lige žiariť. V sezóne 1996/97 skončil na treťom mieste a od tej doby až do dnešných dní to bolo už len lepšie! Fantázia – Arséne Wenger so sebou priniesol víťazného ducha. Jeho prvá kompletná sezóna na Highbury (97/98) sa okamžite skončila domácim double, ktoré bolo druhým v klubovej histórii. V lige nazbieral Arsenal 78 bodov, druhý Manchester United len o bod menej. Wenger bol po skončení ročníka vyhlásený za trénera roka anglickej ligy. So sebou do tímu neskôr priniesol viacerých krajanov, medzi ktorými vynikli Emmanuel Petit, Patrick Vieira, Thierry Henry a Robert Pires. Všetci spomínaní boli základnými stavebnými kameňmi francúzskej reprezentácie pri víťazstve na majstrovstvách sveta 1998 i na EURO 2000.

Z Arsenalu v tomto čase odišla strelecká legenda Ian Wright, ktorý dokázal v červenom drese nastrieľať neuveriteľných 198 gólov. V rokoch 1998/99 a 1999/2000 Arsenal dominoval v FA Cupe. Ligový titul mu však stále tesne unikol. V prvom zo spomínaných ročníkov stratil na Manchester United jeden bod, v druhom už priepastných osemnásť. Stále však potvrdzoval svoju príslušnosť medzi absolútnu špičku anglického futbalu.

V sezóne 1999/2000 bol Arsenal ešte výraznejšie posilnený. Jeho rady vystužili osobnosti ako Thierry Henry, Davor Suker, Silvinho, Oleg Lužny či Stefan Malz. Rok pred nimi pribudol do kádra Fredrik Ljungberg, ktorý sa pomaly začínal výraznejšie presadzovať. Z kádra odišiel z významných mien iba Nicolas Anelka, ktorý prestúpil za 23,5 milióna libier do Realu Madrid. Všetko prebiehalo bez problémov, kanonieri dokonca úspešne vystupovali i v Pohári UEFA. Vyradili Auxerre, Deportivo La Coruňu, Werder Brémy i Lens a prepracovali sa až do finále, v ktorom však nakoniec nestačili na v tej dobe vynikajúco hrajúci Galatasaray Istanbul.

Leto 2000 prinieslo úspech francúzskeho kontingentu v službách anglického klubu. O víťazstvo Francúzska na EURO 2000 sa pričinili aj Patrick Vieira, Thierry Henry, Sylvain Wiltord a Robert Pires. Ako vieme, reprezentanti z krajiny galského kohúta vo finále zdolali Taliansko až po predĺžení.

Pred sezónou 2000/2001 do hviezdami nabitého kádra Arsenalu Londýn pribudli ďalšie osobnosti, medzi ktorými vynikli mená ako Pires, Lauren, Wiltord či Igors Stepanovs. Arsenal v domácej lige drel ako sa dalo, no na Manchester United to stále nestačilo. Diabli z Old Traffordu získali dovedna 80 bodov a zavŕšili majstrovský hetrik. Londýnski kanonieri na nich stratili desať bodov.

Gunners postúpili až do štvrťfinále Ligy majstrov. Najprv obsadili v základnej B-skupine druhé miesto so ziskom 13 bodov. Postúpili do osemfinálovej skupiny, odkiaľ šli ďalej opäť z druhého miesta. Vo štvrťfinále následne narazili na španielsku Valenciu, ktorú doma zdolali 2:1, no na jej pôde prehrali 0:1 a kvôli menšiemu počtu strelených gólov na pôde súpera sa so súťažou rozlúčili. Valencia šla nakoniec až do finále, v ktorom prehrala po penaltovom rozstrele s Bayernom Mníchov.

Sezóna sa pre Arsenal nakoniec skončila sklamaním. Vo finále FA Cupu síce viedli nad Liverpoolom 1:0, no napokon prehrali 1:2. Bol to vôbec prvý finálový zápas hraný na Millennium Stadium v Cardiffe.

Potom nasledovalo ďalšie leto plné prestupov. Do Wengerovho tímu pribudli Giovanni van Bronckhorst, Francis Jeffers, Richard Wright i Junichi Inamoto. Najväčšou udalosťou však bola realizácia prestupu stredného obrancu anglickej reprezentácie Sola Campbella, ktorý prišiel na Highbury po deviatich rokoch strávených v drese Tottenhamu Hotspur.

Ročník 2001/2002 priniesol kanonierom tretie double v histórii. Vo finále FA Cupu hranom opäť v Cardiffe zvíťazili nad Chelsea 2:0. V ligovej súťaži nazbieral Arsenal 87 bodov, druhý Manchester United 80. Na Highbury sa teda mohli začať ďalšie mohutné oslavy.

Arsenal začal sezónu 2002/2003 vo veľkej forme. Napriek niekoľkým zraneniam sa im hra darila. 15. septembra 2002 hral Arsenal zaujímavý zápas Ligy majstrov proti Eindhovenu, v ktorom strelil Gilberto Silva najrýchlejší gól histórie tejto súťaže. Sieť súpera rozvlnil už v 20. sekunde a prispel k víťazstvu 4:0. Krátko na to však prišli v anglickej lige štyri prehry 1:2 za sebou a veci sa začali kaziť. Arsenal síce začal v úvode sezóny predvádzať nádherný futbal, no po týchto nezdaroch sa to zhoršilo.

Na začiatku roka 2003 zaznamenal dve malé jubileá v drese Arsenalu Dennis Bergkamp. Najskôr v januári strelil stý gól, potom vo februári nastúpil na trojstý zápas v červenom drese.

V lige obsadil Arsenal nakoniec druhé miesto s päťbodovou stratou na majstrovský Manchester United. Bez úspechu však neostal – získal FA Cup 2003! Okrem toho účinkoval aj v Lige majstrov. Z prvej skupiny postúpil, no v druhej už stroskotal. Po jednom víťazstve, štyroch remízach a jednej prehre do štvrťfinále nepostúpil.

Sezóna 2003/2004 už bola podstatne lepšia. Arsenal nakoniec získal titul a počas celého ročníka neprehral ani v jednom jedinom zápase! Po 38 kolách mal na svojom konte 26 víťazstiev, 12 remíz a 90 bodov. Pred druhou Chelsea slušný 11-bodový náskok. Arséne Wenger bol po sezóne veľmi šťastný: „Chceli sme vyhrať a chceli sme vyhrať vo veľkom štýle. Myslím, že sa nám to dokonale podarilo a sme na to patrične hrdí. Svojim hráčom a celému realizačnému tímu by som chcel poďakovať.“

V FA Cupe 03/04 Arsenal vypadol v semifinále, keď podľahol 0:1 Manchestru United. V Lige majstrov zasa nestačil na susednú Chelsea, s ktorou vypadol vo štvrťfinále po výsledkoch 1:1 a 1:2. Tá sa nakoniec oveľa ďalej nedostala, pretože v semifinále ju vyradilo AS Monaco.

Séria Arsenalu bez prehry v anglickej lige pokračovala aj v ročníku 2004/2005. 24. októbra však prišiel zápas na pôde Manchestru United a diablom sa podarilo zvíťaziť 2:0. Arsenal tak prerušil svoju 49 stretnutí trvajúcu sériu. 1. februára 2005 United prelomili aj ďalšiu sériu Arsenalu – a to sériu neporaziteľnosti na domácom trávniku, ktorá trvala 32 zápasov od 7. mája 2003. Presne v tento deň kanonieri doma prehrali 2:4 a ostali im oči pre plač. No čo, proti United sa im v tejto sezóne nedarilo...

Pozrime sa ešte na posledné účinkovanie v Lige majstrov. V základnej E-skupine skončil Arsenal so ziskom desiatich bodov na prvom mieste pred PSV Eindhoven, Panathinaikosom a Rosenborgom Trondheim. Ďalší žreb bol však pre kanonierov dosť krutý a v osemfinále im určil nemecký Bayern Mníchov.

Súčasný káder Arsenalu:
1 – Jens Lehmann, 3 – Ashley Cole, 4 – Patrick Vieira, 7 – Robert Pires, 8 – Fredrik Ljungberg, 9 – Jose Antonio Reyes, 10 – Dennis Bergkamp, 11 – Robin van Persie, 12 – Lauren, 13 – Stuart Taylor, 14 – Thierry Henry, 15 – Francesco Fabregas, 16 – Mathieu Flamini, 17 – Edu, 18 – Pascal Cygan, 19 – Gilberto, 20 – Philippe Senderos, 22 – Gael Clichy, 23 – Sol Campbell, 24 – Manuel Almunia, 27 – Emmanuel Eboue, 28 – Kolo Toure, 30 – Jeremie Aliadiere, 31 – Justin Hoyte, 39 – Sebastian Larsson, 42 – Quincy Owusu Abeyie, 48 – Chris Wright

Tituly Arsenalu:
Majstri Anglicka: 1930/31, 1932/33, 1933/34, 1934/35, 1937/38, 1947/48, 1952/53, 1970/71, 1988/89, 1990/91, 1997/98, 2001/02, 2003/04.
FA Cup: 1930, 1936, 1950, 1971, 1979, 1993, 1998, 2002, 2003
Charity Shield a Ligový pohár: 1930, 1931, 1933, 1934, 1938, 1948, 1953, 1987, 1993, 1998, 1999, 2002, 2004
Pohár UEFA: 1970
Pohár víťazov pohárov: 1994

Tréneri Arsenalu:
Arsène Wenger (1996 - )
Bruce Rioch (1995 - 1996)
George Graham (1986 - 1995)
Don Howe (1983 - 1986)
Terry Neill (1976 - 1983)
Berty Mee (1966 - 1976)
Billy Wright (1962 - 1966)
George Swindin (1958 - 1962)
Jack Crayston (1956 - 1958)
Tom Whittaker (1947 - 1956)
George Allison (1934 - 1947)
Herbert Chapman (1925 - 1934)
Leslie Knighton (1919 - 1925)
George Morrell (1908 - 1915)
Phil Kelso (1904 - 1908)
Harry Bradshaw (1899 - 1904)
George Elcoat (1898 - 1899)
T.B. Mitchell (1897 - 1898)