Vianoce

Vianoce a ich okruh slávenia

Kľúčové slová: liturgia – Vianoce – vianočné sviatky – sviatky – historické texty - história

V myslení raného kresťanstva bol celý rok výsostne korunovaný slávením centrálneho tajomstva kresťanského života - Kristovho zmŕtvychvstania. Sprítomnenie tohoto tajomstva slávili
a slávia kresťania každú nedeľu. Do 4. storočia v Cirkvi nevystupovali do popredia ostatné sviatky, bola iba čiastočne zdôraznená pamiatka prvých kresťanských mučeníkov - martýrov, a to zvlášť v druhej polovici 2. storočia.
So začiatkom 4. storočia sa alikvotne pozmeňuje praktická liturgická prax slávenia sviatkov. Začína sa s prehĺbením teologických aspektov Kristovho života a tieto dôležité fakty sú historicko-teologicky začleňované do liturgických slávení v roku. Začal sa sláviť Veľký piatok, Kvetná nedeľa, Nanebovstúpenie Pána, Zvestovanie Pána a i. ako jednotlivé autonómne sviatky. Prvou istou zmienkou o slávení sviatku Narodenia Pána práve 25. decembra je správa z rímskeho prostredia z roku 354 v kalendárnych záznamoch Depositio episcoporum et Depositio martyrum. Deň 25. december sa tam označuje ako festum solis „natalis invicti“ podľa rímskeho kalendára. V Depositio martyrum sa spomína: „VIII kal. jan. natus est Christus in Bethlehem Judaeae. “ Ďalej je tu zmienka o slávení vianočných sviatkov v Ríme okolo rokov 335 - 337. Slávili sa zvlášť v konštantínovskej bazilike. Autorom týchto zmienok je rímsky chronograf F. D. Filocalus.
Keďže nepoznáme skutočný deň Kristovho narodenia a už vôbec nie hodinu (neudialo sa to presne 25. decembra o polnoci, ale narodenie Krista je nepopierateľným historickým faktom), existujú tu minimálne dve hypotézy, prečo sa začali Vianoce sláviť práve 25. decembra:
1. „hypotéza vypočítateľnosti“
Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohoto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Toto datovanie sa však postupne diferencovalo a nastávali tu niektoré odchýlky: Ignác Antiochijský radil dátum Kristovho narodenia podľa výpočtov na jarný čas, Klement Alexandrijský sa domnieval, že 20. máj je týmto dňom, čo sa aj niekedy akceptovalo v Palestíne, lebo sa tam máj všeobecne pokladal za mesiac narodenia. Anonymný spis
De Pascha computus nazýva 28. marec dňom narodenia Krista ako Slnka spravodlivosti
a zároveň tento deň pokladá za deň Kristovej smrti.

Napriek tomu sa však v latinskej Cirkvi ujal zvyk sláviť Vianoce práve 25. decembra. Túto hypotézu zastávajú hlavne L. Duchesne, H. Engberding, L. Fendt, A. Strobel, T. H. Talley a i. Ťažkosti predstavenej hypotézy sú hlavne pre nedostatok dostupných prameňov ohľadom presného počítania týchto kalendárnych dní roka, nejednotnosť a ťažšia historická interpretovateľnosť.
2. „dejinno-náboženská hypotéza“
Omnoho väčšiu pravdepodobnosť má dejinno-náboženská hypotéza, ktorú zastávajú hlavne autori F. J. Dőlger, B. Botte, J. A. Jungmann, O. Cullmann, H. Frank a i., ktorí hovoria
o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka, ktorý bol nariadený pre Rímske impérium ako sviatok práve na 25. december. Stalo sa tak v roku 275 cisárom Aureliánom (270-275) na počesť boha Slnka z Emes. Kresťania použili tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Slnko predstavovalo Krista, čo je znázornené aj na starokresťanských náhrobkoch. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka v začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae (Mal 3,20); Kristus - Svetlo sveta - Lux mundi (Jn 8,12) a i. Z Ríma sa slávenie narodenia Ježiša Krista rozšírilo najprv do Afriky (Optatus z Mileve, cca r.360) a južnej Itálie (Philastrius z Brécie, koniec 4. storočia). Známy sa stal Ambrózov hymnus narodenia Intende qui regis Israel. Slávenie Vianoc v Španielsku upravila saragosská synoda v roku 380. Písomná zmienka o slávení kresťanských Vianoc sa tam objavuje okolo roku 461 v zozname sviatkov Gregora z Tours v diele Historia Francorum. Na Východe sa tento rímsky zvyk sláviť Vianoce akceptoval do konca 4. storočia. Bazil, Gregor Naziánsky a Gregor Nyssenský v Kapadócii spomínajú súčasne vo svojich kázňach Zjavenie Pána
a aj Narodenie Pána, keďže sviatok Zjavenia Pána je starší. V roku 386 predsedá sláveniu tohoto sviatku Zlatoústy v Antiochii. V Egypte sa prvý raz spomínajú Vianoce v roku 432. V Jeruzaleme a v Palestíne sa sviatok narodenia Pána slávil neskôr. Známa pútnička Ethéria a takisto arménsky lekcionár z roku 415 liturgicky datujú slávnosť Kristovho vtelenia na 6. január. Spomínaný lekcionár má na 25. decembra liturgickú spomienku Jakuba a Dávida s poznámkou: „Počas týchto dní sa na iných miestach slávi narodenie Krista.“ V arménskej cirkvi a v niektorých východných cirkvách sa dodnes slávi sviatok Narodenia Pána 6.

januára.
Celkovo môžeme povedať, že slávenie sviatku Vianoc malo aj antiheretický - konkrétne kontraariánsky charakter. Keďže Arius popieral Kristovo božstvo a napádal Kristovu inkarnáciu, slávenie vianočných sviatkov predstavovalo hlavne v staroveku aj osvetový charakter medzi kresťanmi. Práve týmito sviatkami sa zdôraznil reálny fakt Kristovej inkarnácie - slávením slávnosti narodenia, pričom jej obsahom bol Kristus ako Boh a človek.
Z 5. storočia sa nám zachovalo desať vianočných kázní od pápeža Leva I. (440-461), ktoré zameriavajú pozornosť poslucháčov na dôležité dogmaticko-teologické pravdy ohľadom osoby Ježiša Krista. Vianoce sú tu predstavené ako sviatok nového Svetla, nového Slnka - Krista. Pápež tu opisuje vtelenie, narodenie z Panny, dve Kristove prirodzenosti.. Vianoce nazýva sacramentum natalis Christi resp. Nativitas dominicae sacramentum (Serm. 26).
Najstaršie liturgické texty vianočných omšových formulárov pochádzajú z prelomu 5. a 6. storočia a sú uvádzané na konci liturgických zbierok omšových formulárov. Ich fragmenty sa nám zachovali v odpisoch z 13. storočia. Niektoré z nich boli prevzaté do neskorších sakramentárov.
Podľa starodávneho rímskeho zvyku, ktorý je zachytený v 6. storočí v Capitulare lectionum
vo Wűrzburgu a spomína ho aj pápež Gregor I. vo svojej homílii, pápež slávil v deň Narodenia Pána tri omše: prvú v noci (missa in nocte) v bazilike Santa Maria Maggiore, druhú na úsvite (missa in aurora) v chráme svätej Anastázie a tretiu vo dne (missa in die) v chráme sv. Petra, teda na troch rozličných miestach v Ríme. Formuláre všetkých troch omší vošli do sakramentárov
a odtiaľ prešli postupne do misálov. Tento zvyk zasiahol aj ostatné európske územie. V roku 1156 ho spomína opát v Cluny Petrus Venerabilis, keď hovorí, že v opátstve celebruje každý kňaz
na Vianoce tri omše (Statuta 72f). Táto prax sa veľmi skoro rozšírila a bola prenesená aj do Rímskeho misála z roku 1570 a platí v Cirkvi podnes.
Vigílnu omšu Narodenia Pána pozná už Sacramentarium Gelasianum. Pravdepodobne aj piaty formulár vianočnej omše veronského sakramentára Leonianum je určený na vigílne slávenie. Capitulus Evangeliorum (CLLA 1101) s istotou spomína vigílnu omšu (č. 750) na úplný záver adventného obdobia. Zaujímavosťou rímskeho slávenia Vianoc bolo tzv. zdvojené nočné ofícium Narodenia. Ofícium pripadajúce na 25. december pozostávalo z vigílie a z Laudes matutinae, ktoré sa spievali v bazilike Santa Maria Maggiore za prítomnosti pápeža; druhé ofícium sa konalo neskôr v chráme svätého Petra.

Prvé sa ujalo vo Francúzsku a dostalo sa do rímskeho breviára z roku 1568, druhé v iných galských krajinách ako vianočné ofícium. Deviate a desiate storočie sú charakteristické vývojom veľkého množstva vianočných sekvencií na všetky tri vianočné omše a vianočnú oktávu včítane jej sviatkov, napríklad Natus ante saecula, Grates nunc omnes a i. Používali sa do tridentskej reformy. Vo vianočných dňoch sa hrávali náboženské hry týkajúce sa vianočného okruhu, napr. Officium pastorum, Officium infantium, Interfectio puerorum, Ludus de Rege Aegipti...
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Tieto betlehemy síce neplnia nijakú liturgickú funkciu, ale nás hlbšie vyvádzajú do prežívania vianočných sviatkov. Prvé drevené jasličky boli pravdepodobne postavené už v 7. storočí v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Známe je postavenie jasličiek od Františka Assiského v roku 1223 v lese Greccio, čo slúžilo k prehĺbeniu kresťanského rozjímania o tajomstve vtelenia Kristovej osoby, k upevneniu zbožnosti
a obrazotvornosti ľudu. Veľké rozšírenie stavania betlehemov badáme v 16. storočí a to zvlášť vplyvom jezuitskej rehole. V Prahe bol takýto betlehem postavený v roku 1562, v Altőttingu 1601, v Mníchove 1607. V Augsburgu a Florencii sa v 16. - 18. storočí dávali dokonca sošky Jezuliatka na oltár. Do rodín sa začal dostávať tento zvyk začiatkom 17. storočia a pretrváva dodnes.
Časové umiestnenie vianočných sviatkov (24. december - 5. január) sa od vydania Rímskeho misála roku 1570 viac menej nemenilo. Vianočný čas sa aj dnes slávi od prvých vešpier dňa 25. decembra do prvej nedele po Zjavení Pána. Táto nedeľa sa v latinskej cirkvi nazýva nedeľou Pánovho krstu. V rímskej a v ambroziánskej liturgii sa Vianoce nazývajú sviatok Natalis Domini nostri Jesu Christi (staršie Gelaziánum, Sacramentarium Gregorianum Hadrianum, Leonianum), v galskej a mozarabskej liturgii Dies nativitatis Domini nostri Jesu Christi (antifonár katedrály z Leon, Missale Gothicum). Tridentský misál, ale aj súčasný Rímsky misál nazýva deň Kristovho vtelenia Nativitas Domini - Narodenie Pána. Tento stručný historický prehľad vývoja vianočných sviatkov chce v nás umocniť radosť z Vianoc. Chce priblížiť toto mystérium, ktoré prežívame a ktoré pretrváva v našom vnútri. Veď centrom slávenia Vianoc nie je len bezduché zastavenie sa v ich čarovnej idyle, ale slávenie vianočnej liturgie v spoločenstve, čo dáva Vianociam špeciálny akcent.

Tu v centre stojí Kristova inkarnácia a radosť z nej patrí celému svetu, lebo k nám prišla Láska.

Poznámka autora!
Túto prácu môžete ľubovoľne citovať vo svojej práci, prednáške, referáte, na hodine.. Takisto ju môžete použiť písomne. Pri citácii uveďte, prosím, zdroj, t. j. CABAN P.: názov práce, Banská Bystrica 2000, strana.. a pošlite mi o tom správu cez e-mail: [email protected]
Vaše pripomienky, rady, návrhy očakávam na adrese:
Peter Caban, Tulská 41, 974 04 Banská Bystrica

Použitá literatúra

ADAM A.: Das Kirchenjahr mitfeiern, Freiburg, Basel, Wien 1979
ADAM A.: Das Kirchenjahr, Freiburg, Basel, Wien 1990
ADAM A.: Grundriss Liturgie, Freiburg, Basel, Wien 1985
ADAM A; BERGER R.: Pastoral-liturgisches Lexikon, Freiburg, Basel, Wien 1980
BIEGER E.: Das Kirchenjahr zum Nachschlagen, München 1985
HANSJŐRG AUF DER MAUR, Feiern im Rhytmus der Zeit I., Regensburg 1983.