Žil raz jeden kráľ, ktorý múdro vládol, a preto ho všetci mali radi. Aj jeho ženu, prekrásnu kráľovnú, všetci milovali.
Jedného dňa sa kráľovnej narodila krásna dcérka, ktorú podľa jej bledej pokožky pomenovali Snehulienka. V deň, keď sa narodila, zvony zvonili a ľudia na oslavu spievali a tancovali. No onedlho v kráľovstve zavládol žiaľ, pretože kráľovná ochorela a čoskoro zomrela.
Malá princezná rástla a bola ešte krajšia ako jej matka. Kráľ ju veľmi miloval, a preto sa rozhodol, že sa znova ožení, aby dievčatko malo aj mamu. Žena, ktorú si vybral, bola tiež veľmi krásna, ale mala zlé a falošné srdce. Snehulienku znenávidela pre jej krásu od chvíle, ako ju prvý raz uvidela.
Táto nedobrá kráľovná mala čarovné zrkadlo. Stávala pred ním a pýtala sa ho:
„Zrkadlo, zrkadlo, povedz že mi, kto je najkrajší na tejto zemi?“
Zrkadlo vždy hovorilo pravdu a až donedávna vravelo kráľovnej, že je najkrajšia na svete. Jedného dňa, keď Snehulienka dovŕšila šestnásty rok, však zrkadlo odpovedalo inak:

„Ty si kráľovná veľmi krásna, ale Snehulienka je ešte krajšia!“
Kráľovná zbledla od zlosti a zaumienila si, že sa Snehulienke pomstí.
Čoskoro nadišla jej chvíľa, lebo kráľ ochorel a zomrel. Kráľovná si ihneď dala zavolať kráľovského poľovníka a povedalo mu: “Prikazujem ti, aby si Snehulienku zaviedol do hlbokého lesa. Zabi ju a na dôkaz toho, že si ma poslúchol, mi prines jej srdce.“
Poľovník sa zľakol, no nemal na výber, lebo kráľovnú musel poslúchnuť. A tak jedného dňa zobral Snehulienku do hlbokého lesa. Ako tak na ňu pozeral, vedel, že ju nedokáže zabiť.
„Rýchlo bež do lesa a schovaj sa“, povedal jej. „Nemôžem ťa zabiť. Radšej zabijem diviaka a kráľovnej donesiem jeho srdce.“
Snehulienka sa mu pekne poďakovala a rozbehla sa hlbšie do lesa. Poľovník potom zabil diviaka a jeho srdce vzal pre zlú kráľovnú.
„Cha-cha!“ smiala sa kráľovná. „Takže Snehulienka je mŕtva!“
Snehulienka bežala cez les, ako len vládala. Keď zastala, nevedela, kde je, a navyše bola veľmi unavená a hladná. Blúdila celé hodiny, keď náhle uvidela malý domček. Klopala na dvere, ale nikto jej neotváral. Nazrela dnu cez obloky, vnútri však nikto nebol. Bola taká vyčerpaná a hladná, že sa odvážila vojsť dnu.
Všetko v domčeku bolo veľmi malé. Bol tu stôl, sedem malých stoličiek, pri kozube sedem pohodlných kresielok a na poschodí stálo v rade sedem postieľok. Podkrovie bolo plné voňavého sena. Celý domček bol však veľmi špinavý. Snehulienka bola unavená, ale napriek tomu sa pustila do upratovania, až kým všetko nevoňalo čistotou. To bolo jediné, čo mohla pre obyvateľov domčeka urobiť, a keďže sa potrebovala vyspať, ľahla si krížom cez sedem postieľok a vzápätí zaspala.
V domčeku bývali siedmi trpaslíci, ktorí pracovali v neďalekej diamantovej bani.
Keď sa v ten večer vrátili domov, nesmerne ich prekvapilo, ako sa všetko ligoce.
„Ktosi tu bol“, povedal najstarší. „Pozrime sa, či tu ešte je.“