Sluchové postihnutie zastáva podľa WHO z hľadiska závažnosti postihnutia druhé miesto, hneď za mentálnym postihnutím. Na Slovensku je okolo 5 až 7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých, pričom až 90% z nich sa rodí intaktným rodičom. “Rodina so sluchovo postihnutým dieťaťom je posudzovaná vždy ako riziková, ohrozená možnosťou zlyhania. Ak je rodina kohézna a prístupná voči odbornej poradenskej starostlivosti, má pozitívnu prognózu smerujúcu k stavu zrelej rodičovskej akceptácie dieťaťa s postihnutím sluchu.” (Kročanová, 2000, s. 152.)

Narodenie postihnutého dieťaťa
Narodenie postihnutého dieťaťa vždy veľmi tiesnivo pôsobí na rodičov. Pociťujú tento fakt ako životnú tragédiu, postihnuté dieťa pre nich znamená zármutok, poznamenanie, niekedy takmer neznesiteľnú hanbu. Fakt postihnutia ich spravidla zasiahne celkom nepripravených, predstavuje permanentnú a dlhotrvajúcu záťažovú situáciu spojenú so starostlivosťou o výchovu a vzdelávanie dieťaťa. Budúcnosť postihnutého dieťaťa ich napĺňa pochybnosťami a pocitom neistoty. Dieťa sa tak stáva fyzickou, ekonomickou a sociálnou záťažou, no najmä psychickým stresorom. Ani súrodenci spočiatku nechápu, prečo je ich súrodenec iný a iba pomaly sa s touto odlišnosťou vyrovnávajú.

Reakcie rodičov na postihnutie
Spôsoby, akými rodičia reagujú na postihnutie svojho dieťaťa možno zaradiť do piatich kategórií:
1.Akceptovanie dieťaťa a jeho postihnutia. Rodič postihnutie prijíma objektívne a preukazuje skutočnú oddanosť a primerané hodnotenie dieťaťa. Nevyjadruje pocity viny alebo vzdoru, viera vo vlastné sily a v schopnosti dieťaťa mu dodáva dušenú podporu a oporu.
2.Odmietavá reakcia. Popiera sa, že postihnutie má emocionálny vplyv na rodičov a že dieťa je naozaj postihnuté. Vzdelávacie a profesionálne plány s dieťaťom naznačujú, že rodič neakceptuje pre dieťa nijaké obmedzenia. Dieťa je vedené k nadmernej ambicióznosti a rodič trvá na jeho vysokej úspešnosti.
3.Nadmerné ochranárstvo. Rodičia sú zaujatí premierou citu ľútosti a súcitu, ktorý vyjadrujú v nadmerne starostlivom a ochranárskom zaobchádzaní. Najmä matky udržujú svoje dieťa na infantilnej úrovni, neumožňujúcej využiť potenciálne schopnosti dieťaťa. Otcovia majú naopak únikové tendencie a liberálnu výchovu, so sklonom k zanedbávaniu dieťaťa (zriedkavé prejavy lásky, nízke požiadavky, nijaká kontrola,…).
4.Skryté zavrhovanie. Postihnutie sa pokladá za hanbu. Negatívny postoj a odpor voči dieťaťu sa skrýva za nadmerne starostlivou a úzkostlivou ohľaduplnosťou a preháňaním povinností, úzkostlivou snahou byť dobrou matkou (otcom).
5.Otvorené zavrhovanie. Dieťa sa otvorene prijíma s odporom, je prísne trestané, pričom rodič si je vedomý svojich nepriateľských citov, no utvára si obranu na ich zdôvodnenie. Spoločnosť, lekár alebo učitelia sú vinní za jeho presudky voči postihnutiu. (Jakabčic, Požár, 1995, s. 80, 81.)