Úlohy špeciálnopedagogického poradenstva sú orientované v dvoch rovinách:
vo vertikálnej rovine by mali zabezpečiť poskytovanie služieb všetkým vekovým kategóriám postihnutých a zdravotným postihnutím ohrozených detí a mládeže od narodenia až po skončenie prípravy na povolanie,
v horizontálnej rovine by mali zabezpečiť služby pre všetky druhy, stupne a vzájomné kombinácie postihnutí, a to tak deťom integrovaným, zaradeným do špeciálnych škôl a tried i deťom vzdelávaným individuálne.
V obidvoch rovinách by sa mala riešiť problematika:
vyhľadávania, včasnej diagnostiky a podchytenia postihnutia,
individuálnej práce s týmito deťmi, odbornej pomoci rodinám, predškolským zariadeniam,
prípravy na vstup do školy, aktívnej pomoci rodičom a pracovníkom škôl pri výbere najoptimálnejšieho spôsobu zaškolenia,
kompletného poradenského servisu deťom, rodičom a pedagógom počas školskej dochádzky, v procese výberu povolania a prípravy naň (vrátane vysokoškolskej prípravy). (Tekelová, 1998, s. 3.)

V špeciálnopedagogických poradniach, ktorých činnosť je legislatívne viazaná na jeden príslušný druh postihnutia, každodenná prax upozorňuje – so zreteľom na mimoriadne vysoký počet detí s viacnásobným postihnutím – na potrebu rozšírenia ich pôsobnosti aj na iné pédie.

Vzdelávanie
Legislatíva u nás umožňuje rodičovi rozhodnúť sa, do akej školy dieťa prihlási. Systém vzdelávania v SR v súčasnosti poskytuje tieto spôsoby vzdelávania:
•vzdelávanie formou individuálnej integrácie v systéme bežného školstva,
•vzdelávanie formou sociálnej integrácie v špeciálnych triedach bežných škôl,
•vzdelávanie v špeciálnych školách – segregované vzdelávanie,
•výchova v predškolských zariadeniech formou individuálnej integrácie, v špeciálnych triedach alebo v špeciálnych materských školách. (Tekelová, 1998, s. 2.)

Jedným zo závažných problémov návštevy špeciánej školy, ktoré deprimujú rodičov, je nevyhnutné internátne ubytovanie, ďaleká cesta dieťaťa z domu do školy, dlhodobé odlúčenie a obávaná stigmatizácia dieťaťa, že navštevovalo špeciálnu školu.
Výberu školy je nutné venovať osobitnú pozornosť, pretože nie je vhodné, aby bolo dieťa, ktoré je citlivé a nepriebojené tlačené do dravého, počujúceho prostredia. Na druhej strane by bola škoda umiestniť medzi nepočujúce deti dieťa, ktoré má predpoklady na to, aby sa bez problémov integrovalo medzi počujúce deti.

Rodina s postihnutým dieťaťom potrebuje preto predovšetkým dostatok informácií a vedomostí tykajúcich sa:
-špeciálnopedagogickej výchovy a vzdelávania, ako aj výchovy nepostihnutých súrodencov,
-ich práv a možností zúčastňovať sa na rozhodovaní o budúcnosti svojich detí,
-potrebujú dostatok dlhodobej emocionálnej podpory, najmä v tzv. tranzitných obdobiach (napr. obdobie zaškolenia, narodenie súrodenca, a pod.),
-informácie týkajúce sa finančno-právnych nárokov, komunikačných možností s dieťaťom, organizácií a inštitúcií, ktoré im môžu poskytnúť pomoc a oporu,
-rodičia potrebujú pravidelne sa kontaktovať a mať možnosť sa stretávať s inými rodičmi a dospelými nepočujúcimi v záujme výmeny skúseností.

Je nutné pracovať nielen s rodičmi, ale aj so širokou príbuzenskou sieťou, uplatňovať integratívny prístup s prvkami komunikačnej, štrukturálnej a kognitívno-behaviorálnej rodinnej terapie, pomôcť vymedziť nové pravidlá spolužitia a povinností, eliminovať správanie vyvolávajúce napätie a konflikty v rodine, obnoviť dôvernejšie kontakty medzi členmi rodiny.
„Prepojenie medzi rodičmi a odborníkmi by malo byť založené na vzájomnom rešpektovaní sa a uznaní pravidiel rovnosti vo vzťahu rodič-odborník.“ (Kročanová, 1998, s. 15.)