Adaptácia rodiny
Od okamihu definitívneho potvrdenia diagnózy začína prebiehať adaptačný proces, tj. „schopnosť rodinného systému meniť štruktúru moci, rolí a rodinných pravidiel podľa situačných a vývinových potrieb.“ (Prevendárová, 1997, s. 5.) Významnú úlohu tu zohrávajú vôľové vlastnosti a osobnostné kvality rodičov i súrodencov (schopnosť prekonávať prekážky, húževnatosť, vyrovnanosť, kohéznosť, stabilita, flexibilita, primárna orientácia na dieťa,…), dobré vzťahy so širším príbuzenstvom a s priaťeľmi, stabilný hodnotový systém, predchádzajúca skúsenosť rodičov s výchovou zdravého súrodenca, vzťah dôvery k ošetrujúcemu lekárovi, dostupnosť medicínskych, špeciálno-pedagogických, psychologických a sociálnych služieb, atď.
Existuje však pomerne dosť maladaptovaných rodín, v ktorých kríza postupne chronifikuje, destabilizuje a dezintegruje rodinné spolužitie.

Komunikačné aspekty
Komunikačné správanie matiek detí so sluchovým handicapom môže mať rôny charakter:
-niektoré matky obmedzia prísun akustických podnetov k dieťaťu a dostanú ho tak do stavu stimulačnej podvýživy,
-iné matky sa vysielaním priveľkého množstva vizuálnych podnetov (prehnaná mimika tváre, výrazná artikulácia, ukazovanie, apod.) usilujú kompenzovať nedostatočnú sluchovú percepciu dieťaťa,
-sú matky, ktoré si naopak neuvedomujú význam vizuálnosti a očného kontaktu v komunikácii s dieťaťom,
-počujúce matky usmerňujú svoje deti zväčša direktívne a zasahujúco,
-nepočujúce matky viac pozorujú nepočujúce dieťa a reagujú na komunikačné podnety smerujúce od neho,
-matky sa venujú najmä usmerňovaniu správania a činností dieťaťa než rozvíjaniu jeho aktivít. (Kročanová, 1999, s. 5.)

Komunikačnú interakciu možno preto súhrnne hodnotiť ako špecifickú a z pozície matky (rodiča) ako náročnú. K pozitívnemu komunikačnému napredovaniu dieťaťa môže významne prispieť empatia rodiča k podnetom dieťaťa, jeho akceptácia dieťaťa a adaptácia na dieťaťom ponúkaný spôsob komunikácie.
Nie je jednoznačne dané, akým spôsobom učiť dieťa komunikovať. K dieťaťu treba pristupovať cez hru a vyťažiť z nej to, čo by inak bolo treba dieťa namáhavo učiť. Niektorí rodičia zastávajú tzv. bilingválnu metódu, iní totálnu komunikáciu. Výskumy potvrdili, že nech sa s dieťaťom ide akýmkoľvek spôsobom, v podstate sa dostane na rovnakú úroveň. Najdôležitejšie je s dieťaťom komunikovať, akokoľvek, ale komunikovať. Rodičia by mali jednoznačne prejaviť i záujem o učenie sa posunkového jazyka, pretože nepočujúce dieťa má silný sklon naučiť sa posunkovú reč.

Systém špeciálnopedagogického poradenstva
Rodičia sa so svojími problémami môžu obrátiť na systém speciálnopedagogického poradenstva, ktorého úlohou je zabezpečovať i vytvárať optimálne vzdelávacie podmienky pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Dňa 28. mája 1998 bola schválená MŠ SR Koncepcia špeciálnopedagogického poradenstva, s výhľadovým obdobím do roku 2003. Do tohoto systému spadajú špeciálnopedagogické poradne pri špeciálnych školách, detské integračné centrá a profesia školského špeciálneho pedagóga v bežných školách. Rodičia sa môžu obrátiť aj na pedagogicko-psychologické poradne a centrá pedagogicko-psychologických služieb.
V súčasnosti je počet špeciálnopedagogických zariadení nepostačujúci (iba 32, tj. na jedno zariadenie pripadá 1049 detí a žiakov. Tekelová, 1998, s. 2.). Ich úlohou je zabezpečovať odbornú starostlivosť o žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacimi potrebami a poskytovanie pomoci v procese ich integrácie do spoločnosti v spolupráci s rodinou, školou, odbornými lekármi a sociálnymi pracovníkmi a požičiavanie kompenzačnej techniky. Svoju činnosť zabezpečujú prostredníctvom diagnostických, rehabilitačných, poradenských a metodických služieb formou ambulantnej starostlivosti, krátkodobých pobytov a návštev v prostredí, v ktorom dieťa žije.