Taliansky klub AC Miláno je jedným z tých, ktoré pôsobia už v treťom storočí. AC však nebolo prvým futbalovým klubom v meste – tento primát patrí tímu Mediolanum. Do národných majstrovstiev, v ktorých spočiatku dominoval Janov a Turín sa však ako prvý prihlásil predchodca dnešného AC Miláno.

Začiatky tohto talianskeho veľkoklubu sa datujú na koniec 19. storočia. Presne 18. decembra 1899 sa začala písať slávna história jedného z najúspešnejších futbalových tímov vôbec. O jeho vznik sa postaral paradoxne Angličan – Alfred Edwards, ktorý si za sídlo klubu „Milan Cricket And Football Club“ vybral miesto s názvom Fiaschetteria Toscana na Via Berchet. Edwards sa stal zároveň prvým prezidentom klubu.

Po registrácii na Talianskom futbalovom zväze, ktorá sa konala 15. januára 1900, mohol milánsky tím hrať oficiálne zápasy. Prvý sa uskutočnil 11. marca – bolo to derby proti Mediolanum. Slávne červeno-čierne dresy si v ten deň obliekli hráči Hoode, Cignaghi, Torretta, Lees, Kilpin, Valerio, Dubini, Davies, Neville, Allison a Formenti...

Dva roky po založení, teda v roku 1901 získal milánsky klub svoj prvý titul. Vo finále národných majstrovstiev sa mu podarilo poraziť Janov. O päť rokov neskôr si tento úspech zopakoval, keď vyhral ťažkú bitku s turínskym Juventusom. Tretí titul pre Miláno prišiel v roku 1907. Vtedy azda nikto netušil, že sa začne čierna dekáda klubu založeného Alfredom Edwardsom. Tá nakoniec trvala vyše 40 rokov!

Prišiel 9. marec 1908 a fungovanie klubu FC Miláno dostalo vážne trhliny – dovtedy najvýznamnejší milánsky klub takmer zanikol a do ďalšieho ročníka talianskej ligy sa vôbec neprihlásil. Ako odpoveď na túto smutnú udalosť vznikol v Miláne iný klub – Inter. FC Miláno potom začalo pôsobiť v nižších futbalových súťažiach a do prvej ligy sa vrátilo až o 20 rokov neskôr.

FC Miláno však nakoniec malo šťastie. Ešte v časoch svojej slávy na začiatku 20. storočia si získalo mnoho priaznivcov, ktorí sa zvykli stretávať v krčme s názvom „American Bar“. Tento podnik sa výrazne podpísal aj pod jeho neskoršie znovuobrodenie. V roku 1926 sa stály návštevník tohto baru Pietro Pirelli rozhodol investovať do nového štadióna, ktorý pomenoval San Siro. Výstavba bola dokončená v roku 1929. Keďže FC Miláno bolo založené Angličanom Edwardsom, dostalo sa do nemilosti talianskej fašistickej vlády a jeho „normálne“ fungovanie v podstate nebolo možné. História dnešného AC Milána má teda veľkú čiernu dieru, ktorá trvala až do konca 2. Svetovej vojny – počas tohoto obdobia sa milánsky klub trápil, balansoval medzi prvou a druhou talianskou ligou. V sezóne 1938/39 zmenil svoj názov z FC na Associazione Calcio - AC Miláno. Po roku 1945 sa veľa vecí zmenilo a milánsky klub dostal novú šancu na ďalšiu existenciu!

Prvý veľký úspech sa dostavil už po niekoľkých rokoch – v sezóne 1951 získal milánsky klub svoj štvrtý titul. Zaslúžila sa oň hlavne trojica švédskych hráčov označovaná ako „Gre-No-Li“. Skratka bola zostavená z mien Gunnar Gren, Gunnar Nordahl a Nils Liedholm. Táto trojica sa najväčšou mierou podieľala na spomínanom úspechu, títo traja boli akousi hnacou silou klubu AC Miláno. Celý vtedajší ročník vyhralo AC Miláno po tuhom boji s konkurenčným Internazionale. V konečnom poradí nakoniec rozhodol jeden jediný bodík! Významný podiel na zisku titulu mal aj maďarský tréner Lajos Czeizler.

Piaty titul AC Milána prišiel v roku 1955 – a opäť po veľkom boji. Okrem švédskeho legionára Nordahla sa milánsky veľkoklub mohol v závere 50-tych rokoch spoliehať i na uruguajskú hviezdu menom Juan Alberto Schiaffino. Ten divákov na San Sire bavil skvelou, doslova briliantnou technikou. Druhý Švéd v tíme – Liedholm sa skvele udomácnil na poste stopéra a súperovi útočníci mali čo robiť aby sa im podarilo preľstiť ho. I vďaka schopnostiam týchto hráčov získalo Miláno ďalší titul už v roku 1957.

Mimoriadne úspešnú dekádu ukončilo AC titulom v roku 1959. Tento majstrovský primát doslova vystrieľal brazílsky stredný útočník Jose Altafini, majster sveta zo Švédska 1958. „Rossoneri“ sa stali majstrami Talianska už siedmy krát.

V milánskom veľkoklube začalo vyrastať mnoho talentovaných futbalistov s veľkým potenciálom stať sa hviezdou. Najvýznamnejšou postavou z tejto skupinky bol akiste Cesare Maldini, zabudnúť však netreba ani na mená ako Pelagalli, Salvadore, Danova či Radice. Vtedajší prezident Andrea Rizzoli spoločne s trénerom Gipom Vianim správne odhadli vývoj v najbližších rokoch a ako jedni z prvých vybudovali v Miláne kvalitné tréningové centrum. Jeho súčasťou bol aj tréner zameraný na kondíciu, skúsený tím medických expertov, psychológ či iní odborníci. AC Miláno šlo jednoznačne správnym smerom...

V poradí ôsmy titul majstrov Talianska na seba nedal dlho čakať. V tíme sa objavili nové hviezdy ako Gianni Rivera alebo mimoriadne technicky zdatný Nereo Rocco. Toho si fanúšikovia okamžite obľúbili aj vďaka jeho ľudskému prístupu.

Po tomto titule sa AC konečne začalo výraznejšie presadzovať i na európskej pôde. 22. mája 1963 vyhral tím vedený kapitánom Maldinim vtedajší Pohár majstrov európskych krajín. Stalo sa tak na londýnskom štadióne vo Wembley, kde AC Miláno zdolalo slávnu Benficu Lisabon 2:1!

V domácej súťaži sa však Rossoneri začali mierne trápiť. Titul nezískali najbližších päť rokov a do najvýznamnejšej medzinárodnej súťaže sa prebojovali až po deviatom majstrovskom úspechu v roku 1968. Vďaka víťazstvu v Talianskom pohári 1967 malo AC Miláno možnosť štartovať v premiérovom ročníku Pohára víťazov pohárov. V ňom nakoniec po finálovom víťazstve nad nemeckým Hamburgom aj triumfovalo. Rok 1968 bol teda mimoriadne úspešný – AC získalo taliansky titul a vyhralo i finále Pohára víťazov pohárov v Rotterdame.

Obrovský úspech pre milánsky veľkoklub prišiel 28. mája 1969, keď A.C. zvíťazilo v ďalšej edícii Pohára majstrov európskych krajín. Ich súperom bol v madridskom finále holandský Ajax Amsterdam. Zápas sa skončil 4:1. Následne si červeno-čierni pripísali i víťazstvo v Interkontinentálnom pohári, kde bol ich súperom argentínsky Estudiantes.

O ďalšie štyri roky sa zbierka úspechov tímu hrajúceho na San Sire opäť rozmnožila. 16. mája 1973 totiž AC opätovne zvíťazilo v Pohári víťazov pohárov. Po výsledku 1:0 ostali tentoraz oči pre plač anglickému Leedsu United. Rozhodujúci gól tohto zápasu strelil Luciano Chiarugi. AC Miláno žalo v týchto časoch úspechy i v domácom pohári. Pod vedením trénera Nerea Rocca získal klub double v súťaži Coppa Italia za víťazstvá v sezónach ´72 a ´73.

O pár rokov nahradil trénera Nerea Rocca bývalý slávny hráč klubu Nils Liedholm. Ten sa rozhodol pre zaujímavú štruktúru svojho mužstva. Popri skúsených hráčoch ako Albertosi, Bigon, Capello či Maldera do svojho kolektívu vhodne zapracovával mladé talenty. K nim patrili napríklad Baresi, Collovati či Novellino. Úspech na seba nenechal dlho čakať a v roku 1979 získalo AC ďalšie Scudetto. Tentoraz po boji s Perugiou. Počas osláv desiateho tímového titulu sa pre ukončenie kariéry rozhodol slávny Gianni Rivera. Fanúšikovia AC však už mali vytypovaného jeho nástupcu – mal sa ním stať mladý supertalent Franco Baresi! Títo dvaja veľkí futbalisti si spoločne zahrali iba v jednej jedinej sezóne...