Ako aj predchádzajúca sonáta A dur, op.2, č.2 neušla ani sonáta C dur, op.2, č.3 často tvrdým kritikám, ktoré hlavne prvej časti vyčítali zmes haydnovského a mozartovského štýlu a dokonca jej popierali akýkoľvek hudobný význam. Túto sonátu vnímali ľudia veľmi svojrázne. Ale úsudky nič nezmenili na životaschopnosti tohoto diela. Táto časť vlastne pripravuje veľké Adiago, ktoré po nej nasleduje. Adiago v E dur tónine je nádherný monológ, ktorý je veľmi ľudský, ale pri tom aj ušľachtilý a noblesný, že sa nikde nedostane do precitlivelosti , zachováva vždy mieru výrazového vkusu a nestráca nikde na najhlbšej presvedčivosti. Riemann ju považuje za rondovú formu, pretože hlavná téma sa objavuje na začiatku, v prostriedku a aj na konci.

Scherzo je rýchle allegro, ktorého tempo je vyvážené triom, ktoré beží v triolách (melódia je v nich daná najhlbšími a najvyššími tónmi triol). Po zopakovaní scherza končí táto časť kódou s oktávovými skokmi, ktoré sa zdržujú na dominante a na koniec sa rozvedú v pianissime do toniky.

Aj záverečná časť - Allegro assai - je temperamentná a technická. Rondová forma sa tu približuje forme sonátovej. Zaujímavý je hneď na začiatku beh nahor v trojzvukoch hlavnej myšlienky, proti ktorým sú volené kontrastné techniky ďalších myšlienok: šestnástinové figurácie v behoch, legátové melódie doprevádzané rozloženými akordmi v basoch, oktávové postupy, rýchle unisona, trilky. Celok dáva búrlivú záverečnú časť, veľmi vtipnú, honosnú, istú svojim efektom. Tento trojdielny opus 2 nám predvádza nového génia, ktorý vyniká vo svojej dobe. Má mnoho z jej znakov, ale už tu sa ukazuje ako samostatná a nová osobnosť. Ale taktiež aj ostatné sonáty, hoci nepatria medzi obmedzený okruh, ktoré si klaviristi vyberajú na verejné prevedenie, nesú znaky Beethovenovho génia a tvoria súvislú reťaz. Beethoven musel prejsť zlým detstvom, hluchotou, osamelosťou a politickým nesúhlasom, aby dosiahol výšin svojej tvorby. Zlá existencia vyvolala dielo pozitívne, kladné, silnejšie ako ničivé sily života. Preto má väčšina všetkého, čo Beethoven vytvoril, mimoriadny ráz, vybojovaný na sebe samom, individualizovaný.

Pre vtedajších ľudí bol klavirista Beethoven asi veľmi problematický zjav, pretože ich vkus a zvyklosti boli zvyknuté na mozartovskú estetiku. Po vzdušnej ľahkosti nastúpila veľká výrazovosť a smelosť novej techniky, na ktorú si museli poslucháči najprv zvyknúť. V roku 1805 zvolal Pleyel pri počúvaní jeho hry: „Nemá to kultúru, toto predsa nie je klavirista!“ Ale Václav Tomášek videl do veci hlbšie, keď povedal: „Je pánom klavíru.“.