Ani sonáty Bachovho predchodcu Johanna Kuhnaua nie sú sonátami v technickom zmysle. Striedajú len značne ľubovolné pomalé a rýchle časti. Sonáty u Domenica Scarlattiho sú jednočasťové skladby v dvojdielnej piesňovej forme bez rozvedenia. Sonáta sa vykryštalizovala do konečného tvaru až u viedenských klasikov. Táto dokonale premyslená forma obsahuje pestrosť a je zároveň prehľadná. V sonátovom cykle sa sonátová forma používa najmä ako prvá časť. Po nej nasleduje časť pomalá. Môže byť vo forme piesňovej, rondovej alebo i sonátovej či variačnej. Dojem z jej vážnosti vyvažuje tretia časť, ktorá je tanečného charakteru. Môže to byť menuet alebo scherzo. Má z pravidla trojdobý rytmus a taktiež jeho forma ja trojdielna. Posledná časť finále môže byť vo forme rondovej, sonátovej, prípadne variačnej.

Beethoven prevzal sonátovú formu od Haydna a Mozarta, ktorí ju už priviedli k dokonalosti. S tým sa však Beethoven neuspokojil, že by plnil jej predpisy doslova, ale prispôsoboval si ju. Tieto zmeny nie sú svojvoľné, ale vyplývajú z kompozičných zámerov a tvorivej nutnosti. Všetky Beethovenove diela sa vyznačujú dokonalosťou. To platí tiež aj o klavírnych sonátach. Na rozdiel od sonát Josepha Haydna a Wolfganga Amadea Mozarta, ktorí tvorili s ľahkosťou a nesnažili sa každú skladbu individualizovať, dáva Beethoven všetkým osobný charakter. Autor ich vydal z ruky až vtedy, keď úplne spĺňali jeho predstavu a nedali sa v ničom opraviť. Na klavírnych sonátach Beethovena môžeme sledovať jednotlivé etapy jeho vnútorného vývoja. Jeho umelecký prejav bol vyvolaný väčšinou zlým osudom, lebo umenie a život človeka spolu súvisia. Po klavírnej stránke prinášajú Beethovenove sonáty vo svojej dobe nový štýl. Prvé tri sonáty sú venované Josephovi Haydnovi a vyšli v marci 1796. Beethoven ich napísal po odchode z Bonnu do Viedne v dobe, keď sa stýkal s Haydnom. Práve medzi nimi je sonáta C dur opus 2, číslo 3. Opiera sa v nej často o svoje staršie kompozície. Beethoven v nej použil materiál hlavne z klavírnych kvartetov z roku 1785.

Prvá časť sonáty je vytvorená skoro celá z prvej časti klavírneho kvarteta v C dur. Tento postup dovoľuje nahliadnuť do kompozičnej dielne skladateľa a už v ranom období nás presvedčuje o silnom kryštalizačnom procese, ktorý prebiehal v tvorivej práci skladateľa. Zaujímavosťou je i molová varianta druhej témy, ktorá je akousi reminiscenciou na mannheimský vplyv. Prvá časť je veľmi temperamentná a je veľmi účinným vstupom do sonátového cyklu.