Ťažko povedať, kto sa na ľudstvom dlho očakávanom stroji poháňanom pedálovaním zviezol ako prvý a kam vlastne siahajú dejiny tohto geniálneho dvojkolesa, v dnešnej dobe používaného približne 800 miliónmi ľuďmi. Pravdaže, základom bolo koleso, vynájdené v Mezopotámii na území dnešnej Ázie, presnejšie Iraku, a to okolo roku 3500 pred Kristom. Dnes už si ľudia život bez kolesa nevedia ani predstaviť. Veď keby tento geniálny tvar nikto nevynašiel, nejazdili by okolo nás autá, vlaky, lietadlá a nefungovali takmer žiadne stroje, ktoré sú pre nás dnes neodmysliteľné a každý deň nám uľahčujú život. Jedným z týchto prostriedkov je aj bicykel, úžasný dopravný prostriedok, pre dnešnú generáciu ľudí úplná samozrejmosť. Veď bicykle je vidieť na každom rohu. Avšak nečudo – pomer bicyklov a áut vo svetovom meradle je 2:1!

Prvé znaky toho, že ľudia už odpradávna túžili po vozidle na ľudský pohon, sú mnohé kresby, maľby a hieroglyfy, dokonca i kroniky. Napríklad na hrobke egyptského faraóna Tutanchamóna je na jednom hieroglyfe načrtnutý stroj, ktorý poháňa jazdec odrážaním sa nohami od zeme. Hieroglyfov nápadne sa podobajúcich na tento existuje pomerne veľké množstvo. Kronika z Memmingenu, obci v nemeckom Bavorsku, hovorí, že 9. januára 1447 bolo vidieť vozidlo poháňané vodičom. A ďalším znakom je maľba neznámeho maliara na okne kostola v britskej dedinke Stoke Poges z roku cca. 1643 nášho letopočtu, ktorá predstavuje anjela sediaceho na vozidle s dvomi kolesami. Veľký objav sa stal aj roku 1966, keď talianski mnísi reštaurovali nákres slávneho maliara Leonarda da Vinciho približne z roku 1490 predstavujúci stroj takmer identický s dnešným bicyklom. Obsahoval už dokonca aj pedále a bol na ňom aplikovaný reťazový pohon.

Kto ale zostrojil prvý bicykel, alebo čosi, čo sa na bicykel podobalo, keď sa už objavoval na toľkých miestach? Táto otázka je predmetom mnohých sporov. Pod názvom celeriféra, čo v preklade znamená rýchlobežka, okolo roku 1791 vyvinul Francúz Médé de Sivrac drevený bicykel, ktorý sa skladal z dvoch kolies spojených nosníkom. Nedal sa však riadiť a poháňal sa odrážaním nôh od zeme jazdcom, ktorý sedel na nosníku. Jednalo sa o akúsi obdobu diela na kostole v Stoke Poges, tentoraz však i vyrobenú. Ďalším dôležitým medzníkom vo vývoji bicykla sa stal deň 12. január 1818, keď bol patentovaný velocipéd, ľuďmi nazývaný aj drezina. Jeho vynálezcom bol barón Karl von Drais zo Sauerbronnu. Aj tu sa síce pohyb uskutočňoval odrážaním od zeme, ale najradikálnejšou oproti Sivracovmu modelu bolo umožnenie riadenia predného kolesa pomocou oja. Celý bicykel vážil 22 kilogramov, kolesá mali železné ráfy a priemer 60 centimetrov, väčšina dielov bola drevená a dĺžka celého velocipédu bola 2,4 metra. Pre pohodlnosť jazdca bol bicykel obohatený o sedlo. Jazdenie na Draisovom vynáleze sa stalo koníčkom vyšších kruhov ľudí vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku a chvíľu dokonca aj v Amerike. Keďže Drais sa snažil velocipéd stále vylepšovať (okrem iného, Drais je vynálezcom napríklad aj písacieho stroja, periskopu, varného hrnca a šliapadlového kľukového mechanizmu), mnoho peňazí minul na neúspešné pokusy a pripravil sa o všetok svoj majetok. Napokon v biede a chudobe zomrel v roku 1851. V Mannheime má tento “otec“ bicykla vybudovaný pomník.