Ludwig van Beethoven sa narodil 17. decembra 1770 v Bonne. Mladosť prežil v rodnom meste, kde dostal aj prvé hudobné vzdelanie. Nejakú dobu bol mladý Beethoven zamestnaný ako čembalista. Jeho Bonnské obdobie nebolo radostné. Otec prepadol alkoholu. Hrubo zachádzal so svojou ženou aj s detmi. Prechod do Viedne, ktorá bola hudobnou metropolou vtedajšieho sveta a sústreďovala v sebe najlepších hudobníkov, znamenal vtedy pre nadaného mladého muža zmenu k lepšiemu. Stalo sa tak v roku 1792, keď už mal Beethoven 22 rokov. Študoval u Schenka, ale hlavné vedomosti chcel získať u Haydna. Ten však nemal v danom momente na učenie čas, tak sa Beethoven obrátil na Albrechtsbergera, u ktorého pracoval s kontrapunktom. Avšak jeho hlavným zdrojom vedomostí boli geniálne diela oboch jeho predchodcov - Josepha Haydna a Wolfganga Amadea Mozarta, na ktorých sa prakticky najviac naučil a ktoré až do roku 1800 mali výrazný vplyv aj na jeho vlastnú tvorbu. Rast jeho skladateľským možností bol rýchly. Veselá Viedeň prispievala podstatne k tomu, že Beethoven spoznával aj tie príjemnejšie stránky života, ktoré mu po celú mladosť boli odoprené. Postupne však začal strácať sluch, až kým okolo tridsiateho roku života úplne neohluchol. Aj napriek tomu neprestáva tvoriť, lebo tvorba ide zvnútra. Prirodzene že ho to stojí nesmierne úsilie, a jeho intenzita sa odrazí v hudbe. Hluchota ho postupne odlučuje od sveta. Ďalšia kríza okolo pädesiatky sa odrazí v jeho živote a tvorbe. Je to východisko jeho posledného tvorivého obdobia, keď dielo nadobúda zvláštnu múdrosť, a keď človek hovorí sám k sebe v najdôvernejšej chvíli na konci cesty. Beethoven zomrel 26.marca 1827.

V záujme úplnosti a pochopenia Beethovenovej sonátovej tvorby treba pripomenúť niekoľko základných faktov. Sonátová forma sa rodila postupne úsilím generácií. Jej východiskom bola v podstate dvojdielna forma, do ktorej sa dostala hlavne zásluhou mannheimskej školy - Jána Stamica a Františka Xavera Richtera predovšetkým - druhá kontrastná myšlienka. Nábehy ku dvom témam sa dajú zistiť už u Pergolesiho v prvej polovici 18. storočia a u Corelliho nachádzame zárodok sonátovej formy v trojdielnej forme (ABA). Druhým znakom sonátovej formy je rozvedenie. Táto stredná časť sonátovej formy individuálne spracúva daný materiál. Rozvedenie je akýmsi dramatickým stredom sonátovej formy. U Philippa Emanuela Bacha sa vyskytujú sonáty trojdielne s rozvedením aj dvojdielne bez neho.