Fázy akceptácie
M. Zubová zo špeciálnopedagogickej poradne ZŠ intrenátnej pre sluchovo postihnutých v Bratislave rozlišuje 4 fázy akceptácie sluchovo postihnutého dieťaťa rodičmi:
a)fáza neakceptovania postihnutia. Rodičia neveria, že ich dieťa je postihnuté. Vnútorne to síce cítia, ale bránia sa tomu, nahovárajú si, že dieťa je zdravé. Preto sa snažia vyvarovať sa situáciám, kedy by dieťa mohlo prísť do styku so svojimi vrstovníkmi, aby nemuseli porovnávať, pričom dieťa zároveň presysujú podnetmi.
b)fáza pociťovania viny. Rodičia sa obracajú na viacerých odborníkov v nádeji, že ich podozrenie niekto vyvráti. Stále sa so skutočným stavom vecí nevedia zmieriť a veria, že dieťa v krátkej dobe všetko doženie. Objavujú sa i iracionálne pocity viny alebo deštruktívna tendencia – vinníka hľadajú v niekom inom.
c)fáza ľútosti a smútku. Rodičia sa cíti podvedení, pociťujú strach z budúcnosti, uzavierajú sa do seba a smútia, pociťujú i nenávisť voči dieťaťu a ak sa rozhodnú umiestniť dieťa v špeciálnom zariadení, pociťujú vinu, trýznia sa sebaobviňovaním.
d)fáza nadobúdania nových skúseností a poznatkov ako zaobchádzať s dieťaťom. Rodičia oddeľujú zmysel svojho života od zmyslu života dieťaťa, snažia sa študovať literatúru, kontaktovať sa s rodičmi rovnako postihnutých detí, strach už nie je taký veľký, postupne nadobúdajú predstavu o ďalšom postupe, venujú sa bežným starostiam a povinnostiam a dieťa milujú také, aké je.

Špecifickosť sluchového postihnutia
Hluchota však na rozdiel od iných postihnutí stavia rodičov pred závažný problém: prirodzená vzájomná väzba medzi nimi a dieťaťom je silne narušená. Nemôžu komunikovať, stoja pred dieťaťom s prázdnymi rukami, netušia zložitosť jeho zvláštnych potrieb. Takáto rodina sa odlišuje potrebou adaptácie rodičov na prítomnosť nepočujúceho dieťaťa v nej a emocionálneho vyrovnávania sa členov rodiny, odlišuje sa nárokmi na každodenné riešenie rizikových situácií a problémov, na rozhodovanie sa o voľbe optimálneho komunikačného kanála.

Problémy s akceptáciou dieťaťa majú hlavne počujúci rodičia. Nepočujúci rodič sa spravidla nemusí vyrovnávať so situáciou, že jeho dieťa nepočuje, emocionálne sa ho to nedotkne, pretože hluchotu nepovažuje za handicap, akceptuje ju ako prirodzenú súčasť vlastného života i života dieťaťa.

Otázky rodičov
Rodičov trápi najmä niekoľko základných otázok:
Ako ďalej?
Ako s dieťaťom komunikovať?
Na akú inštitúciu sa so svojím problémom obrátiť?
Môže sa dieťa aj napriek postihnutiu sluchu naučiť hovoriť?
Kedy bude hovoriť?
Ako bude hovoriť?
Do akej školy dieťa prihlásiť?
Ako sa spoločensky a pracovne uplatní?
Nájde si životného partnera?