Snehulienka a sedem trpaslíkov

Žil raz jeden kráľ, ktorý múdro vládol, a preto ho všetci mali radi. Aj jeho ženu, prekrásnu kráľovnú, všetci milovali.
Jedného dňa sa kráľovnej narodila krásna dcérka, ktorú podľa jej bledej pokožky pomenovali Snehulienka. V deň, keď sa narodila, zvony zvonili a ľudia na oslavu spievali a tancovali. No onedlho v kráľovstve zavládol žiaľ, pretože kráľovná ochorela a čoskoro zomrela.
Malá princezná rástla a bola ešte krajšia ako jej matka. Kráľ ju veľmi miloval, a preto sa rozhodol, že sa znova ožení, aby dievčatko malo aj mamu. Žena, ktorú si vybral, bola tiež veľmi krásna, ale mala zlé a falošné srdce. Snehulienku znenávidela pre jej krásu od chvíle, ako ju prvý raz uvidela.
Táto nedobrá kráľovná mala čarovné zrkadlo. Stávala pred ním a pýtala sa ho:
„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, kto je najkrajší na tejto zemi?“
Zrkadlo vždy hovorilo pravdu a až donedávna vravelo kráľovnej, že je najkrajšia na svete. Jedného dňa, keď Snehulienka dovŕšila šestnásty rok, však zrkadlo odpovedalo inak:

„Ty si kráľovná veľmi krásna, ale Snehulienka je ešte krajšia!“
Kráľovná zbledla od zlosti a zaumienila si, že sa Snehulienke pomstí.
Čoskoro nadišla jej chvíľa, lebo kráľ ochorel a zomrel. Kráľovná si ihneď dala zavolať kráľovského poľovníka a povedalo mu: “Prikazujem ti, aby si Snehulienku zaviedol do hlbokého lesa. Zabi ju a na dôkaz toho, že si ma poslúchol, mi prines jej srdce.“
Poľovník sa zľakol, no nemal na výber, lebo kráľovnú musel poslúchnuť. A tak jedného dňa zobral Snehulienku do hlbokého lesa. Ako tak na ňu pozeral, vedel, že ju nedokáže zabiť.
„Rýchlo bež do lesa a schovaj sa“, povedal jej. „Nemôžem ťa zabiť. Radšej zabijem diviaka a kráľovnej donesiem jeho srdce.“
Snehulienka sa mu pekne poďakovala a rozbehla sa hlbšie do lesa. Poľovník potom zabil diviaka a jeho srdce vzal pre zlú kráľovnú.
„Cha-cha!“ smiala sa kráľovná. „Takže Snehulienka je mŕtva!“
Snehulienka bežala cez les, ako len vládala. Keď zastala, nevedela, kde je, a navyše bola veľmi unavená a hladná. Blúdila celé hodiny, keď náhle uvidela malý domček. Klopala na dvere, ale nikto jej neotváral. Nazrela dnu cez obloky, vnútri však nikto nebol. Bola taká vyčerpaná a hladná, že sa odvážila vojsť dnu.
Všetko v domčeku bolo veľmi malé. Bol tu stôl, sedem malých stoličiek, pri kozube sedem pohodlných kresielok a na poschodí stálo v rade sedem postieľok. Podkrovie bolo plné voňavého sena. Celý domček bol však veľmi špinavý. Snehulienka bola unavená, ale napriek tomu sa pustila do upratovania, až kým všetko nevoňalo čistotou. To bolo jediné, čo mohla pre obyvateľov domčeka urobiť, a keďže sa potrebovala vyspať, ľahla si krížom cez sedem postieľok a vzápätí zaspala.
V domčeku bývali siedmi trpaslíci, ktorí pracovali v neďalekej diamantovej bani.
Keď sa v ten večer vrátili domov, nesmerne ich prekvapilo, ako sa všetko ligoce.
„Ktosi tu bol“, povedal najstarší. „Pozrime sa, či tu ešte je.“
Dolu nikto nebol, preto trpaslíci vyšli na poschodie a tu našli na posteliach tvrdo spať Snehulienku. Stáli nad ňou a nevedeli sa vynadívať na jej krásu. Vtedy sa Snehulienka pohla a otvorila oči.
„Kto si?“ spýtali sa trpaslíci.
Snehulienka vyskočila a uklonila sa
„Volám sa Snehulienka“, odvetila. „Prepáčte, že som si ľahla na vaše postele, ale bola som veľmi unavená a nemala som kam ísť.“
Potom im porozprávala, čo sa jej prihodilo. Trpaslíkom prišlo krásnej mladej dievčiny tak ľúto, že jej ponúkli, aby zostala u nich v domčeku.
„Musím sa vám nejako odvďačiť za vašu láskavosť“, povedala Snehulienka. „Už viem – budem sa starať o domácnosť.“
Trpaslíci spokojne prikývli a usmiali sa.
„Musíme sa však na niečom dohodnúť“, ozval sa najstarší. „Myslím, že tá zlá kráľovná je čarodejnica a môže zistiť, že nie si mŕtva. Určite sa nezastaví pred ničím, len aby sa ťa zbavila. Preto nám musíš sľúbiť, že sa nebudeš rozprávať s nikým, kto sa zatúla k nášmu domčeku, ani keby sa správal hocijako láskavo.“
„Ach, to sľubujem,“ povedala Snehulienka.
Odvtedy spolu veľmi šťastne nažívali v domčeku v lese. Aj zlá kráľovná bola spokojná. Myslela si, že sa zbavila Snehulienky a že je znova najkrajšia.
Jedného dňa sa však opäť opýtala zrkadla:
„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, kto je najkrajší na tejto zemi?“
A zrkadlo odpovedalo:

„Och, kráľovná, ty si veľmi krásna, ale Snehulienka, ktorá býva v domčeku so siedmimi trpaslíkmi, je ešte krajšia.“
Kráľovná sa nahnevala.
„Čože?! Nie je mŕtva? Veď ja to hneď napravím!“
Preobliekla sa za potulnú predavačku a s košíkom plným stužiek, hrebeňov a všelijakých pekných drobností sa vybrala do lesa. Čoskoro prišla k domčeku siedmich trpaslíkov. Tí práve pracovali v diamantovej bani a doma bola len Snehulienka. Zametala dlážku a spievala si pri tom. Z lesa poprichádzali všetky drobné zvieratká, aby počúvali jej nežný hlas, no len čo k domčeku prišla zlá kráľovná, naľakane sa rozpŕchli do lesa.
Kráľovná zaklopala na dvere.
„Dobré ráno, zlatko,“ pozdravila, keď Snehulienka otvorila. „Mohla by som dostať pohár vody? Už celé hodiny som na nohách.“
„Ale samozrejme!“ povedala Snehulienka a zaviedla starenu dovnútra. „Hneď vám dám napiť!“
Odišla po pohár a zlá kráľovná zatiaľ šikovne otvorila košík a vybrala z neho otrávený hrebeň. Keď sa Snehulienka vrátila, uvidela v košíku veľa pekných vecí a zatúžila po nich.
„Ach, vidím, že sa ti páčia moje veci,“ ozvala sa starena. „Veľmi by ti pristali. Nechceš si ich lepšie prezrieť? Napríklad tento hrebeň. Daj si ho do svojich krásnych vlasov, zlatko.“
Bol to naozaj pekný hrebeň a Snehulienka neodolala.
„Ukáž, zastoknem ti ho do vlasov,“ povedala starena, a tak aj urobila. Otrávený hrebeň vykonal svoje a Snehulienka spadla na zem.
„Cha-cha!“ zvolala zlá kráľovná. „Teraz ja budem najkrajšia zo všetkých!“
Keď sa trpaslíci vrátili domov, našli Snehulienku ležať ani mŕtvu na dlážke. Boli z toho veľmi nešťastní. No najmenší trpaslík uvidel v Snehulienkiných vlasoch otrávený hrebeň a vytiahol ho. Snehulienka ihneď otvorila oči.
Trpaslíci boli nesmierne radi, že nie je mŕtva. Musela im však sľúbiť, že už nikdy, naozaj nikdy nič nevezme od nikoho neznámeho.
Zlá kráľovná bola opäť šťastná, ale jedného dňa sa znova spýtala zrkadla, kto je najkrajší.
„Och, kráľovná, ty si veľmi krásna, ale Snehulienka, ktorá stále býva v domčeku so siedmimi trpaslíkmi, je najkrajšia na zemi,“ odpovedala čestné zrkadlo.
Kráľovná už od zlosti takmer zošalela. Roztrhala na kusy všetky knihy a o stenu rozbila krištáľovú vázu. Potom jej zrak padol na sklenenú misu s ovocím, z ktorej zobrala jedno jablko.

„A teraz sa uvidí, či prežije aj toto!“ vyhlásila. Rozhodla sa, že to skúsi ešte raz a dá Snehulienke otrávené jablko.
S košíkom jabĺk sa znova vybrala do lesa, tentoraz preoblečená za starú žobráčku. To najkrajšie jablko otrávila.
Snehulienka tentoraz váhala, či má vpustiť starenu do domčeka, ale keď videla, aká je unavená, zaviedla ju dnu a dala jej napiť.
„Ďakujem ti, zlatko, ďakujem,“ povedala starena slabým hlasom, keď sa napila. „Ako sa ti len odvďačím za tvoju láskavosť? Ach, už viem! V košíku mám zopár červených jabĺčok. Vezmeš si jedno?“
„Ach nie, ďakujem,“ odvetila Snehulienka. „Od neznámych ľudí si nesmiem nič vziať.“
„To je veľmi múdre,“ súhlasila starena. „Ale my dve predsa nie sme neznáme, zlatko. Mám pocit, že tvoju pôvabnú tváričku poznám už veľmi dlho. Poviem ži, čo urobím. Ty si vezmi toto jabĺčko a ja si zoberiem druhé. A teraz si zo svojho odhryznem, aby si videla, že mu nič nie je.“
A tak aj urobila. To Snehulienku presvedčilo, vzala si otrávené jablko a kúsok si z neho odhryzla. Vzápätí zamdlela a spadla na zem. Zlá kráľovná sa prestala pretvarovať a vybuchla do smiechu.
„A je to!“ povedala. „Toto neprežiješ!“ A so smiechom sa vrátila do paláca.
Keď trpaslíci prišli domov, robili všetko pre to, aby Snehulienku vzkriesili, ale kus otráveného jablka, ktorý jej uviazol v hrdle, nenašli. Nakoniec museli uveriť, že je mŕtva. Uložili ju do sklenenej truhly, aby sa mohli pozerať na jej krásnu tvár. Truhlu položili na skalu, aby ju mohli vidieť aj vtáky a zvieratá, ktoré ju mali rady.
Onedlho nato prechádzal okolo pekný princ so svojou družinou. Keď zbadali sklenenú truhlu a v nej krásne dievča, spýtali sa trpaslíkov, kto to je.
Trpaslíci povedali princovi, že to je Snehulienka, dcéra starého kráľa, ktorú otrávila zlá kráľovná. Princa to veľmi zarmútilo, pretože pri pohľade na Snehulienku sa do nej zaľúbil.

„Rád by som si ju zobral po paláca,“ povedal. „Viem, že keď ju môj kráľovský otec uvidí a vypočuje si jej príbeh, zlú kráľovnú potresce.“
Po dlhom rozhodovaní trpaslíci súhlasili, aby si princ zobral Snehulienku. Princ prikázal štyrom dvoranom, aby zdvihli sklenenú truhlu a odniesli ju. Jeden z nich sa však potkol a vtedy Snehulienke vypadol z úst kúsok otráveného jablka. Otvorila oči.
„Zastaňte!“ zakričal najmladší trpaslík. „Žije! Žije!“
Trpaslíkov a princa sa zmocnila nesmierna radosť. Snehulienka hľadela na pekného princa a tiež sa doňho ihneď zamilovala. Princ ju aj s trpaslíkmi zobral do svojho paláca, kde si ju všetci zaraz obľúbili pre jej krásu a nežnosť.
Medzitým sa zlá kráľovná ešte raz pozrela do zrkadla a spýtala sa:
„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, kto je teraz najkrajší?“
„Ty, kráľovná, si stále krásna, ale Snehulienka, ktorá si ide vziať princa zo susedného kráľovstva, je najkrajším dievčaťom na svete!“
Vtedy sa kráľovnej zmocnila strašná zlosť a rozbila čarovné zrkadlo na tisíc kúskov. Potom vybehla von, v náhlivosti spadlo z úzkych schodov a navždy zmizla.
Potom zavládla v celej krajine radosť. Snehulienka a pekný princ mali veľkú svadbu. Trpaslíci darovali Snehulienke nádhernú korunu, vykladanú diamantami z ich bane. Keď nadišiel pravý čas, Snehulienka a princ začali múdro a dobre vládnuť v obidvoch krajinách ako kráľ a kráľovná.